Veda rozpočtovou popoluškou

Slovenská akadémia vied predložila na verejnú oponentúru jedinečný dokument – Stratégiu rozvoja slovenskej spoločnosti do roku 2020. Očakávaná búrlivá diskusia o záveroch a odporúčaniach popredných vedeckých pracovníkov sa v malom odohrala aj na stretnutí Klubu Nového slova. Témou debaty so spolutvorcami príslušných kapitol bola veda, právo a znalostná spoločnosť. O tej sa totiž na Slovensku veľa hovorí, no zažiť ju stále môžeme len v zahraničí. Hostia Klubu Nového slova predseda Slovenskej akadémie vied prof. Jaromír Pastorek, DrSc., podpredseda Národnej rady SR JUDr. Miroslav Číž, zástupca riaditeľa Ústavu štátu a práva SAV JUDr. Jozef Vozár, CSc., prof. Anton Klas, CSc., z Ekonomického ústavu SAV a riaditeľ Ústavu politických vied SAV PhDr. Miroslav Pekník, CSc., ktorý diskusiu moderoval. Spracovala Eva Blažeková Pokúste sa priblížiť Stratégiu rozvoja slovenskej spoločnosti. Jaromír Pastorek: Ide o dokument, ktorý rozoberá všetky najdôležitejšie oblasti života našej spoločnosti a načrtáva smery jej vývoja. Napríklad znalostnú spoločnosť, nové definovanie úlohy štátu či právne povedomie. Hovorí o tom, kam má Slovensko smerovať a mal by byť užitočnou pomôckou pre budúce vlády. O jeho kvalite svedčí, že k podobným záverom dospela aj Európska komisia vo svojej stratégii Európa 2020. Inšpirácia je pritom vylúčená – Európu 2020 zverejnili až začiatkom tohto roka. Zadávateľom projektu bola slovenská vláda, vykonávateľom akadémia vied, gestorom jej ekonomický ústav. Zapojili sa však aj iné ústavy, akademickí pracovníci z vysokých škôl a odborníci z privátneho sektora. Celkovo išlo o 160 vedcov, ktorí na stratégii pracovali tri a pol roka. Pristupovali sme k tomu absolútne apoliticky. Do konca apríla je stratégia otvorená verejnej diskusii. Dúfame, že z nej vzídu kvalitné a relevantné pripomienky, ktoré zahrnieme do textu. Aký zmysel má strategické plánovanie? Miroslav Číž: Pre pokus o múdre spravovanie štátu je dôležité, aby sa riadil podľa určitých cieľov. Tie sa v základných rovinách postulujú v Ústave SR. Napriek tomu má obrovský význam integrovanie občianskej a vedeckej obce do riadenia štátu, racionálna diskusia a stanovovanie cieľov, ktoré oveľa konkrétnejším spôsobom vplýva na verejný priestor. Má zmysel vytvárať na to aj inštitúcie. Či už trvalé, alebo dočasné. Také kedysi existovali, postupom času sa však stratili. Posledný bol Inštitút riadenia. Jeho úlohou bolo generovať poznatkovú základňu z jednotlivých pracovísk SAV, vysokých škôl a iných inštitúcií. Mal sa využívať pri spracovaní koncepčných materiálov, no upustilo sa od toho. Podľa toho, čo viem, za posledných osem rokov sa žiadne koncepčné materiály nevytvárali. Jediné koncepčné plány sú programové vyhlásenia vlád, ktoré sa robia každé štyri roky. Z verejného života však vymizol proces ich vyhodnocovania. Mechanizmus plánovania teda nie je bežnou súčasťou života našej spoločnosti, aj keď v mnohých európskych štátoch to tak je. V transformovaných krajinách je však z rôznych dôvodov situácia rovnaká ako u nás. Plánovanie sme odmietli ako čosi, čo vraj súvisí s predchádzajúcim obdobím. Zavrhuje sa ako sociálne inžinierstvo, ktoré nepatrí do modernej spoločnosti, a uprednostňuje sa aktualizované riešenie každodenných úloh s tým, že národný štát už strategické úlohy ani nemusí identifikovať. Základné atribúty spravovania vychádzajú z Európskej únie. Už za čias prezidenta Rudolfa Schustera sa však rozpútala diskusia o plánovaní a prišli prvé pokusy. Verejnosť a médiá to zosmiešnili a taká nálada viac-menej pretrváva. Vláda si napriek tomu dala za úlohu opäť otvoriť diskusiu o strategických otázkach fungovania Slovenska, definovania základných národno-štátnych záujmov a o štruktúrovaní cieľov. Treba určiť, akú podobu budú mať naše záujmy a ako sa majú dostať do praktickej politiky. V tomto smere zatiaľ nijaký racionálny rámec neexistuje, ide to „samospádom“ a mení sa len hodnotovým zameraním jednotlivých osobností v politickom živote. To, že súčasná vláda zadala úlohu vytvoriť stratégiu, ktorá sa dostala do prostredia verejnej oponentúry v najširšom zmysle slova, je prvý náznak, že sa vraciame k niečomu, čomu sa kedysi hovorilo vedecké riadenie spoločnosti. Verím, že je to iba začiatok diskusie, ktorá vygeneruje pokrok. Ak má byť stratégia zárodkom vedeckého riadenia spoločnosti, môže byť celkom apolitická? Miroslav Pekník: Ak si jednotlivé politické strany zo stratégie niečo vyberú do svojich programov, je to v poriadku. Umožní to zaviesť ju do praxe. No treba dôsledne rozlišovať pôvodnú stratégiu ako apolitický materiál a politický dokument, ktorým budú jej prvky vo volebných programoch politických strán. Čo je to vlastne znalostná spoločnosť? Anton Klas: Čosi, čo sa často vníma len ako zbožné želanie akademickej sféry, vysokých škôl a výskumných ústavov. Podľa niektorých čierna diera, do ktorej neradno veľmi investovať. V skutočnosti však trend smerovania k znalostnej ekonomike nie je výtvor akademikov ani osvietenecké želanie politikov, ale výsledok tvrdého ekonomického tlaku. My ho ešte len začíname vnímať v niektorých sférach, politika ani národné hospodárstvo na to ešte nedozreli. Najlepšie sa dá znalostná spoločnosť vysvetliť na príbehu jej vzniku. Po 2. svetovej vojne sa situácia v ekonomike zásadne zmenila. Nastal prudký rozvoj, ktorý zapríčinil zdraženie pracovnej sily, teda rast miezd. Ako sa však vyvíjala produktivita práce, možno ilustrovať na Nemecku – hodinová mzda vzrástla 12,4-krát, produktivita iba 5,8-krát. Podobne aj v iných krajinách. Následkom takéhoto nepomerného vývoja však odvetvia náročné na prácu začali strácať konkurencieschopnosť. Boli vystavené veľkej konkurencii štátov s lacnejšou pracovnou silou, predovšetkým novoindustrializovaných krajín reprezentovaných juhovýchodnou Áziou. K tomuto dramatickému vývoju, ktorý znehodnotil mnohé odvetvia, sa v 70. rokoch minulého storočia pridružil prudký nárast cien surovín a energie. Postupne sa teda dostali v hospodársky vyspelých krajinách na druhú koľaj aj odvetvia náročné na suroviny a energie. V priebehu desiatich rokov došlo k úpadku celého radu výrobných odvetví, ktorý bol porovnateľný s úpadkom počas veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch minulého storočia. Hospodársky vyspelé krajiny sa dostali do ostrého konkurenčného tlaku, ktorému sa nedalo čeliť tradičnými výrobnými faktormi, teda najmä menej kvalifikovanou lacnou pracovnou silou. Museli hľadať také faktory, v ktorých mali jedinečnú výhodu a ktoré nebolo možné získať v menej rozvinutých krajinách. Išlo o činnosti založené na znalostiach a síce drahšej, ale vyspelejšej a kvalifikovanej pracovnej sile. Takto postupne narastala potreba zmeny hospodárskej politiky. Spočiatku sa veda síce financovala, no spoliehalo sa na to, že jej dôsledky sa automaticky prejavia vo výrobe. Niektorí národohospodári vôbec nepokladali za nutné, aby sa podniková sféra vedou vôbec zaoberala, pretože poznatky padali do lona podnikateľov ako božia manna z neba. Nájdu si ich na trhu. Lineárny model bol pod tlakom reality veľmi skoro prekonaný. Prešlo sa k tzv. technologicky orientovanej politike. Tá sa nespoliehala na automatické investovanie do vedy, ktorá sa sama od seba dostane do výroby. Technologicky orientovaná politika spájala výskum s konkrétnou oblasťou, ktorá sa mala pod jeho vplyvom zlepšiť. Veda sa mala aplikovať na konkrétnu technológiu. Tretia fáza, ktorá sa nazýva inovačnou politikou, sa nesústreďuje iba na určitú technológiu. Uvedomuje si, že aplikácia vedy sa nemôže redukovať iba na výrobný aspekt. Musí prenikať celým výrobným reťazcom od predvýrobných etáp až po marketing a prenikanie na trh. V tomto zmysle prerastá veda do celej šírky a vyžaduje tzv. horizontálnou politiku. Aj EÚ niekoľkokrát zdôraznila, že najväčšou chybou vlád je spraviť vedu „problémom“ jedného rezortu. Inovačná a technologická politika musí byť prierezová a premietnuť sa do aktivít všetkých ministerstiev. Prečo sa na Slovensku znalostná spoločnosť presadzuje tak pomaly? A. Klas: Do roku 1990 sa nevytvoril dostatočný tlak. Technologicky vyspelú produkciu sme vyvážali najmä do socialisticko-rozvojových krajín, na západ prevládal export surovinovo náročných výrobkov a polotovarov, aby sme mohli získať devízy. Za ne sme nakupovali modernú technológiu, na ktorú však bolo často zavedené embargo. Mohli sme dovážať len malú techniku, ktorá nám nestačila. Po zmene hospodárskeho systému bolo pre podnikovú sféru pre veľký dopyt opäť efektívnejšie dovážať. Dovoz hotovej technológie prudko ochromil potrebu domáceho výskumu. Z celkového technologického pokroku sa až 89 percent rozvinulo na základe dovozu. Vo vyspelých krajinách je tento pomer 36:21. Verejné výdavky na výskum, vyjadrené v percentách hrubého domáceho produktu (HDP), trvalo klesali. Spočiatku to bolo možné odôvodniť tým, že klesal aj HDP. Hoci neskôr začal stúpať, pokles výdavkov na výskum pokračoval. Financovanie vedy nemá správnu štruktúru. Prevládajú výdavky verejnej sféry nad výdavkami podnikovej sféry. Ak však majú podniky nízku výkonnosť a využívajú lacnú pracovnú silu, nevzniká tlak, aby inovovali. A inovácie sú minimálne. Kým sa to nezmení, bude bremeno financovania vedy ležať stále najmä na pleciach štátu. J. Pastorek: Z hľadiska znalostnej spoločnosti sa tu nedeje nič, a my už chceme, aby sa začalo diať. Musíme si preto jasne povedať, do čoho chceme investovať. Voľakedy nám vraveli: nemôžeme dotovať vedu, lebo treba sanovať banky. Potom sa staval Peugeot, opäť sa prostriedky ubrali vede. Potom sa prechádzalo na euro… Vždy sa nájde dôvod, prečo neinvestovať do vedy. Do výskumu najviac investujú severské štáty. Majú množstvo inovácií, výdavky z privátneho sektoru sú vysoké, ale je tam aj veľké daňové zaťaženie. Zaň však dostanete kvalitné služby. Všetci by sme chceli škandinávsky model. Prečo ho teda nemôžeme mať? Lebo oni majú mieru korupcie pod jedno percento a my tridsať! Súvisí to teda s právnym prostredím. Akým otázkam sa venuje stratégia v oblasti práva? Jozef Vozár: Tento dokument nie je komplexné spracovanie celého právneho poriadku. Usilovali sme sa poukázať na jeho najdôležitejšie súčasti, smerovanie, vývoj a akútne problémy. Na prvý pohľad to vyzerá, že sme v područí „cudzieho“ právneho poriadku, pretože sa väčšina právnych noriem preberá z práva EÚ – okolo 70 percent. No faktom je, že podstatné zákony pre bežného človeka sa stále vytvárajú na pôde NR SR: ústava, občiansky, trestný a obchodný zákonník. Nedostatkami nášho práva sú malá prehľadnosť a zrozumiteľnosť predpisov, nedostatočná stabilita právnej úpravy a nízka vymáhateľnosť práva. Venovali sme sa piatim hlavným bodom: legislatívne prostredie, vymáhateľnosť práva, pracovné právo a právo sociálneho zabezpečenia a ústavné právo. Osobitne by som chcel vyzdvihnúť doktora Eduarda Báránya, ktorý sa podujal na vypracovanie osobitnej kapitoly o teórii funkcií štátu. Otvorili sme otázku obmedzenia poslaneckej a sudcovskej imunity. Načo nám je? Potrebujeme chrániť zločincov v talároch? Ak niekto spáchal trestný čin, nech zaň zodpovedá bez celej procedúry odovzdávania funkcie a trestného stíhania. Ďalšou problematikou bolo referendum a zakotvenie tzv. organických zákonov do nášho právneho poriadku. To znamená, že dôležité zákony, napr. finančné, by sa schvaľovali nadpolovičnou väčšinou všetkých, nie zúčastnených poslancov. Zaoberali sme sa otázkami rýchlosti a spravodlivého riešenia sporov. Máme prestarnutý občiansky zákonník. Má 47 rokov. Niekoľkonásobne sa novelizoval, no výmenou motora nespravíte z trabanta mercedes a zo starého zákonníka novelami moderný. Stáva sa akurát zložitý a neprehľadný. Vízie sa na Slovensku robili aj v predchádzajúcich obdobiach. Jedna bola zadaná Inštitútu verejných otázok, ďalšiu robil Prognostický ústav SAV na objednávku podpredsedu vlády Ivana Mikloša. Zapadli do zásuviek, no nemožno povedať, že neexistovali. Napokon v roku 2000 vznikla vízia Futurologickej spoločnosti Slovenska. J. Pastorek: Štúdií sa spravilo veľa. Ich problém spočívam v tom, že nikdy neboli akceptované a naozaj skončili v zásuvke. Našu víziu a stratégiu vzala na vedomie súčasná vláda a má záujem pretaviť jej závery do praktickej politiky. Pevne verím, že si ich do svojich programov adoptujú viaceré politické strany. V práci predloženej ako stratégia viac prevažujú analýzy a ciele. Kde ostali konkrétne činnosti a zamerania? J. Pastorek: Sú tam. Napríklad kapitola, ktoré sa týka znalostnej spoločnosti, vôbec neanalyzuje, ale dôrazne navrhuje konkrétne veci. Uvádza sa, že veda má byť nástrojom a orgánom priamo zapojeným do výkonnej rozhodovacej moci a garantom budúceho vývoja. To je nesprávne chápanie úlohy vedy! Úloha vedy sa má končiť pri vízii, názore a stratégii. M. Číž: Nesúhlasím. Každé ministerstvo by malo mať vedeckú radu! Keď sa v Česku diskutuje trebárs o vodohospodárskej tematike, príslušníci vedeckej elity prednášajú svoje referáty v parlamente. Počúvajú oponentúru, diskusia sa prerušuje, materiály sa dopracúvajú. Vedci pripomienkujú navrhovanú legislatívu. Úloha vedcov sa musí posunúť aj u nás, aby sa vedecké výsledky implementovali do praxe. Som presvedčený, že pre Slovensko je zásadne dôležité, aby sa vo vedeckom prostredí začalo diskutovať o politických témach. Vedcov treba dostať čo najbližšie do politiky, aj keď mechanizmus riadenia štátu je podstatne odlišný od štandardného akademického prostredia. Sú nízke dotácie štátu jediným problémom, prečo sa slovenská veda nedokáže odraziť od dna? M. Číž: Zásadný problém je aj miera inovácií. Osemdesiat percent slovenského HDP produkuje 64 nadnárodných spoločností! Za takýchto okolností nemôžu byť žiadne inovácie. Veď čo budeme inovovať, Tesco a Volkswagen? Ťažko. V tejto podobe si slovenská veda ani neškrtne. Zostáva nám základný výskum. Musíme sa rozhodnúť, čo v ňom chceme robiť najbližších 20 rokov. Chceme budovať vlastné centrá? Chceme integrovať, chceme nadregionálne centrá, v rámci ktorých budeme vytvárať poznatkovú bázu? Ide nám o to, aby sme boli konkurencieschopní. Ale s kým? Ako súvisí právne prostredie s vedou? J. Pastorek: Stále ešte nemáme v krvi, že aj naše vedomosti a informácie sú obchodný artikel. Na to potrebujeme mať veľmi dobré právne prostredie, pretože nikde nie je napísané, že keď začneme v niečom bádať, musíme to ihneď uplatniť. Som vlastníkom niekoľkých patentov a ich účel je, že keď sa tie veci raz začnú realizovať, budú mi z nich plynúť zisky. S týmto sa musíme naučiť pracovať. Raz sa jeden právnik vyjadril, že SAV v podstate nerieši právne ošetrenie duševného vlastníctva. A to je problém. V akadémii bol vyvinutý kompozitný materiál – penový hliník. Dnes sa v Žiari nad Hronom predáva kilogram za jedno euro. Dáva sa do áut typu Ferrari alebo Audi, kde je cena za kilogram stonásobne vyššia. Ako sme mali zabezpečené vládne priority a ako sme mali postavený právny systém, že keď sme vyvinuli vynález, nemáme teraz z toho žiaden benefit? Ako je možné, že penový hliník vyrába niekto iný a SAV z toho nič nemá? Keď sa v zahraničí niečo vyskúma v ústave, je normálne a bežné, že zisk plynie materskej organizácii. V minulosti sa spravili aj iné veľké chyby, pretože niektoré veci sa právne dobre neošetrili. Napríklad Kia dostala miliardové dotácie, využíva u nás lacnú pracovnú silu a za ušetrené peniaze založila výskumné centrum. Vo Frankfurte nad Mohanom! Prečo nie u nás? Bohatstvo a pridaná hodnota sa vyviezli. Na to treba legislatívu, pretože donekonečna nemôžeme stavať na lacnej pracovnej sile. Žiadne ďalšie „dáme vám, čo chcete, len nám tu, prosím, niekoho zamestnajte za 400 až 500 eur mesačne“. A. Klas: Nadnárodným spoločnostiam poskytujeme pomoc a výhody, no nijako ich nezaväzujeme, aby boli samy zainteresované a priniesli na Slovensko výskumnú základňu, vybudovali novú alebo spolupracovali s našou. Stimuly tohto typu bude treba akcentovať. M. Pekník: Sme veľmi zraniteľní, čo sa týka ochrany výsledkov našej práce. Patent či licenciu dokážeme obhájiť na Slovensku, ale nie v zahraničí. Ako konkrétne a reálne kroky by mohli pomôcť slovenskej vede? A. Klas: Začnime človekom: Prvý krok je zefektívnenie výchovného systému. Potom je tu kvalita výskumu. Ľudia a infraštruktúra, v ktorej sme mierne zaostalí. V tom nám môžu pomôcť štrukturálne fondy, len ich treba využiť. Štátne výdavky na výskum a vývoj by mali rásť a štrukturálne fondy by sa nemali chápať ako ich kompenzácia. Sú totiž určené na niečo iné. Treba zainteresovať veľké podniky a budovať malé a stredné podniky inovatívneho typu. Napokon nasleduje transfer z výskumu do praxe. Vyžaduje veľa rôznych inštitúcií. Poradenské, konzultačné, právne firmy… Najmä začínajúci autori obyčajne nemajú manažérske schopnosti. Potrebujú rizikový kapitál – niekoho, kto má záujem zveľadiť svoje peniaze prostredníctvom nového vynálezu. Vedecko-technické parky a inkubátory zakladajme blízko centier vzdelanosti, napríklad okolo univerzít. Poskytujme im dlhodobú podporu, nie iba dva-tri roky. Ak je podpora len krátka, začínajú namiesto výskumu podnikať a z ich vedľajšej činnosti sa stane hlavná. Základom inovácií je zvyšovanie produktivity a invencie. Aká je dnešná situácia vynálezcov? A. Klas: Okrem invencií a produktivity je základom inovácií aj konkurenčná schopnosť. Hlavný efekt spočíva v tom, že na trh prichádza niečo nové. Kým inovácie neboli motorom ekonomiky, o trh bolo treba bojovať. Kto sa chcel presadiť, musel vyradiť druhého. Dnes sa situácia mení. Keď prídete s úplne novým alebo podstatne inovovaným výrobkom, vytvárate si vlastný nový trh. Kto s tým prvý príde, má špeciálnu výhodu, monopolné postavenie, sám stanovuje cenu. To je zmyslom inovácie. J. Pastorek: Poznám množstvo ľudí, ktorí prišli s inováciami, a vytlačili ich silnejšie firmy, pretože sa vedeli lepšie presadiť. Inovácie sú spojené s prihláškami vynálezu, licenciami, patentmi. Minule sme na vedeckej rade udeľovali veľký doktorát pracovníkovi elektrotechnického ústavu. Mal perfektný nápad, ktorý sa už začína realizovať. Pýtali sa ho, prečo to nepatentoval. Odpoveď bola jednoduchá: naša inštitúcia na to nemala peniaze. Som spoluautorom niekoľkých patentov. Patentové poplatky doteraz stáli päť miliónov dolárov. Kto by ich dal SAV-ke, zvlášť, kým sa ešte nič nevyrába? Kým bude náš štát dávať iba 0,45 percenta HDP na vedu, budeme stále len trochári. Lisabonská stratégia hovorí o dotáciách vedy vo výške troch percent HDP, inak nedosiahne konkurencieschopnosť. Zmyslom stratégie je preto aj nastoliť otázku, či chceme znalostnú spoločnosť, alebo nie. Ak ju totiž chceme, musíme do nej začať investovať na úkor niečoho iného. Je na politikoch, ako sa rozhodnú. A. Klas: V oblasti licencií máme zápornú obchodnú bilanciu. Nakupujeme ich omnoho viac, ako vyvážame. Je to tým, že máme iba päť percent licencií, meraných podľa počtu patentov, z priemeru EÚ! Poplatky za patenty sú privysoké. Európska únia však chce zaviesť, aby patentové právo bolo formulované tak, aby patent platil pre celú úniu. Poplatky by sa tak výrazne znížili. Potrebujeme ešte rizikový kapitál, tzv. finančných anjelov – majetných občanov alebo inštitúcie, ktorí sú ochotní ujať sa vynálezu, zaplatiť poplatky a spolu s vynálezcom neskôr profitovať zo zisku. Slovenskí boháči však stále radšej investujú do iných vecí, ktoré ich viac zviditeľnia. Doba mecenášov vedy u nás ešte nenastala. Súvisí to s našou kultúrou. Nie sme ako Škandinávci. Tam podnikatelia odvádzajú štátu niekedy až 80 percent zo zisku a žartujú, že dostávajú iba prepitné. Ale sú spokojní. Sociálny štát je drahý, no stojí im za to. Dostávajú od štátu kvalitné služby a súčasne vedia, že vďaka ich daniam sa nik nemôže ocitnúť na ulici bez starostlivosti. Mimoriadne si to cenia. Zato keď sa u nás schvaľuje, že by sa predsa len malo siahnuť peniaze na tých, čo majú vyššie príjmy, už sa to v novinách hemží hrozbami o vážnom ohrození podnikania. Podľa tohto predpokladu sa už v Švédsku zrejme nepodniká. M. Číž: Netreba si severské štáty idealizovať. Podnikatelia tam nie sú spokojní a majú obrovské problémy. Zásadný moment, ktorým sa však líši trebárs Fínsko, je, že 90 percent všetkých inovácií prináša Nokia. Je to obrovský vrcholový reťazec, ktorý prestupuje ekonomiku od vrchu až dole. Slovensko nemá takýto reťazec na prvom, druhom ani treťom mieste. Pričom na štvrtom mieste sa už výskumné aktivity nerobia. Nemáme nič. Na rozdiel od Nórska, ktoré nevstúpilo do EÚ, aby si udržalo svoju ropu, my sme si svoje zdroje neudržali. Nórsky výskum kompletne financujú ropné peniaze. Len preto majú sociálny štandard, aký majú, a priemerný plat vo výške 2 900 eur. Švédsko? Domáce reťazce Volvo, Husqvarna a ďalšie, ktoré organizujú obrovské štipendijné pobyty a ďalšiu podporu znalostnej spoločnosti. Fínska Nokia vysiela ročne tisíce študentov na zahraničné univerzity po celom svete. Neobjavili ste predsa len riešenia, ktoré by nás na politickej mape aspoň trochu posunuli k Škandinávii? J. Pastorek: Stratégia načrtáva viacero možností. Gro je sociálny štát. Treba sa venovať kvalite života, zdraviu, ekologizácii. Nesmieme hľadieť len na veľké podniky, ktoré nám nasypú čo najviac daní. Teraz sme od toho závislí, no budúcnosť je iná. Nie je dôležité ťahať do extrémnych čísel hrubý rast HDP, ale zlepšovať kvalitu života. Pozrime sa na krajiny BRIC-u, teda na Brazíliu, Rusko, Indiu a Čínu. Sú to ťahúni svetovej ekonomiky s vysokými číslami HDP. No koľko Číňanov a Indov chodí na dovolenky? Akú kvalitu života a zdravotnú starostlivosť majú? Rast HDP stojí na chrbtoch miliónov udupaných ľudí, ktorí žijú zo dňa na deň a nemajú uspokojené základné potreby. Hrubý domáci produkt nemôže byť zmyslom života nijakej spoločnosti.