V 90. rokoch sa na juhu postsovietskeho priestoru akoby začala opakovať situácia, ktorú história pozná pod názvom Veľká hra (Great Game). Hlavným hráčom v tejto hre – USA a Rusku – koncepčne nejde len o ovládnutie Kaspického mora (ropy). Sledujú rozdielne ciele. Rusko sa politickými a ekonomickými opatreniami usiluje udržať v Strednej Ázii (aj na Južnom Kaukaze) a nestratiť možnosť postupnej reintegrácie postsovietskeho priestoru. USA naopak potrebujú krajiny rozdrobiť, a tým Moskve znemožniť jej snahy. V hre sú však zainteresované i ďalšie krajiny: Turecko, Pakistan, Kazachstan, Ukrajina, ale aj Čína, Irán… Po tom, ako v roku 1994 Washington vyriešil jednu z rozhodujúcich strategických úloh v oblasti jadrovej bezpečnosti, začal vnímať vedúce postavenie Ruska v rámci postsovietskeho prechodného zoskupenia Spoločenstva nezávislých štátov ako prekážku v rozšírení svojho vplyvu na niektoré surovinovo príťažlivé samostatné postsovietske republiky. Okrem zóny Kaspického mora sa to týka aj Strednej Ázie. Nový vietor do plachiet „starostlivosti“ USA o Strednú Áziu dala všadeprítomná a univerzálna (aj tragická) téma terorizmu. E. Jonesová sformulovala americký pohľad bez použitia servítky: „… na rozdiel od Afganistanu a Iraku sme sa začali zaoberať Strednou Áziou skôr, než sa tam situácia zmenila na krízovú. Pochopili sme, že musíme pracovať s vládami a ľuďmi z regiónu na zaistení stability a odvrátení bezpečnostného vákua. To sa týka predovšetkým Uzbekistanu, Kirgizska a Tadžikistanu, kde teroristické skupiny ohrozovali naše národné záujmy…“ Vojenské základne v Chanabade, Termeze (Uzbekistan) a Manase (Kirgizsko) naznačujú formy tejto spolupráce. K súčtu treba ešte pripočítať ešte pomocnú základňu v uzbeckom Kokajty a zaisťovacie objekty v Dušanbe a Kuljabe (Tadžikistan), ako aj fakt, že de jure ide o základne NATO, ale de facto je rozhodujúca prítomnosť vojakov z USA. Spoločné nebo Na letisku Kant, asi 20 km od hlavného mesta Kirgizska Biškeku, sa nedávno na základe rozhodnutia prezidentov krajín – členov živoriaceho Spoločenstva nezávislých štátov, ktoré participujú v rámci Dohody o kolektívnej bezpečnosti, vznikla ruská letecká základňa, kam boli redislokované stíhacie lietadlá Su 27 a útočné Su 25. Skupina „Kant“ sa vytvára na zaistenie vzdušnej podpory Kolektívnych síl rýchlej reakcie Strednej Ázie (štáb v Biškeku) vrátane leteckej podpory 201. motostreleckej divízie. Tá už niekoľko rokov operuje v Tadžikistane a v zásade zabezpečuje ochranu štátnej hranice Tadžikistanu s Afganistanom (1344 km) a časti hranice s Čínou (511 km). Letisko Kant je v dosť dezolátnom stave a Moskva bude musieť investovať nemalé prostriedky, aby sa z tohto komplexu stala skutočná vojensko-letecká základňa, ktorá by mohla vplývať na geopolitickú klímu nielen v Strednej, ale prakticky v celej centrálnej Ázii. Moskva však tým získala možnosť návratu do Strednej Ázie. Minister obrany Ruskej federácie I. Ivanov, exgenerál KGB a FSB (pri nedávnej návšteve Moskvy – tesne pred odletom V. Putina do USA – ho H. Kissinger označil za veľmi schopného a inteligentného muža), po podpise príslušných dokumentov s Kirgizskom konštatoval: „… je potrebné mnohé dobudovať. Predovšetkým plochu, ktorá umožní pristávanie a štart veľkým transportným lietadlám, ak vznikne v regióne taká potreba. Momentálne si to situácia nevyžaduje, no v prípade nutnosti budeme môcť do regiónu vyslať aj pozemné vojská…“ Zatiaľ bude na základni Kant slúžiť tristo príslušníkov – pilotov, leteckého personálu, technikov. Veľmi zaujímavé je to, že všetci budú mať, tak sa dohodli Moskva a Biškek, diplomatický štatút! Nech nikoho neprekvapuje kupčenie s diplomatickou imunitou. Podobne sa „dohodol“ Washington s Biškekom, keď ten súhlasil s dislokáciou leteckej základne v rámci antiteroristickej operácie v Afganistane v mestečku Manas. V roku 2001, keď si Američania vyberali, Kant odmietli ako nevhodný objekt. Vybrali si Manas (cca 30 km od Kantu). Ruské a americké stíhacie lietadlá budú odteraz brázdiť nebo Kirgizska „spoločne“ a proti sebe. V máji 2003 podpísal Biškek dohodu o rozšírení vojenskej základne Manas. Finančná pomoc USA (vojensko-technická oblasť) dosiahla v roku 2003 úroveň 500 miliónov USD. Do „perspektívneho“ Tadžikistanu Američania posunuli len 1,7 miliónov USD. Celkovo v roku 2002 USA poskytli krajinám Strednej Ázie a Kazachstanu finančnú pomoc na vojensko-technické programy vo výške 900 miliónov USD. V roku 2003 by táto pomoc mala byť ešte vyššia, no tešiť sa na vyššie objemy môžu predovšetkým krajiny, ktoré majú blízke vzťahy s Moskvou – Kirgizsko a Kazachstan. Veľká šachovnica, malé figúrky Dnešné Rusko už zďaleka nie je superveľmocou, ale ešte nedávno sa v jeho metropole rozhodovalo o mnohom. A táto spomienka je stále živá. Tak ako je živé poznanie Washingtonu, že niektoré problémy v postsovietskom priestore môže riešiť len s jeho pomocou, a preto ho berie vážne. Dnešné Rusko používa staré inštrumenty – vojenský element – ale má aj nové, dokonalejšie „presvedčovadlá“. Je to ropa a plyn, ktoré mu otvárajú dvere nielen do Kirgizska, ale aj tam, kde bola Moskva donedávna vnímaná ako „ríša zla“. Rusko sa venuje samo sebe. Dnes už nemusí robiť veľmocenský poriadok vo svojom priestore, ale bez neho to nemôže de facto urobiť nikto. Ani USA, ani NATO a ani Európa. Možno sa mohol začať proces zmien v regióne bez vojny, reformami. Reformou vzdelávania, ekonomiky, procesom integrácie miestnych elít… Nakoniec K. Marx vo svojej štúdii Námezdná práca a kapitál dávno pred poznaním, že Afganistan je na tom zle, (vďaka komu?) písal o prepojení rastu životnej úrovne a nespokojnosti más. No USA akceptovali iný prístup, ktorý ohlásili v dokumente Národná bezpečnostná stratégia USA. Tam je jasne napísané, že „USA, ak to bude nutné, nebudú váhať samostatne a v záujme svojej sebaobrany udrieť prvé…“ Malo by byť pravidlom, že veľmoc sa neurčuje podľa vojenskej moci, ale podľa iných kritérií. Ľudstvo by mali zjednocovať nie katastrofy spojené s terorizmom, ale boj proti tejto hrôze. Zjednocovať by mala príčina, nie dôsledok. Na druhej strane, morálnym zjednocovateľom nemôže byť ten, kto spôsobil, financoval a zodpovedá za príčinu. Aspoň v doterajšej histórii ľudstva to tak vždy bolo. Akcia a reakcia Je faktom, že vojenské základne, ktoré boli zriadené v Strednej Ázii v súvislosti s riešením situácie v Afganistane (Kirgizsko, Uzbekistan) oslabili možnosti Ruska politicky vplývať na región. Preto reakcia – zastaviť oslabovanie svojho vplyvu rovnakým spôsobom – je pochopiteľná a vysvetliteľná. Ak bolo vytvorenie ZSSR pokusom o udržanie vplyvu a geografických rozmerov Ruského impéria pomocou komunistickej ideológie, tak potom teraz, po krachu akcie zvanej Spoločenstvo nezávislých štátov, je jasné, že zriadenie vojenskej základne v Kirgizsku (v roku 2003 financovanej z rozpočtu MO RF a od roku 2004 z federálneho rozpočtu RF, kapitoly Národná obrana) je začiatkom novej integračnej, resp. reintegračnej epochy. Pri všetkom nezabúdajme na Čínu. Jej sa nové vojenské základne v Strednej Ázii nemusia páčiť. rámik
Vojenské základne Moskvy v postsovietskom priestore: Arménsko – 102. základňa v Jerevane a Gjumri. Arménsko navrhuje zväčšiť technickú prítomnosť. Gruzínsko – dve základne v Batumi a Achalkalaki. Gruzínsko žiada, aby boli ruské vojenské základne zrušené v priebehu 3-4 rokov. Moskva trvá na termíne do 11 rokov. Tadžikistan – vedie sa dialóg o možnej reprofilácii 201. motostreleckej divízie na vojenskú základňu. Momentálne Tadžikistan žiada úhradu nájmu za priestory (doteraz to bolo bezplatne) a po návšteve G. Robertsona v Dušanbe (24. 9. 2003) zvažuje možnosť, aby bol Tadžikistan bez ruskej vojenskej prítomnosti. V meste Nurek sa nachádza stanica sledovania kozmických objektov Okno. Bielorusko – stanica raketovej obrany Ruska Volga a spojovací uzol vojenského námorníctva RF. Azerbajdžan – stanica raketovej obrany Gabala Kazachstan – stanica Kozmických vojsk OS RF Kirgizsko – polygón Ozero na jazere Issik-Kuľ Ukrajina – velenie Čiernomorskej flotily (už sa začali práce na presune do Novorossijska)
