Od chvíle, keď mi istý súkromník vyfúkol kraslice tak dokonale, že ich nenašla ani rýchlo privolaná policajná hliadka, mám k veľkonočným sviatkom veľmi rezervovaný pomer. Preto ma nesmierne zaskočilo ponuka slovenskej filmovej tvorby nakrútiť krátky dokumentárny film o veľkonočných zvykoch slovenského ľudu. Úloha sa mi zdala nesmierne ťažká, pretože mi mnohí priatelia tvrdili, že od novembra ´89 majú všetci Slováci rovnaké zvyky, a to nie len na Veľkú noc, ale po celý rok. Napriek tomu som si na internete včas preštudoval niektoré historické pramene a dostatočne pripravený som sa hotoval na cestu.
Netušil som však, v akom stave je naša filmová tvorba. V rámci príprav musel napríklad producent už od novembra minulého roku intenzívne žobrať v podchode na námestí, aby mohol zakúpiť aspoň priehrštie značne preležaného filmového materiálu. Až potom mi pridelili zachovanú drevenú kameru značky Ernemann, o ktorej tvrdili, že má výmenný objektív, pretože namiesto relatívne dokonalej optickej sústavy bolo na prednej strane prístroja sklíčko z cvikra. Mechanizmus však bežal vcelku spoľahlivo, najmä keď som si pri krútení kľukou ticho spieval známy pochod z opery Carmen: Toreador smelý, pozor si daj, aby bol pohyb zaznamenávaný na filmový pás čo najdokonalejší. V skutočnosti sa však viac pohybu odohrávalo okolo kamery ako pred jej núdzovým objektívom.
Rázovitá slovenská lokalita, ktorú sme na nakrúcanie vybrali, mala jednu malú, ale dosť podstatnú chybu: vzhľadom na vysoký stupeň nezamestnanosti v nej nebol ani jeden obyvateľ mladší ako šesťdesiatpäť rokov. Tanečnice z Lúčnice nám odmietli zapožičať a v SĽUK-u práve riešili vážne existenčné problémy. Napokon sa nám pod pláštikom široko medializovanej dobročinnej akcie podarilo získať v okolí zopár mladých podnikateľov a na výpadovkách v okolí hlavného mesta sme splašili zopár dievčat, o ktorých sa hovorilo, že za peniaze urobia čokoľvek. Dievčatá, pochopiteľne, financovali spomínaní mladí podnikatelia, ktorí však trvali na tom, že nebudú pred kamerou účinkovať v ľudových krojoch, ale v slušivých tmavých oblekoch s výrazným logom ich firmy. Výdavky si okamžite odpísali z daní.
Ako finančne najnáročnejšie sa ukázali zábery zachytávajúce, ako si mládenci z prútia nalámaného v lese pletú korbáče. Majitelia lesov nás totiž mienili žalovať kvôli zdevastovaniu lesného porastu v súkromnom vlastníctve. Mladí podnikatelia, presne v duchu súčasných slovenských tradícií, čoskoro navrhli, že dievčatá nebudú šibať, ale ich jednoducho postrieľajú, lebo je to menej namáhavé a rýchlejšie. Od tohto úmyslu ich odradila iba prítomnosť kamery. Šibanie a polievanie však naďalej odmietali, a tak sme boli nútení urobiť v scenári drobné korekcie. Nešibalo sa a nepolievalo, mládenci iba pochytali devy a nahádzali ich do miestneho potoka. Zabudli však, že dievčatá z výpadoviek, majú na sebe hrubé vrstvy mejkapu, ktorý spôsobil v potoku rozsiahlu olejovú škvrnu a privolal pozornosť nielen ekologických aktivistov, ale aj miestnych požiarnikov s nornými stenami. Niektoré dievčatá voda odplavila úplne a až po istom čase som sa dozvedel, že si otvorili novú živnosť asi dvesto kilometrov ďalej v smere vodného toku. Na posledných záberoch sme sa usilovali zachytiť, ako devy odmeňujú šibačov tradičnými veľkonočnými darčekmi. A tu sme sa zrejme dopustili najväčšej chyby. Nechtiac sme obišli zákon o usporadúvaní hier a súťaží, pretože podľa neho nemali vecné ceny odovzdávať vyšibané dievčatá, ale oficiálna, štátom poverená stávková kancelária.
Naše Veľkonočné pastorále sa skončilo úplným fiaskom. Navyše aj filmová surovina sa ukázala ako tovar dávno po záručnej lehote. Z celého filmu zostalo po vyvolaní len niekoľko diapozitívov pochybnej farebnosti, s vyprašivenými tieňmi postáv. Ponúkli sme ich Hollywoodu. Dopočuli sme sa totiž, že tamojším majstrom filmových trikov sa už minula predstavivosť pri navrhovaní netvorov pre sedemdesiate pokračovanie slizovitého hororu Votrelec.
