Hovorí sa, že peňazí nikdy nie je dosť a väčšina ľudí má pocit, akoby ich stále bolo málo najmä na to, čo politici opakovane považujú za „prioritu“. Znižovanie dlhodobej nezamestnanosti je naozaj akútny problém. Každý rodič si určite pamätá, aké ťažké bolo donútiť deti niečo doma urobiť, ak sme to roky za ne robili my. Bez práce (bez toho, že by niečo robil) si síce nikto nevie svoj život dlhodobo predstaviť, ale keď sa bez nej naučíme žiť, je pre nás veľmi ťažké meniť návyky. Väčšinou si to vyžaduje obrovské investície: buď v podobe úsilia a prísnosti (pri výchove detí k pomoci v domácnosti), alebo v podobe peňazí z verejných rozpočtov (pri začlenení dlhodobo nezamestnaných do pracovného procesu). Zdá sa, že vláda dnes naozaj stojí pred neriešiteľnou otázkou. Väčšina dlhodobo nezamestnaných sa nimi stala preto, lebo si nedokázala so svojou kvalifikáciou nájsť prácu. Riešením pritom často nie je ani zmena kvalifikácie, lebo ich aktuálne znalosti a vedomosti sú „na hony vzdialené“ potrebám terajšieho trhu práce. Pritom od ľudí, ktorí už roky nepracujú a školy absolvovali ešte pred nežnou revolúciou, jednoducho nemožno očakávať, že sa dokážu učiť ako tínedžeri. Môžete ich namiesto jednej manuálnej práce naučiť inú, avšak práve s manuálnou prácou sa (legálne) uživiť veľmi nedá. Najmä ak máte rodinu, s ktorou sa nedokážete len tak presunúť z jedného kraja do druhého za prácou. Pád komunistických režimov znamenal v štruktúre hospodárstva – a teda aj trhu práce – takú zmenu, ako starý kontinent (a možno celý svet) ešte nezažil. Bola hlboká, čo by v zásade nebol problém, lenže zároveň bola veľmi rýchla. Skúsenosti z postupnej, a najmä strategicky riadenej konverzie národného hospodárstva z vyspelých krajín sú nám jednoducho nanič. Musíme sa zamerať na to, aby nám medzi dlhodobo nezamestnaných nepribúdali mladí, ktorí ešte majú mentálne schopnosti učiť sa. A zmieriť sa s tým, že musíme investovať miliardy do jednoduchej, manuálnej a trhovo neefektívnej práce pre tých, ktorí sa už zmeniť nedokážu. Pre spoločnosť je to vždy lepšie, ako keď nebudú robiť nič, iba brať sociálne dávky. Už len preto, že pôsobia ako vzor pre svoje deti a svoje okolie vôbec. Problém je však v tom, že tie miliardy nemáme. „Investovali“ sme ich, a ešte ich stovky „investujeme“, do dôchodkovej reformy. Do obrovských príjmov súkromných firiem, ktoré ich aj tak vyvezú do zahraničia. „Vďaka“ Kaníkovej a Miklošovej reforme, ktorá nám peniaze neprinesie, iba nám ich vezme. Autor je ekonomický novinár