Predvolebnú kampaň do Európskeho parlamentu (ďalej len EP) sprevádzalo väčšie napätie ako v minulosti. Okrem diskusií o migrácii a charaktere bruselskej administratívy sa šermovalo nebezpečenstvom nacionalizmu, populizmu a radikalizmu. Nechýbalo ani strašenie ruským zasahovaním do volieb, ale nie tak patologicky ako v USA.
Volebná účasť, ktorá dosiahla takmer 51 % (oproti roku 2014 sa zvýšila o viac ako 8 %) avizovala potenciál zmeny. Bola najvyššia od volieb v júni 1999. Nárast účasti sa vysvetľuje väčším záujmom mladých ľudí o hlasovanie.
Výsledky volieb, ktoré ešte oficiálne vyhlásené neboli (údaje v rôznych zdrojoch sa o dvoch – troch poslancov líšia), ukazujú, že katastrofické scenáre sa nenaplnili. Voliči pod vplyvom pokojných, ale protichodných kampaní vybrali nejasnú cestu spojenú s neistotami, ktoré sa vnímajú rozdielne. Cynicky dodáme, že sociálno-ekonomické vyhliadky možno charakterizovať aj tak, že nikto nie je spokojný a mnohí sa boja. Bohatí toho, že ich bohatstvo prestane rásť a chudobní toho, že ešte viac schudobnejú. Stredná vrstva (záruka minulej stability kapitalizmu v západnej Európe), ktorá sa stenčuje, toho, že sa bude mať horšie a scvrkávať sa. Rozdielne sú obavy, ktoré sa objavujú v jednotlivých štátoch či regiónoch a prejavujú sa na dvoch osiach – západno-východnej a severno-južnej.
Odlišujú sa aj predstavy o fungovaní EÚ vo svetovej politike. Má sa posilniť centralizácia, teda úloha Bruselu alebo poskytnúť väčší priestor národným štátom a hľadaniu postupov na základe ich spoločných záujmov? Bude EÚ v globálnej dimenzii robiť vlastnú politiku, alebo zostane ustrašene v závese za USA (a v bezpečnostnej oblasti za NATO)?. Ide však aj o vzťahy k Rusku, keď napätie a neistota v nich únii neprospievajú. Pochybné reakcie na mýtus o ruskej hrozbe nič neriešia a viac škodia ako prinášajú úžitok.
V novom EP sa oslabili dve najsilnejšie centristické frakcie. Ide o pravo-stredovú Európsku ľudovú stranu (180 poslancov, čo je takmer o 40 kresiel menej oproti stavu pred voľbami) a ľavo-stredových Socialistov a demokratov (146 poslancov, čo je tiež asi o 40 kresiel menej). Frakcie si zachovali síce vedúce pozície, ale skončila sa ich neformálna „veľká proeurópska koalícia“, ktorá mala väčšinu.
Posilnili sa ďalší centristi – frakcia Liberálov a demokratov pre Európu (109 poslancov, čo je asi o 40 kresiel viac, najmä vďaka tomu, že k nim pribudli poslanci macronovskej Republiky na pochode a britskí liberálni demokrati, ktorí však odídu). Zväčšila sa aj frakcia zelených (69 poslancov, čo je o skoro o 20 kresiel viac – najmä vďaka úspechu v Nemecku, kde boli druhou najsilnejšou stranou).
Výsledky euroskeptikov sú rozdielne. Najviac sa posilnila Európa slobody a národov – o vyše 20 poslancov na 58 kresiel. Európa slobody a priamej demokracie sa tiež zväčšila o viac ako 10 kresiel na 54 poslancov. Po odchode britskej Strany brexitu (29 miest) môžu vzniknúť problémy s pôsobením frakcie. Európa konzervatívcov a reformistov sa oslabila o vyše 10 poslancov a bude mať 59 kresiel.
O vyše desať miest sa znížil počet poslancov vo frakcii európskej zjednotenej ľavice a severskej zelenej ľavice. Stala sa najmenšou frakciou s 39 poslancami. Za strany, ktoré nie sú v žiadnej z týchto frakcií, bolo zvolených 29 poslancov a 8 zostalo nezaradených.
Ak zohľadníme aj fakt heterogenity frakcií v EP, je ťažké odhadnúť, aká bude nová povolebná „aritmetika“ (aká bude nová väčšinová „proeurópska koalícia“ – črtá sa centristická – ľudovecko-socialisticky-liberálna) a čo z nej vzíde. Ak však bude chcieť EÚ zosilnieť, bude potrebné mať viac ako kvantitu poslancov „kvalitatívny“ nadhľad nad spormi a problémami, ktorých je neúrekom.
Novozvolení poslanci sa prvýkrát zídu 1. – 3. júla a zvolia vedenie EP. Mal by im byť predstavený aj kandidát na predsedu Európskej komisie (ďalej len EK). Zatiaľ sa diskutuje o tom, koho možno navrhnúť na túto funkciu. Súčasné vedenie EP má názor, že to môže byť len osoba, ktorá figurovala ako „spitzenkandidát“ na volebných zoznamoch európskych politických strán. Prvý by tak mal dostať šancu M. Weber za víťazných európskych ľudovcov. Rada EÚ, do ktorej kompetencie nominácia tejto osoby patrí, má však názor, že by to mohol byť kandidát aj z iného okruhu osôb, ktorý by mal podporu väčšiny členských krajín. Na samite 21. – 22. júna sa predloží konkrétny návrh Rady EÚ na predsedu komisie.
Predseda EK by sa mal predbežne voliť od 14. do 17. júla. Ak sa nezvolí, musí sa do mesiaca navrhnúť nový kandidát. Po zvolení predsedu komisie sa začne schvaľovanie jej zloženia. Predpokladá sa, že nová komisia by mohla fungovať v novembri. Na jeseň by mala Rada EÚ zvoliť nového predsedu – D. Tuskovi vyprší mandát 1. decembra.
Dôjde v týchto procesoch k nejakému posunu, alebo to bude zase len vysoká politika – „vyvažovanie“ záujmov určitých kruhov a síl s cieľom zachovať si podiel na bohatstve a moci? Prijmú výsledky volieb do EP vodcovia EÚ v Bruseli, ale aj v jednotlivých štátoch, ako signál na potrebu zmeny?
Uvidíme, či v novej kompozícii vedúcich orgánov EÚ prevládne politika jednoduchšieho napĺňania záujmov mocných a bohatých, alebo sa bude viac, ako to bolo doteraz, prihliadať na záujmy občanov (obyvateľov). Sú síce pestrejšie i protirečivejšie a teda aj ťažšie realizovateľné, ale boli jedným z cieľov proklamovaných od začiatku európskej integrácie, ktorá sa však v posledných desaťročiach dala na cestu neoliberalizmu.
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
(Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 21 – 22/2019)
