V tejto obrovskej sále desaťročia ľudia stáli, postojačky skandovali a hekticky tlieskali. Na zjazdoch strany, na konferenciách odborov a zväzu mládeže. Aj ja som to raz zažil. Stál som a hekticky tlieskal. Pred dvoma týždňami som si to zopakoval hneď niekoľkokrát a so mnou stovky, dokopy možno tisíce ľudí. Také boli jubilejné „džezáky“.
Už 35. ročník Bratislavských jazzových dní (mám pocit, že pred 20 rokmi bolo na plagátoch napísané „džezové“) ponúkol úchvatný zážitok. V bratislavskom PKO to vrelo ako v úli a staručkou, priam historickou centrálnou budovou sa museli „premlieť“ tisíce ľudí.
Partnerstvo bez hraníc a sexy jazz
V jej veľkej sále po prvý raz tlieskali a skandovali, ba dokonca pokrikovali a popiskovali aj počas hry diváci, ktorí sa prišli pozrieť na vystúpenie Nelimitovaného partnerstva (Partnership Unlimited) Oskara Rószu. V minulosti bolo každých 5 rokov zvykom, že osobitný priestor na BJD dostala slovenská džezová scéna, tento rok chýbala. Ale Oskar Rósza – tento guru slovenskej hudby (a nielen pre milovníkov džezu) – pripravil špeciálny projekt, ktorý si oprávnene vyslúžil nadšené ovácie.
Osobitosť „kapely“ spočívala v spojení džezového tria s triom vážnej hudby. A tak popri džezovej „base“, klavíri či bicích nechýbali ani atribúty vážnej hudby – hoboj či viola. Okrem trubkára Ryana Carniauxa navyše čisto slovenská zostava. Ani netrvalo dlho a naplnené hľadisko nad akýkoľvek limit sa dostalo do varu. Obe triá hrali naraz (ha-ha) a ponúkli hudobný zážitok, na aký sa nezabúda. Neviem, ako špecialista na jeden z týchto druhov hudby, ale drvivá väčšina si rozdiely ani nevšimla. Skvelá súhra, strhujúce sóla, pohrávanie sa s náladami a do seba zapadajúce rozdielne farby melódií.
* * *
Kým som sa po koncerte Oskara Rószu a Partnership Unlimited dostal do foyer, trvalo to, ako keď čakáte na autobus v podvečernej špičke. Myslel som na to, že je škoda, že je to len projekt pre „jazzáky“ a obzeral som sa okolo seba, aby to vyzeralo, že sa nenudím a že som „easy“. V tej chvíli som si uvedomil, že táto budova tu už ani nemala stáť. Bratislavský primátor ju nechal zbúrať, ale keď videl, že by mu to dosť poškodilo vo voľbách, prišiel búranie zastaviť vlastným telom. Vďaka odporu Bratislavčanov a blížiacim sa komunálnym voľbám som si mohol vychutnať „jazzáky“ v historických priestoroch, kde som sa pred vyše 20 rokmi učil tancovať. Poznáte ten nostalgický pocit – tam sme mali na venčeku stôl, odtiaľ som s Adelkou schádzal na parket.. Ale to už ma našťastie dav bez môjho vlastného pričinenia vyniesol pred toalety.
* * *
Partia chalanov – bez jedinej baby – sa ponáhľala dovnútra, lebo už začínala Bella Wagner. Rozprávali sa o tom dosť nahlas, lebo boli nadšení z očakávania. Nešlo ani tak o džez – ak som ich dobre pochopil – ako skôr o speváčku. Bella Wagner síce znie exoticky, ale všetkých divákov si získala slovenčinou. Hoci prišla z Rakúska, jej matka je „naša“ (otec Chorvát) a hoci som nebol blízko pódia, tesne priliehajúce nohavice a správne vykrojené tričko s akýmisi korálkami dalo aj mne pocítiť hrdosť na sexy slovenské gény. Lenže sexy bol aj je hlas – taký zadymený chrapľavý alt, pri ktorom ste mohli snívať, čo všetko už táto vychádzajúca hviezda prežila. Okamžite dominovala sugestívnym prejavom a hoci asi nešlo o čistý džez, nasadenie sme jej uprieť nemohli.
Strhujúci „harcovník“ Callier
Mimoriadne som sa tešil najmä na sobotný program a realita ma ani trochu nesklamala. Príjemným prekvapením bola kapela Singas Project z Maďarska, ktorej headlinerka Dalma Berger vôbec nevyzerala na džezovú speváčku. Mladučké dievča (mimochodom s rovnako mladučkými hudobníkmi) však ukázala, že to bol z mojej strany veľký omyl, hoci to, čo kapela predviedla bol dosť moderný jazz, mixovaný aj s folkom či world musik. Opäť dominoval charizmatický hlas, ale aj klávesy či saxofón.
Dramaturgia večera ani nemohla byť dokonalejšia – mladú krv vystriedal starý „harcovník“, ktorý s džezom začínal už na začiatku 60. rokov v Chicagu. Terry Callier nie je spevák a hudobník, je to zjav džezovej hudby, ktorý si od samého začiatku koncertu robil s divákmi, čo chcel. Alebo nechal nás, nech si užívame jeho, neviem, ale vytvoril vynikajúcu atmosféru, za ktorou nezaostával ani jeho výkon (a výkon kapely). Dynamika, nasadenie, hry s farbami, ale najmä tá atmosféra jeho piesní spôsobila, že ho natrieskaná hala nechcela pustiť z pódia.
* * *
Moderátor Peter Lipa hneď po koncerte oznámil, že na druhom pódiu vystupuje multikultúrny orchester The Soul Jazz Orchestra z Kanady. Najskôr mi trvalo asi 15 minút, kým som sa tých ani nie sto metrov predral. Cestou som narazil na poriadny zhluk ľudí, ktorí prestávku využívali na nákup jazzových CD, ešte viac ľudí sa tmolilo pri stánkoch, kde predávali neuveriteľne drahé pivo, nejaké nealko a mastný chlieb (tiež predražený) ako na vianočných trhoch. A keď som dorazil k druhému pódiu, zastavili ma zatvorené dvere. Vraj začnú trochu neskôr, lenže to by som prišiel o ďalší koncert na hlavnom pódiu. Tak som sa začal tlačiť naspäť. Super atmosféra.
* * *
Mokrý ako myš som sa usadil vo chvíli, keď už odštartoval Christian McBride so svojím triom (s ním vrátane). Ďalší džezový černoch, namiesto gitary však hral na kontrabas a mohol by byť Callierovým synom. Opäť strhujúca hudba, strhujúci rytmus, jeho striedanie pohrávajúce sa s rôznymi náladami ako žonglér s loptičkami. McBride ukázal, čo to znamená dokonale ovládať kontrabas. Navyše mal „šťastie“ na ďalších členov tria, ktorí bežne hrávajú s hviezdami najrôznejších žánrov. Ľudia opäť šaleli, keď sa do sóla pustil Peter Martin za klavírom, ktorého „kolegom“ je aj taká megastar, akou je Sting. Nasadenie, dynamika a najmä virtuozita ľudí znova a znova nútili obdivne vykrikovať a hvízdať. A po poslednej skladbe v stoji nadšene tlieskať.
Tornádo a veľká hviezda
Strhujúcim zážitkom však bol aj Maria Joao Quintet. Čo budem predstierať – vôbec som netušil, do čoho idem a to už bolo okolo polnoci, keď som začal rozmýšľať, či by aj nestačilo. V tom však pribehla na pódium už rozhodne nie mladá speváčka. Vlastne bolo to akési vychudnuté žlté čudo – hore úzke šaty bez rukávov, dole široké ako kvet v rozpuku, spod ktorého vytŕčalo čosi ako husté chlpy. No zbohom.
Maria Joao okamžite zaplnila sálu a mám pocit, že celý „pekáč“. Spievala, kričala, jačala, „fistulovala“ v nepredstaviteľných výškach. A hoci som občas nevedel, či to ešte je spev a hudba, a občas som mal pocit, že to už pred chvíľou spievala, nedokázal som odísť. Definitívne som „odpadol“ po sóle, pri ktorom bez viditeľného nádychu (ešte aj keď sa nedýchla, tak neprestala aspoň vydávať nejaké zvuky) spievala niekoľko minúť. Bez prestávky. No super.
* * *
Priestor pred hlavnou sálou využili organizátori na výstavu fotografií ing. Vojtecha Hanka z Piešťan. Vyštudoval strojarinu a ekonómiu a fotkami sa nikdy neživil. Aj tak začal vystavovať už v roku 1982. Milovník avantgardného jazzu zverejňuje fotky v časopisoch, má za sebou 14 výstav a niekoľko cien. Dvakrát napríklad vyhral na výstave Jazz vo fotografii v Kralupoch nad Vltavou. Na výstave dominovali farebné fotografie portrétov tvárí jazzmanov počas koncertov. Zvláštne, ako dokážu vyjadrovať svoje pocity pri hudbe, keď sú v plnom nasadení. Zo starých čiernobielych fotiek ma zaujal Peter Lipa v roku 1982, či Gabo Jonáš v „dvojexpozícii“ – v r. 1976 a na farebnej v r. 2002.
* * *
Veľkou hviezdou celých „džezákov“ a rozhodne najväčšou v nedeľu bola Candy Dulfder. Blonďavá Holanďanka s príťažlivou postavou patrí medzi skutočné „star“, ktoré spolupracujú s najväčšími osobnosťami svetovej hudby. Okrem spevu však strháva davy aj hrou na saxofón. Bola skutočným vyvrcholením celého podujatia, ľudia sa neuveriteľne bavili a zapájali. A bolo vidieť, že sa baví aj Candy. Nie som džezový odborník, ale Dulfder ponúkla koncert, ktorý sa musel páčiť aj laikom. Mňa ešte pred ňou zaujal aj BJD Superband – ďalší špeciálny projekt pre toto podujatie slovenskej „výroby“. Až 17-členný bigband tvorili členovia špičkových slovenských kapiel s Jurajom Bartošom a Matúšom Jakabčicom. „Čistokrvný kapelový mainstream“ mal všetky atribúty „masového“ koncertu v tom najlepšom podaní.
* * *
Naposledy som bol na „džezákoch“ v roku 1990. Pamätám si Gaba Jonáša s kapelou, kvôli názvu Byte a Bite si pamätám týchto Švajčiarov, viem, že tam vtedy bol Petar Petrov s kapelou a veľmi sa vtedy páčil Big Band bratislavského konzervatória. Takže spolu s Petrom Lipom verím, že aj budúce BJD budú v PKO. Neviem si predstaviť, že by nemali byť (tu).
