Na Rybárskej bašte.
Hlavné mesto Maďarska má mnoho prívlastkov. Zaslúžených i tých menej výstižných. Ale označenie, že Budapešť je aj veľkomestom sôch, sa plne hodí. Najmä v centrálnej časti ich nájdete takmer na každom kroku. Staré i moderné, bronzové, kamenné aj zo železa, uprostred námestí, v parkoch i v uličkách, na stenách domov, strechách, fontánach, mostoch či zábradliach. Hádam najviac ich pribudlo na prelome 19. a 20. storočia, keď Uhorské kráľovstvo megalomansky oslavovalo tisíce výročie „zaujatia vlasti“, teda príchodu staromaďarských kmeňov do Dunajskej kotliny. Vtedy sa stavali nielen sochy, ale aj metro, paláce a celé parádne štvrte. Ktovie, aká časť vtedajšieho hrubého domáceho produktu krajiny sa sústredila na rozvoj zjednoteného trojmestia (Pešť, Budín a Óbuda), aby dobehlo ostatné európske metropoly.
Najstaršie vystavované sochy na území dnešnej Budapešti sú v Aquincume, v stredisku bývalej rímskej provincie Panónia. Jeho rozsiahle vykopávky ležia na severnom okraji Óbudy, teda Starého Budína. V čase najväčšieho rozkvetu antického mesta v 3. až 4. storočí nášho letopočtu mohlo tu bývať až 40-tisíc ľudí. Rimania po sebe zanechali množstvo menších i väčších umeleckých predmetov, keramiky, sarkofágov, dokonca aj vodný organ. Na obrázkoch sú socha Rimana na stĺpe pred starou budovou múzea, torzo Venuše a soška Fortuny Nemesis, bohyne osudu, ktorá rozdávala ľuďom šťastie a občas aj nešťastie.
Mimoriadne vzácna gotická socha svätého Juraja zabíjajúceho draka, ktorú v roku 1373 v Koložvári (Cluj v Rumunsku) zhotovili bratia Martin a Juraj, stála na nádvorí Pražského hradu (teraz je originál v českej Národnej galérii). Rakúsky cisár František Jozef I. nechal z nej urobiť dve kópie, jednu pre Sedmohradské múzeum a druhú v roku 1904 pre Budapešť. Tejto úlohy sa zhostil sochár Jószef Róna (1861 – 1939). Dnes stojí neďaleko Huňadyho sochy pod Rybárskou baštou.
Mramorový reliéf s Matejom Korvínom, sediacim na tróne, ktorý spočíva na levovi, pričom mu dvaja anjeli držia nad hlavou korunu, je obklopený erbmi krajín, ktorým tento legendárny kráľ vládol: Uhorsko, Sedmohradsko, Čechy, Bosna, Štajersko, Korutánsko, Rakúsko… Nie náhodou bol Korvín jediný uhorský panovník, ktorého meno sa zachovalo aj v slovenských ľudových rozprávkach. Originál reliéfu z pôvodného Matejovho hradu na Budíne z roku 1486 renovoval architekt a reštaurátor Kálmán Lux (1880 – 1961) v roku 1930.
Štrnásť metrov vysoký barokový stĺp Najsvätejšej trojice sa vypína pred Starou radnicou. Dali ho v roku 1741 postaviť obyvatelia Budína, vtedy zväčša nemeckej národnosti, ako spomienku na morovú epidémiu spred pol storočia. Pomník navrhol Philipp Würzburg, reliéf a erb vytvoril kamenár Antal Hoerbiger. Ide však o repliku, lebo morový stĺp bol – ako takmer všetko na Budíne – počas druhej svetovej vojny ťažko poškodený.
Na protiľahlej rožnej budove na Trojičnom námestí láka turistov k odfotografovaniu grécka bohyňa Pallas Aténa (podľa rímskej verzie Minerva), ktorá nesie štít s erbom Budína. Vytvoril ju v roku 1785 taliansky sochár Carlo Adami. Originál v roku 1964 nahradila presná kópia Károlya Antala (1909 – 1994).
Slávnostné prestrihnutie pásky na prvom trvalom moste ponad Dunaj v Budapešti sa odohralo v revolučnom roku 1849. Na oboch koncoch Sečéniho reťazový most strážia dvojice levov, ktoré vytesal do kameňa podobne ako viaceré plastiky na košickom Dóme sv. Alžbety Ján Maršalko (1818 – 1877), rodák z Levoče.
Peštianske Námestie palatína Jozefa v roku 1869 skrášlila mohutná bronzová socha na vysokom podstavci od bavorského umelca Hansa Halbinga (1814 – 1882). Zosobňuje jedného z mála z Habsburgovcov, ktorého si Maďari obľúbili napriek tomu, že im nepretržite vládol viac ako pol storočie. Začal ako 19-ročný v roku 1795 a skončil, až keď v roku 1847 v Pešti zomrel. Za neprítomnosti, čo bolo v podstate stále, zastupoval svojho najstaršieho brata Františka I., rakúskeho cisára a uhorského kráľa, a potom trocha popleteného synovca Ferdinanda IV. Nastupujúcemu storočiu pary otvoril v Uhorsku dvere dokorán, podporoval rozvoj techniky, priemyslu, ale bol aj mecenášom umenia, vedy a vzdelávania. Tak či onak, sotva prešiel rok od jeho smrti, strhla sa vo Viedni i Budapešti revolúcia. Mala zmeniť svet, ktorý aj on ako uhorský miestokráľ pomáhal budovať.
Reliéf na bočnej stene Františkánskeho kostola z roku 1895 od Barnabása Hollóa (1865 – 1917) zachytáva hrdinstvo baróna Miklósa Wesselényiho, keď v polovici marca 1838 počas nebývalých povodní v Budapešti spolu s priateľmi na člnoch zachránil mnohých topiacich sa. Wesselényi bol v prvej polovici 19. storočia prominentný opozičný, protihabsbursky orientovaný liberálny politik, predstaviteľ hornej komory Uhorského snemu, 
ktorý v tých časoch zasadal v dnešnej Univerzitnej knižnici v Bratislave. Bol členom predstavenstva Akadémie vied, založil tlačiareň v Koložvári, na svojich majetkoch zrušil feudálne zvyky a oslobodil poddaných, pre ich deti staval školy, propagoval progresívne poľnohospodárstvo a priemyselnú výrobu hodvábu. Dosahoval významné úspechy aj v športe, ako bola jazda na koni či plávanie. Napokon ho však viedenská vládna mašinéria nechala odsúdiť na tri roky väzenia, kde takmer prišiel o zrak. Vážne chorý sa ešte zúčastnil na počiatočných fázach revolúcie v roku 1848, ale potom rozčarovaný odišiel na liečenie do severomoravských kúpeľov v Jeseníkoch. Pri návrate domov v roku 1850 zomrel. Rozmýšľam, ktorého súčasného slovenského politika by som mohol vidieť v jeho pozícii. Nevidím, asi pôjdem do Jeseníkov.
Autormi neobarokovej alegorickej fontány z rokov 1880 až 1883 na populárnom Alžbetinom námestí v centre Pešti, ktorá znázorňuje Dunaj a jeho prítoky, sú významný architekt Miklós Ybl (1814 – 1891) a sochár Leo Fessler (1840 – 1893).
Pamätník tisícročia na Námestí hrdinov postupne rástol v rokoch 1895 až 1929. Stredobodom je 36 metrov vysoký stĺp s korintskou hlavicou. Na jeho vrchole sa týči, či skôr akoby sa znášal archanjel Gabriel, ktorý sa podľa dodatočne vybájeného príbehu objavil princovi Štefanovi vo sne a ponúkol mu uhorskú korunu. Toto dielo Györgya Zalu (1858 – 1937) získalo Grand Prix na svetovej výstave v Paríži roku 1900. Pozadie stĺpu dotvárajú v polkruhu dve kolonády so sochami štrnástich najväčších osobností dejín Uhorska, počnúc kráľom Štefanom I. a končiac Ľudovítom Košútom. Pod každou umiestnili reliéf, ktorý približuje najvýznamnejšiu scénu zo života príslušného muža. „Umeleckým šéfom“ celého diela je spomínaný Zala, po architektonickej stránke ho pripravil Albert Schickedanz (1846 – 1915), pochádzajúci zo Sliezska. Zala v roku 1902 tiež vytvoril ústredné súsošie siedmich divokých jazdcov, náčelníkov kmeňov, ktorí sprevádzali knieža Arpáda pri „zaujatí vlasti“. Spolupracoval aj s inými umelcami na skulptúrach viacerých uhorských vodcov: Štefana I., Mateja Korvína a jeho otca Jána Huňadyho, Karola Róberta, Bela IV., Ladislava Svätého, Ondreja II., Ľudovíta Veľkého atď.
György Zala je tiež autorom sediacej cisárovnej Alžbety Bavorskej (z roku 1932), známejšej ako Sisi, nešťastnej a tak trocha blazeovanej manželky Františka Jozefa I., v parčíku pri Alžbetinom moste na budínskom brehu našej spoločnej veľrieky.
Turkobijcu Eugena Savojského považujú Maďari za veľkého hrdinu svojej histórie. Barokovú jazdeckú sochu z bronzu mu pred východným priečelím hradu na Budíne roku 1900 vytvoril už spomínaný József Róna. Po víťaznej bitke habsburských vojsk vedených vzrastom malým princom Eugenom 11. septembra 1697 pri Sente (Srbsko) museli Turci podpísať v Karlovaci potupnú mierovú dohodu, ktorou Osmanská ríša stratila kontrolu nad strednou Európou.
Dramatická socha z medeného plechu Kôň a jazdec od Györgya Vastagha ml. (1868 – 1946, otec bol vychytený maliar) stojí od roku 1901 pred Maďarskou národnou galériou na Budíne. Rok predtým dielo tiež s veľkým úspechom vystavovali v Paríži. Dielo, ktoré bolo vážne poškodené počas niekoľkomesačných bojov o Budín v rokoch 1944/1945, renovovali v 60. rokoch minulého storočia.
Vastagh mladší má v Budapešti aj ďalšie sochy. Napríklad vodcu jedného z protihabsburských povstaní Gabriela Betlena na Pomníku tisícročia a na Budíne veliteľa slávneho husárskeho pluku, neskôr poľného maršala a ministra vojny rakúskeho mocnárstva Andreja Hadíka, ktorý v 18. storočí nechýbal pri nijakej bitke proti Turkom a Prusom. V roku 1757 so svojou jednotkou obsadil Berlín. Narodil sa síce v Dunajskom Klátove, no pochádzal zo zemianskeho rodu v Turci. Hadíkovou zásluhou sa Slováci presťahovali do jeho dedičného panstva na Vojvodine – Petrovca, ktorý sa stal strediskom našich dolnozemských krajanov. Jeho jazdecká socha má letopočet 1937.
Stredoveký kronikár neznámeho mena napísal prvú rozsiahlu kroniku o dejinách Uhorska. Latinský nápis na podstavci sochy, ktorú v roku 1903 umiestnili v Mestskom parku pred hradom Vajdahunyad oznamuje: „Anonymus, veľmi slávny notár kráľa Bela III.“ Možno sa podľa neho inšpirovala súčasná chlapčenská móda mikiny. Záhadnému zapisovateľovi udalostí pre kapucňu nevidno dobre do tváre, hoci ju má. Autorom diela je Miklós Ligeti (1871 – 1944). Netreba sa nechať zmiasť podobou hradu. Hoci na to nevyzerá, má sotva sto rokov. Začali ho budovať na ploche 101 hektárov koncom 19. storočia, verejnosti ho sprístupnili v roku 1896 pri oslavách milénia. 
Pôvodne ho postavili iba ako kulisu z dreva a lepenky, no po veľkom úspechu u návštevníkov ho postupne prestavali do kameňa, resp. betónu. Nenapodobňuje iba historickú budovu zo sedmohradského mesta Hunedoara, odkiaľ Huňadyovci pochádzali, ale aj detaily najkrajších architektonických skvostov niekdajšieho Uhorska od románskeho štýlu až po secesiu. Slovensko reprezentuje kaplnka Zápoľských zo Spišského Štvrtka. Tú maďarskí kunsthistorici už pred sto rokmi pokladali za jeden z najkrajších stavebných klenotov v našich zemepisných šírkach. Len my sme si to ešte stále nevšimli. Dnes v rozsiahlej budove sídli Maďarské poľnohospodárske múzeum.
Rukami Miklósa Ligetiho prešla aj socha v parku na Námestí Slobody s výhľadom na veľvyslanectvo USA. Predstavuje amerického brigádneho generála Harryho Hilla Bandholtza, ktorý v auguste 1919 pricestoval do Budapešti ako člen medzinárodnej vojenskej misie. Tá mala dohliadať na odchod srbských a rumunských vojsk, ktoré predtým obsadili Maďarsko a uzavreli tak krátke dejiny republiky rád. Generál sa preslávil tým, že 5. októbra „vyzbrojený“ iba jazdeckým bičíkom sám odohnal svojou autoritou rumunských vojakov z Maďarského národného múzea. Chceli odtiaľ vyniesť cenné historické artefakty zo Sedmohradska, ktoré si najmä počas spomínaného milénia Maďari „vypožičali“. Mimochodom, aj zo Slovenska je ich tam viac než dosť… Sochu Bandholtzovi postavili v roku 1936, ale o štyri roky ju horthyovci odstránili s tým, že sa musí reštaurovať. Štyridsať rokov potom ležala na cintoríne, kým ju v roku 1980 nepresunuli do záhrady rezidencie amerického veľvyslanca. Na pôvodné miesto ju umiestnili v júli 1989, niekoľko dní pred návštevou prezidenta Georgea Busha staršieho.
Ligeti je tiež „otcom“ bronzového chlapca chytajúceho raky v jazierku s vodopádom a kvitnúcimi leknami na Margitinom ostrove. Autorom jeho pandantky – repliky sochy sediaceho dievčaťa z roku 1913 – je sochár Imre Csikósz (1884 – 1914). Inak, ostrov pomenovali po dcére kráľa Bela IV. Ten sa v raz v roku 1241 neustrážil a zaprisahal sa, že ak odolá mongolsko-tatárskym nájazdom, tak dá svoju milovanú dcérku z vďačnosti Bohu do kláštora. To sa aj stalo, deväťročná Margitka musela začať na ostrove viesť kláštorný spôsob života. Po 20 rokoch zomrela a neskôr ju blahorečili.
Foto: Autor
(Pokračovanie)
