S tým, ako sa priblížilo rozšírenie únie, mnohí z jej budúcich občanov veria, že svetlá budúcnosť je za rohom. Medzi nimi sú určite aj členovia marginalizovaných skupín, ako Rómovia, ktorí nádej čerpajú práve z trvania Bruselu na tom, aby kandidáti demonštrovali rešpekt voči menšinovým právam. Môžu však skutočne čakať tak veľa? Akokoľvek to vezmeme, Rómovia trpia v krajinách strednej a východnej Európy množstvom znevýhodnení. Európska únia urobila veľa pre identifikáciu všetkých oblastí, v ktorých sú diskriminovaní. Niektoré krajiny dokonca utekajúcim Rómom udelili azyl – to je jasný signál, že ich problémy sú vážne. S pomocou a finančnou podporou EÚ sa vlády kandidátskych krajín usilovali komplexnou politikou zabezpečiť ochranu menšín pred diskrimináciou a právo na rozvíjanie vlastnej kultúrnej jedinečnosti. Nedávna správa Monitorovacieho programu pristúpenia k EÚ, ktorý zabezpečuje Nadácia otvorenej spoločnosti, však ukazuje, že tieto politiky sú neraz viac viditeľné než úspešné. Často uviazli pre nízku úroveň politickej podpory, nezáujem verejnej mienky, či nedostatok financií. A Rómovia sa obracali na EÚ, aby naďalej vyvíjala tlak. Problémy prekračujúce hranice Pokiaľ trvá proces rozširovania, sa takáto taktika ukazuje ako úspešná. Brusel opakovane vyzýval kandidátov na zefektívnenie implementácie politík a svoje odporúčania podporoval radami a fondmi. S blížiacim sa dátumom rozšírenia sa však mnohí pýtajú – ako sa bude dať udržať tlak, keď sa z kandidátov stanú členovia? Odpoveď je znepokojujúca. Predovšetkým, situácia Rómov v mnohých členských štátoch je zarážajúco podobná ich životným podmienkam v kandidátskych. Rómovia v Nemecku a Španielsku sú dôkazom, že aj v týchto pomerne bohatých krajinách môžu žiť v extrémne biednych podmienkach, navštevovať segregované školy, byť terčom diskriminácie v zamestnaní a mať problémy s prístupom k základným tovarom a službám. Ba čo viac, správa Monitorovacieho programu ukazuje, že „nové“ menšiny, ako sú povedzme moslimovia, z ktorých mnohí žijú napríklad vo Francúzsku a Británii už niekoľko generácií, sú často neviditeľné pre uplatňovanú politiku a legislatívu. Tá si všíma a ochraňuje pred diskrimináciou len etnicky či rasovo definované skupiny, nie nábožensky. Na rozdiel od kandidátskych štátov však výsledky členov EÚ v oblasti ochrany menšín neboli podrobené za posledné desaťročie takej detailnej kontrole európskych orgánov. Nebol na nich vykonávaný tlak, aby dokázali oddanosť demokracii. Výsledkom bolo, že len málo z nich vyvinulo účinné mechanizmy, ktoré by riešili potreby mimoriadne citlivých skupín, ako sú Rómovia a moslimovia. Málokto dosiahol úplnú zhodu s európskymi antidiskriminačnými direktívami. Kodanské kritériá sa neaplikujú na tých, ktorí už sú členmi klubu, a práva menšín nezahŕňa existujúce európske právo, nie sú súčasťou acquis communautaire. Neexistuje teda spôsob, ako hĺbkovo a systematicky hodnotiť úsilie členských krajín vyrovnať sa so záväzkami voči ľudským právam. Nedostatok ochoty Nevidno ani snahu tento nedostatok napraviť. Aj keď sa členovia EÚ dokázali spojiť, aby tlačili krajiny mimo únie na tú najvyššiu úroveň štandardov ľudských práv a neváhali kritizovať, radiť či odporúčať, menej entuziazmu ukázali, keď prišlo na kritické vnímanie ich samých. Napríklad španielska vláda nedávno označila kritiku Amnesty International a Human Rights Watch pre rasovo motivované útoky na deti migrantov za „nesprávne zameranú“ a „nevhodnú“. Pozorovania Výboru OSN pre práva dieťaťa zas ako „nepravdivé a zmanipulované… obsahujúce bezdôvodné obvinenia“. Nemecká vláda nedávno odmietla kritiku poprednej európskej ľudskoprávnej organizácie za nedostatočné výsledky v boji proti rasizmu ako „prehnane ostrú“. Dlhé roky odporúčali únii medzinárodní experti vytvoriť efektívnejšie nástroje na artikulovanie, koordinovanie a dohliadanie nad vnútornou politikou ľudských práv. Zatiaľ to nepadlo na úrodnú pôdu. Starosť EÚ o ľudské práva sa stále zameriava primárne navonok. Keď Európska komisia a rada nedávno uverejnili svoje plány na zaslanie pozvánky desiatim novým členom, stalo sa tak zároveň s vyhlásením, že určité monitorovanie bude pokračovať a to s dôrazom na schopnosť krajín implementovať do svojho právneho poriadku acquis communautaire. Vôbec sa nespomínali politické kritériá. Rómovia a s nimi mnohí ďalší sa čudujú – je rozšírenie skutočne o šírení demokratických hodnôt? Alebo je o niečom inom? Európska únia má do decembrového kodanského summitu stále čas odpovedať na tieto otázky a dokázať, že stále verí spoločným demokratickým hodnotám, ktoré sľúbila kandidátskym krajinám, keď vykročili na cestu k rozšíreniu. Vtedy postavila svoje štandardy vysoko. Prišiel čas, aby ich uplatnila rovnako v celej novej únii. Članok bol uverejnený na www.euractiv.com
