Veľká noc pod bocianimi hniezdami

Keď som pred rokmi absolvoval túru po náučnej ceste z Vysokej pri Morave do Devínskej Novej Vsi, čudoval som sa, odkiaľ sa zobralo toľko bocianov. V živote som toľko pokope nevidel. Na jednom poli ich boli desiatky. Dnes už viem, kde hniezdia. Bol som v Marcheggu, rakúskom mestečku, ktorého názov poznáme ako prvú zástavku za hranicami vlakového spojenia medzi Bratislavou a Viedňou. Pravda, od železničnej stanice je do jeho centra ešte kus cesty. Aj kolóniu bocianov, najväčšiu v Európe, nájdete až zámockom parku a priľahlom lužnom lese.

Už od stromov pred kaštieľom nás vítalo charakteristické klopanie dlhými zobákmi krásnych štíhlych vtákov, o ktorých som asi tak do tretej triedy veril, že ma priniesli rodičom. Na ubytovanie na zámockých komínoch sa vedie medzi týmito operencami poradovník, takmer všetky sú obsadené.

Zo zámockých okien sa ponúka nevšedný pohľad. Rozľahlú lúku lemujú košaté stromy a na každom z nich niekoľko veľkých hniezd. Postávali na nich jeden-dva bociany, mláďatá sa ešte nevyliahli. Belasú oblohu, v týchto dňoch trocha stemnenú saharským pieskom, križovali veľkými oblúkmi biele vtáky s krídlami lemovanými čiernym perím. Morava s rozvetvenými ramenami, jazierkami a močarinami im ponúka bohatú stravu. Hoci vody je o poznanie menej ako po iné roky. Ktovie, ako to bude s príchodom leta…

Tohto roku je to akosi všetko inak. Pre netypickú teplú zimu prileteli sťahovavé vtáky z Afriky o mesiac skôr. Veľká noc na tento rok vychádza až na druhú polovicu apríla. A tak sa v Marcheggu tradičné predveľkonočné trhy v zámockom parku konajú už pod bocianími hniezdami. Sympatickým operencom to očividne neprekáža. Už si na to chaotické hmýrenie dvojnohých tvorov pod sebou zrejme zvykli. A naopak, Marcheggania sú na svoje bociany hrdí, nepochybne aj vďaka rozvoju turistiky. Pre ne tu zriadili osobitné informačné stredisko i stálu expozíciu v zámku. Cez víkendy ich tu obdivuje veľa Slovákov, najmä rekreačných cyklistov.

Pokiaľ ide o históriu Marcheggu, založil ho v roku 1268 český kráľ Přemysl Otakar II. (1233 až 1278) ako hraničný štít voči Uhorsku, s ktorým viedol dlhoročné boje. Významná bitka sa udiala 12. júla 1260 kúsok odtiaľ pri Kressenbrunne, kde takmer na hlavu porazil Belu IV.

Na rozdiel od panovníkov v západnej Európe Otakar zakladal nové mestá na zelenej lúke. Aj Marchegg bol dopredu naplánovaný ako sídlo obohnané hradbami s ulicami križujúcimi sa do prvého uhla s vodným hradom pre desaťtisíc obyvateľov. Toľko ich nikdy nedosiahlo. Možno aj preto, lebo kráľ známy pod pomenovaním železný a zlatý o desať rokov po založení mesta 26. augusta 1278 tragicky zahynul. Paradoxne pri neďalekých Suchých Krútoch (Dürnkrut) v bitke, ktorej sa vo svetových dejinách zúčastnilo najviac rytierov. Zomrel však nie veľmi rytiersky, úkladne ho zavraždili, zrejme jeho, teda českí vojaci.

Přemyslovi Otakarovi II. venujú v zámku osobitnú výstavu. Druhá časť sa zase zameriava na jeho posledných majiteľov, na Slovensku dobre známych Pálfyovcov. Za hrdinstvo v protitureckých vojnách získal v roku 1621 vodný hrad od cisára Ferdinanda II. predseda uhorskej dvornej komory gróf Pavol Pálfy z Erdödu (dnes Ardud v Rumunsku), ktorý získal veľké statky aj cez rieku Moravu v susedných Malackách. Tamojší kaštieľ sa nápadne podobá na ten v Marcheggu.

Po prvej svetovej vojne Pálfyovci prišli o svoje majetky v Československu, ale z Malaciek stihli odviesť všetok inventár, aj sochu povestného jeleňa z parku, do Marcheggu. Dlho sa z neho netešili, lebo po druhej svetovej vojne bol miestnymi obyvateľmi a Sovietskou armádou majetok značne zdevastovaný a rozkradnutý. V roku 1947 smrťou Ladislava Pálfyho malacko-marcheggská línia rodu vymrela. Potom sa uvažovalo o demolácii zámku, ale ho renovovali a do roku 2000 tu sídlilo dolnorakúske lovecké múzeum. Teraz sa pripravuje veľká rekonštrukcia objektu, lebo najmä zvonka vyzerá dosť ošarpane, asi tak ako väčšina kaštieľov na Slovensku.

Vstupná brána do zámockého komplexu v Marcheggu.