Ľudia svoj život vždy žili na pomedzí medzi obmedzeniami a možnosťami. Vždy uvažovali o tom, ako zlepšiť svoj život, a to i vtedy, keď sa svet spoločnosti zdal rovnako nemenný ako svet prírody. Umiestnenie jednotlivca v spoločnosti nikdy nebolo raz navždy dané, napriek tomu, že v doterajších dejinách boli obmedzenia spoločenskej exi stencie jednotlivca viditeľnejšie ako možnosti. Aj v tej najkonzervatívnejšej spoločnosti existovali možnosti vzostupu a úpadku, možnosti zmeny.
Tieto možnosti však obyčajne vystupovali ako príležitosť pre jednotlivca, bol to vzostup alebo úpadok v rámci stálych hierarchií. Nemenili sa spôsoby usporiadania života, i keď sa menilo postavenie jednotlivcov. Priestoru pre vzostup bolo málo, obyčajne boli spojené s obchodom, vojenstvom, neskoršie v stredoveku s cirkevným životom, občas aj s politikou. Zmena bola teda záležitosťou individuálneho osudu, šikovnosti alebo šťastia jednotlivca. Preto ani v tradičných spoločnostiach niet ideológií ako systematizovaných predstáv o tom, ako by bolo potrebné spoločnosť zmeniť.
Vek rozumu, reforiem, revolúcií Ideológie sa objavujú tam a vtedy, keď si ľudia začínajú uvedomovať, že usporiadanie spoločnosti nie je niečo raz navždy dané, že spoločnosť môže byť usporiadaná aj ináč, ináč sa môže vytvárať vzťah medzi vládnucim a ovládanými ináč sa môže usporiadať systém vlastníckych vzťahov. V modernej spoločnosti sa stále výraznejšie presadzuje vedomie, že voľba foriem života sa má diať vedome. Veľké ideológie – liberalizmus, socializmus, konzervativizmus, korporativizmus – sú návrhmi na výber z možností, ktoré nám vývoj ponúka. Záleží na nás, ktorú možnosť si vyberieme a ktorú zavrhneme. Politické, ekonomické a sociálne systémy, ktoré vznikali v západnej Európe, vznikali pod kombinovaným tlakom všetkých veľkých ideológií. Demokrati presadzovali ideu, že zdrojom legitimity je vôľa ľudu vyjadrovaná vo voľbách všeobecným, rovným a tajným hlasovacím právom. Liberáli presadili myšlienku základných práv jednotlivca a ideu právneho štátu. Socialisti začali realizovať myšlienku, že spoločnosť sa musí starať aj o isté vyrovnanie medzi podielmi jednotlivých spoločenských skupín na blahobyte. Konzervatívci zasa dokázali presadiť ideu, že výkon politickej moci nemožno priamo podriadiť vôli voličov, ale že je potrebné hľadať rôzne nepriame spôsoby výkonu moci. Spojený tlak ideológií, keď žiadna nezískala trvalo prevahu, sa ukázal ako veľmi úspešný. Ako obzvlášť riziková sa ukázala situácia, keď niektorá z týchto ideológii sama ovládne myseľ ľudí. To bol – aspoň čiastočne – prípad Ruska a Nemecka.
Rozptyl ideologického vedomia Už po prvej svetovej vojne sa začali ozývať hlasy, ktoré hovorili o konci ideológií. Ideológie mala vytlačiť veda, úradnícka racionalita. Vždy sa to ukázalo ako ilúzia, je však pravda, že – aspoň po druhej svetovej vojne to bolo tak – každá nasledujúca vlna ideologizácie bola slabšia ako tá predchádzajúca. Veľké ideológie sa opotrebovali, prestali fascinovať. Nové ideologické koncepty sa obyčajne ukážu recykláciou starších, pričom tieto recyklácie si dokážu udržať pozornosť verejnosti len na veľmi krátky čas. Posledným prípadom je zrejme Tretia cesta. Dnes sme v situácii, keď presvedčivosť stratili nielen reči o konci ideológií, ale aj o dezideologizácii. Stále jasnejšie si totiž uvedomujeme, že to, čo sa odohráva, nie je koniec ideológií, ale zmena spôsobu ich existencie. Nikdy nebolo tak zreteľne vidieť, že za všetkými štruktúrami moderného života je istý ideologický projekt. Neustále sme totiž konfrontovaní s možnosťami: musíme si vyberať štát, vždy znovu určovať vzťah štátu a občianskej spoločnosti, korigovať systémy výroby a distribúcie, systémy výchovy, systémy sociálneho zabezpečenia. Technická racionalita je nástrojom, úradník vie, ako má niečo urobiť. Čo však má robiť, mu musí povedať politik na základe istej preferovanej vízie života spoločnosti.
Koniec princípov Ideológie teda „nezmizli“, skôr zmenili svoju povahu. Už nevystupujú vo forme „princípov“, ale skôr ako zhrnutie predstáv ľudí o možnostiach zlepšenia života. V obdobiach panstva ideológií sa politický program strán dal pochopiť ako „konkretizácia“ všeobecných princípov na špecifické okolnosti. Jadro liberalizmu, socializmu alebo konzervativizmu bolo rovnaké, predával sa však v obaloch aspoň čiastočne prispôsobených konkrétnej krajine. Takto sa predstavoval socializmus a posledných tridsať rokov tak vystupoval aj liberalizmus, resp. zliatina liberalizmu a konzervativizmu. Dnes však už tieto univerzálne ideológie strácajú presvedčivosť, politika princípov, politika dedukovaná z istých axióm patrí zrejme minulosti. Aj do politického myslenia sa dostáva zmysel pre improvizáciu, osobitosť, pre schopnosť reagovania na sotva vyjadrené potreby. Toto mimoriadne sťažuje úlohu politikov – už sa nemôžu spoliehať na vopred pripravenú ideológiu a z nej odvodzovať recepty o tom, ako urobiť svet lepším. Musia oveľa viac počúvať svojich voličov, zhŕňať a prepájať ich predstavy o možnosti zlepšenia chodu spoločnosti, musia tieto predstavy systematizovať, vnášať do nich istú súvislosť. A to všetko v podmienkach, keď sa stále viac oslabuje kolektívne cítenie a jednotlivca možno stále menej a menej oslovovať ako príslušníka nejakej sociálnej skupiny.
Úpadok politickej vnímavosti Je to paradox, ale situácia sa – aspoň z psychologického hľadiska – začína podobať na tú spred obdobia modernosti: spoločenský vzostup i zostup sa začína chápať ako individuálna záležitosť, ako vec osobnej šikovnosti, šťastia alebo nešťastia. Dnes je stále ťažšie presvedčiť ľudí, že ich osud predsa len zostáva podmienený osudom spoločenstva ako celku. Atomizácia, rozrôznenenie spôsobov života akoby viedli k zdaniu, že v psychologickej rovine veľké celky akoby prestali existovať. Občas sa ešte podarí ako tak zobudiť kolektívne emócie, avšak už dávno „to nie je ono“ a nedá sa to porovnať „s tým, ako to bolo kedysi“. Súčasná politika sa musí vyrovnať s touto situáciou, vziať ju na vedomie. Nesmie jej však podľahnúť, napriek všetkému. Predsa len, aj naďalej, dnes dokonca viac ako kedykoľvek predtým, je osud jednotlivca spojený s osudom veľkých spoločenských skupín, štátov a národov. Politik sa nemôže zbaviť zodpovednosti, nemôže sa vyhovárať na ľahostajnosť občanov alebo dokonca ťažiť z tejto situácie a hrať len svoju „hru“, meniť politiku na jeden z televíznych žánrov. Od politikov už nečakáme, že prídu s istou ponukou, ale to, že dokážu vysloviť potreby ľudí, „prehovoriť za iných“. Politik by viac ako inokedy mal počúvať voličov, pomáhať formulovať ich predstavy o možnostiach zmeny.
