Pred pár rokmi ma požiadali z českého krajanského časopisu o komentár. Napísala som, Listy ho uverejnili. Bol to (ak sa dobre pamätám) tento text:
„Dva roky po bode zmeny.
Za normálnych okolností prichádzajú lídri k premiérskym kreslám víťazstvami vo voľbách. Ale na Slovensku to dlho neplatilo. Mikuláš Dzurinda bol premiérom dokonca dvakrát, hoci voľby na Slovensku nevyhral nikdy. Ani v roku 1998, ani v roku 2002. Aby vládol, stačili mu na to (okrem tradičných spojencov SMK a KDH) toaletné strany na jedno použitie. V roku 1998 SDĽ a SOP, v roku 2002 ANO. Málo chýbalo a bez víťazstva vo voľbách by si bol Dzurinda sadol do premiérskeho kresla aj po tretí raz – v roku 2006. Stačila silnejšia „motivácia“ pre HZDS a menej tvrdohlavý postoj KDH. Na Slovensku je dnes predošlý dvojnásobný predseda vlády Dzurinda najmenej dôveryhodný politik. Preferencie všetkých troch opozičných strán majú dokopy na svojej strane asi tretinu obyvateľstva. Ale to nie je novinka. Mikuláš Dzurinda a celá súčasná opozícia nemali ani v tých najlepších časoch na svojej strane viac ako jednu tretinu obyvateľstva. A predsa táto menšina roky v pohode vládla. Pripomeňme si: Vladimír Mečiar vyhral voľby v roku 1992, no premiérske kreslo mu vzal parlamentný prevrat, ktorý vyvolal v roku 1994 predčasné voľby. Opäť vyhral, no vládol s odretými ušami za pomoci spoločensky málo akceptovaného Združenia robotníkov Slovenska a SNS. Napriek silnému mediálnemu a medzinárodnému tlaku dvakrát po sebe voľby opäť vyhral, no už nevládol. Keď bolo najhoršie, zahrala politická opozícia proti nemu nielen na domácej pôde, ale aj na zahraničných ihriskách. A až doteraz vždy s úspechom. Európske i zaoceánske inštitúcie za mohutnej pomoci slovenskej mediokracie niekoľkokrát výdatne „zabrali“ a vystúpili na obranu „slobody a demokracie“, čím sa neoliberálna pravica na Slovensku udržiavala pri moci aj bez podpory väčšiny obyvateľstva. To je pravý dôvod, prečo sa pri spojení hlasovania o tlačovom zákone a Lisabonskej zmluve Dzurinda rozhodol pre navonok riskantný krok: zmedzinárodniť (svoj) mocenský problém. Vládna koalícia sociálnej demokracie, ľudovcov a národovcov na Slovensku povládne, kým ľudia uvidia Hrušovského, (ktorý je v diskusiách vždy prekvapený), kým uvidia Dzurindu, (ktorý je zas vždy nafúkaný), Pála Csákyho, (ktorý sa snaží byť taký hladký, až je klzký) a Radičovú (ktorá je vždy hlboko presvedčená). Vyhrať by mohli, ak nad Slovenskom opäť zaveje biela zástava rezignácie (takto pomenovala stav, keď sa volí nohami, sociologička Zuzana Kusá). Podpora súčasnej vlády má pôvod v ľuďoch, ktorí v roku 2006 neverili, že sa dá na Slovensku vyhrať a aj vládnuť. Ak túto nádej stratia, potom nastane opäť čas pre zakladanie toaletných strán na jedno použitie a na vládu tých, čo nikdy nevyhrali, ale aj tak na Slovensku bačovali.“
A teraz pozor, bude to husté. Nasleduje „diplomatická nóta“ na hlavičkovom papieri, oficiálnom tlačive, podpísaná kultúrnym atašé Veľvyslanectva SR a riaditeľom Slovenského inštitútu v Prahe:
„Počujte, súdruzi,
Je naozaj nevyhnutné, aby súdruška Rotmajerová písala svoje hlúposti do Listov č. 6? Keby to bol nejaký kritický politologický text, tak nepoviem. Ale je to číry osobný blábol bývalej – nechcem povedať, že starej – komunistky (mimochodom, poznám ju ešte z čias Nového slova a keď bola začínajúca spisovateľka a tykáme si a nikdy by som nepovedal, ž v nej bude toľko zapšklosti a urazenej ješitnosti, viďnapr. jej knihu, kde to trápne a s čistou pseudoumeleckosťou šije do Havla). Nechápem, čo ju vlastne serie. Kurva, veď sedela roky v parlamente po revolúcii, SDĽ, za ktorú tam bola, spolu vládla v prvej vláde s Dzurindom, Balleka odjebal a ovracal pri prezidentských voľbách Mečiar a nie Hrušovský s Čákym. Veď sa jej nič nestalo, nikoho neobesili na kandelábroch, nikoho zo škrabákov Nového slova nepopravili, komunisti vo všetkých farbách sú pri moci, polovica bývalých členov ÚV či ich deti sú bohatí multimilionári, súdruška chodí určite na dovolenky k západným moriam, určite jej vyhovuje zavedenie eura, nepochybne má auto západnej značky, dcéra vyštudovala na elitnej škole a určite pracuje za elitný plat. Do piče tak čo pindá? A prečo je v tom vy dvaja miništrujete?“
Podpis s celou funkciou.“
Tento list adresoval štátny úradník zo štátneho PC na hlavičkovom papieri štátnym zamestnancom. Úradník – ako z listu vyplýva – ma osobne pozná a svoj osobný názor mi mohol povedať, to by však nemalo efekt – žijeme predsa v slobodnej krajine, a teda mohla by som svoje „bláboly“ naďalej slobodne písať. Štátny úradník z moci úradnej však rozhodol, že písať si môžem, čo len chcem, ale nie publikovať. Asi úspešne – viac ma o komentár nepožiadali.
Na svoj román Vtedy na východe som sa dočkala takejto recenzie.
Zvykla som si – ako desiatky iných (spisovateľov, maliarov, dramatikov, režisérov, áno, dokonca aj hercov, hoci tí sú trochu chránený druh). Ja viem, veď sú slobodní, môžu si tvoriť, koľko chcú, a ďakovať…
* * *
Zhodou okolností sa mi vyššie citovaná diplomatická reč dostala do rúk až teraz. Práve vo chvíli, keď sa dozvedám šokujúce zvesti zo svojej rodnej Gelnice. Brat (v septembri bude mať 53 rokov), pracoval vo firme EVG, s.r.o. so sídlom Thurzovská 17, 05601 Gelnica, SR. Spoločnosť je zapísaná v obchodnom registri vedenom Okresným súdom Košice I, Odd. Sro, VI. č.14873/ V. Za spoločnosť koná Winnfried Waldemar Grimm, konateľ spoločnosti.
Od januára môjmu bratovi zamestnávateľ nevyplatil mzdu, iba mu oznámili, že spoločnosť končí. Nie iba jemu, zároveň s ním stratilo prácu 55 živiteľov rodín, v niekoľkých prípadoch boli v spoločnosti zamestnaní obaja manželia, čím stratili jediný zdroj príjmu. Tí ľudia majú deti a nemajú žiadne úspory. Iba holý život. Ľudia nedostali ani oficiálnu výpoveď, takže sa nemohli zaregistrovať na úrade práce.
V Gelnici je vysoká nezamestnanosť, situácia rodín bez práce je doslova zúfalá. Môj brat pracoval v časoch reálneho socializmu ako majster – nástrojár, je zručný a svedomitý. Vychoval dvoch synov vysokoškolákov, počas tých dvadsiatich troch rokov sa ocitol na ulici už niekoľkokrát. Už niekoľkokrát mesiace pracoval, ale mzdu za tie mesiace nikdy nevidel. Nikto nikdy jeho zamestnávateľov za to nepostihol. Pravdaže, mohol by sa aj teraz obrátiť na súd. To by však znamenalo platiť súdne poplatky, na ktoré, samozrejme, ani on, ani ostatní postihnutí, nemajú. Odbory v spoločnosti, samozrejme, neboli. Ľudia sa cítia úplne bezbranní a zrazení na kolená. O ich strašný údel sa nikto nezaujíma! Na spoločnosť nie je doteraz vyhlásený konkurz, takže ani z garančného fondu im nikto nevyplatí ani cent. Tri mesiace bez príjmu a s vyhliadkou na ďalšie mesiace (či roky) bez nádeje sú hroznou predstavou. Tu už naozaj ide o holé prežitie. A nejde o neprispôsobivých (rómskych) občanov, ale o ľudí, ktorí celý život pracovali a platili dane. Kto týmto opusteným ľuďom pomôže? Kde, kedy sa začala ich bieda? A naozaj ani za vlády sociálnej demokracie niet tej sily, ktorá by zvrátila túto do neba volajúcu nespravodlivosť?
Švagriná mi k tomu napísala: Je to smutné , že v našom veku má človek naozaj starosť o prežitie, ale to sa netýka len nás, veď moje kolegyne či z Gelnice, alebo z Krompách sú na tom tak isto a ich manželia, ktorí aj robia, nezarobia viac ako 380 eur. Včera na úrade práce, keď boli na úrade Miro aj s Vladom, bolo tam okolo 150 ľudí, čo prepustili aj z Prakoviec a tak podobne. Papiere tam síce majú, ale nikto im nevypočíta ani podporu, lebo z firmy nedostali zápočty rokov a veci k tomu potrebné, a to vraj preto, lebo najatá firma, ktorá pre nich robila tie účtovné práce, tiež operuje s tým, že nemala vyplatené peniaze od januára, preto nič neurobia.
Ktorá z tých nových väčšín a ktorý z tých nových kandidátskych prezidentov poradia a pomôžu týmto bez viny trestaným ľuďom? Naozaj si myslia, že stačí nadávať na komunistov, eštebákov a Fica, aby znova vládli? A že téma od začiatku spolitizovaného generálneho prokurátora je témou ľudí, ktorým ide o holé prežitie?
Štátny úradník sa v liste pýta, čo sa mi stalo, veď ma ani neobesili, ani nepopravili.
Toto sa mi stalo. Lebo sa to stalo mojim blížnym. Toto sa stalo šičkám v Hencovciach, vo Vranove, toto sa deje tu, pred mojimi očami. U nás sú plné noviny spomienkového filmu na Jana Palacha, recenzenti sa dojímajú nad veľkosťou hrdinstva advokátky jeho rodiny. Zaslúžene. Ale takmer nikde nevidím správy o horiacich pochodniach živých ľudí, ktorí sa zo zúfalstva upaľujú tu a dnes, takmer pred našimi očami: v Bulharsku sa od februára zapálilo päť živých ľudských pochodní. (Poslední ticho vzplálo?) Dozvedeli ste sa to z našich médií? Nedaj Boh, aby sa začali zúfalí ľudia zapaľovať u nás!
Náhodne zapnem televíziu a náhodne na komerčnej stanici. Vidím manželku Jirka Malchárka, ako si vyšla medzi smotánku do spoločnosti. A že už dlhšie neboli? Ale nie, oni chodia, ale viac v zahraničí… Počujem, ako Kollár radí, ako si zvykať na deti, ktoré má vždy s inou ženou… Fuj!
Zamatová revolúcia a nástup reálneho (lúpežného?) kapitalizmu splynuli na nerozoznanie – hoci nezaslúžene. Zamatovú revolúciu nadšene vítal „homogénny ľud“ ako veľkú nádej. O lúpežnom kapitalizme sa vtedy nehovorilo a nebol na programe. Ale nastal! Tam leží naša bieda, že nepomenúvame veci presne. Propagandisti píšu o tejto udalosti ako voľakedy po roku 1948 boľševici. Bez poznania, zato oduševnene a nenávistne. Nerozlišujú medzi ľuďmi, ktorým sa revolúciou otvoril svet, a preto nový režim chvália, a medzi tými, ktorí sú sociálne vylúčení. V chaose sa darí manipulátorom. Vylúčených sa nemá kto zastať. Neoliberálna vláda z predchádzajúcich rokov ich pourážala, spojili si ju s Novembrom a vlastným ponížením. Nečudujem sa tým 48 percentám ľudí, ktorí si myslia, že sa im dnes žije horšie, ako v reálnom socializme. Oni neokusujú slastný pocit zo slobody ako intelektuáli. Stratili viac, ako získali. Nečudujem sa, že neďakujú za to, ako boli zbavení neznesiteľnej ľahkosti bytia. Čudujem sa však práve intelektuálom, ak to nechápu. Čudujem sa, že sa na ľudí, zbavených neznesiteľnej ľahkosti bytia (a majetku), dokonca osopujú. Tlak oficiálnej propagandy má spôsobiť, aby ľudia začali pochybovať o pravdivosti svojej najvlastnejšej skúsenosti. Ba aby sa cítili vinní za to, že tú skúsenosť majú.
Tak toto sa mi stalo.
P. S. Dozvedela som sa, že onen zamestnanec ministerstva zahraničných vecí už je schválený do vysokej funkcie tuším v Nórsku. Bude tam reprezentovať Slovenskú republiku.
