Ľubo Olach (1948) absolvoval Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre. Pracoval ako redaktor v denníkoch Roľnícke noviny, SMENA, v týždenníku SLOBODA, pre Slovenský rozhlas a televíziu. Po revolúcii sa stal šéfredaktorom hudobného mesačníka POP HORIZONT. Založil reklamnú agentúru AURUM a teleshopingovú firmu TOP SHOP.
Vydal zbierky básní Keď zomriem tak nech…!, Pri víne s bohémami, Kaviarenská poézia Ľuba Olacha, Na Paríž nepozerám zhora, Triezviem…, romány Nádenník pera vo francúzskych službách, Posledné varovanie, Žraloci, Lobista, Politik, Prezident a knižku Rozhovory za oponou. Je členom Spolku slovenských spisovateľov a prestížneho pezinského PI – klubu. Žije v Bratislave.
Tohto roku mu vyjde vo vydavateľstve Marenčin PT za prispenia Fondu pre podporu umenia jeho nová knižka Vavro Šrobár – osudové prevraty – 1918 – 1944 – 1948. Uverejnením niekoľkých častí by sme vám ju chceli čiastočne priblížiť.
MUDr. Vavro Šrobár patrí bezpochyby k veľkým postavám nielen slovenských, ale aj česko-slovenských dejín. To uznávali aj jeho politickí protivníci, ktorých nebolo málo. Napriek tomu nie je jeho politická kultúrna činnosť širokej verejnosti dostatočne známa a dodnes ani patrične docenená. Svedčí o tom aj výskum Ústavu politických vied SAV z roku 2003, ktorý v spolupráci s Odborom mediálneho výskumu Slovenského rozhlasu v Bratislave oslovil vyše dvetisíc obyvateľov Slovenska nad štrnásť rokov. Výsledok prieskumu, aké osobnosti najviac ovplyvnili vývoj slovenskej spoločnosti v pozitívnom či negatívnom zmysle, bol nasledovný: Najviac hlasov získal A. Dubček, za ktorého hlasoval v podstate každý druhý respondent. Ďaleko za ním sa umiestnil M. R. Štefánik s 28,4 % a tretí bol V. Mečiar so 16,8 %. Potom nasledovali Ľ. Štúr s 11,7 %, G. Husák s 11,4 %, T. G. Masaryk s 10,2 % a nakoniec A. Hlinka s 5,8 % hlasov. Vavro Šrobár v tejto „tabuľke“ vôbec nefiguruje. Jednoducho sa do pamäti ľudí nezapísal, a to nielen v pozitívnom, ale ani v negatívnom smere. Ako keby neexistoval. Je samozrejmé, že v súčasnosti je v tomto smere situácia ešte horšia. Pritom ako jeden z piatich „mužov 28. októbra“ je neodmysliteľne spojený so vznikom Československa, ako aj s procesom a formovaním agrárnej strany na Slovensku. Okrem toho ako jeden z dvoch predsedov povstaleckej Slovenskej národnej rady zohral významnú úlohu aj v Slovenskom národnom povstaní či pri formovaní slovenskej politiky po oslobodení Československa. Touto knižkou by som chcel aspoň čiastočne tento dlh voči jeho osobe splatiť. Dúfam, že sa mi to aspoň trochu podarí.
PERSONA NON GRATA
Vavro Šrobár pochádzal z liptovskej rodiny, bohatej predovšetkým na deti. Mal jedenásť súrodencov, ale dospelého veku sa dožili len šiesti synovia. Jeho rodina bola hlboko nábožensky založená. Z piatich bratov traja slúžili katolíckej cirkvi, pričom Jozef, ktorý študoval teológiu v Ostrihome, sa stal v roku 1927 bratislavským kanonikom. Na dráhu katolíckeho duchovného sa chcel dať aj Vavro, ale jeho na štúdium teológie v Spišskej kapitule nevzali. Cesta synov Štefana Šrobára a Márie, rodenej Šeferovej-Dvorskej, do kňazských seminárov nebola v tých časoch výnimočná. Matky na Slovensku na konci devätnásteho storočia poväčšine túžili po tom, aby sa ich synáčikovia stali kňazmi. Týkalo sa to nielen chudobných, ale aj bohatších, národne uvedomelých rodín. Tých pár slovenských katolíckych laikov bolo oplakanou nádejou našich prastarých mám. Preto okrem niekoľkých ľudových učiteľov bolo na našom území len zopár vysokoškolsky vzdelaných katolíckych Slovákov, ktorí sa priznávali k svojmu pôvodu. A tak, keď sa schyľovalo ku koncu rakúsko-uhorskej monarchie, Národná rada mala veľa starostí, ako obsadiť úradnícke miesta tak, aby to aspoň približne zodpovedalo náboženskému rozvrstveniu národa. Slovensko zápasilo s akútnym nedostatkom inteligencie, predovšetkým úradníkov, učiteľov, sudcov, advokátov, duchovných, lekárov… Len zopár príkladov zo štatistiky: spomedzi 13 063 štátnych úradníkov bolo len 36 Slovákov, z 2 770 učiteľov obecných škôl iba traja sa prihlásili k slovenskej národnosti a z 2 893 sudcov bol iba jeden Slovák. Keď Vavro Šrobár vyhlásil konkurz na miesta slovenských učiteľov, prihlásilo sa mu iba šesť nových uchádzačov.
X X X
Vavro Šrobár to v živote, ako väčšina jeho druhov, nemal ľahké. Po nástupe do nižšieho gymnázia v Ružomberku to s ním nevyzeralo dobre. Keď prišiel s polročným vysvedčením domov, rodičia nad ním len krútili hlavou.
„Bože,“ bedákala mama, „však okrem náboženstva,“ to sa ešte učilo po slovensky, „telocviku a spevu má samé päťky. Neviem, či by sme ho z tej školy nemali dať preč,“ hovorila, pričom sa spýtavo pozrela na svojho muža.
„Vavro,“ obrátil sa na neho otec, „ako je možné že máš také zlé známky? Veď dosiaľ ti to v škole išlo výborne.“
„Keď ja tým knižkám nerozumiem. Neviem sa z nich učiť a tie maďarské slová len opakujem.“
„Myslíš si,“ skúmavo sa ho spýtal, „že to nakoniec zvládneš?“
„Už mi to ide lepšie, otec. Ja sa chcem učiť,“ pri týchto slovách sa zúfalo zatváril a čakal, čo na to povedia rodičia.
„Nuž, chlapče,“ prehovoril otec po chvíli, ktorá sa Vavrovi zdala nekonečne dlhá, „necháme ťa ešte na škole. Či tam aj doštuduješ, bude závisieť od toho, aké vysvedčenie donesieš na Veľkú noc. Ak si ho nezlepšíš, v lete pôjdeš do učenia. Inej cesty niet. Tak sa snaž.“
Vavro si vydýchol. Bál sa, že ho z gymnázia rodičia zoberú a on sa bude lopotiť na poli či v maštali a už nikdy nebude môcť študovať. Nie, hovoril si v duchu, musím to dokázať a zlepšiť si známky. Už tej maďarčine začínam rozumieť, a tak mi to učenie pôjde ľahšie. Nevzdám sa!
Keďže sa mu predsa len podarilo opraviť si známky, rodičia ho na škole nechali. Bolo to tesné, ale potom sa zlepšoval z roka na rok. Zdalo sa, že všetko ide tak, ako si Vavro predstavoval. Po vychodení štyroch rokoch nižšieho gymnázia v Ružomberku ho dali rodičia do Levoče. Hlavným zámerom tohto prestupu bolo, aby sa zlepšil v nemčine. Myšlienka to bola dobrá, hovoril si pre seba doktor Vavro Šrobár, pozerajúc sa na školské vysvedčenie ktoré sa mu dostalo náhodne do rúk, keď čosi hľadal v starých spisoch. Pravda, keby mal väčšie nadanie na jazyky a na gymnáziu všade nepresadzovali len maďarčinu, bol by sa čosi priučil. No nemčinu nikdy nejako neobľuboval. V Levoči mal však ťažký život. Pred ním tam študoval brat Štefan a ten bol triedny premiant. Profesori mu to pri každej príležitosti pripomínali, lebo on k takým študentom nepatril. Na dôvažok si triedny na neho sadol a na konci školského roka mu odporučil, aby si hľadal šťastie na inom gymnáziu. V Levoči sa mu nejako zvlášť nepáčilo, takže jeho „odporúčanie“ ho vlastne potešilo. Pravda, to nevedel, čo na to povie otec. Levoča však mala jednu výhodu. Tou bola blízkosť Spišskej kapituly, kde Štefan končil posledný ročník teológie. Bol ho tam dvakrát pozrieť, ale asketický duch, ktorý tam vládol a v ktorom boli vychovávaní mladí klerici, sa mu nepáčil. Čas mali rozdelený na minúty, stále museli čosi robiť, ba niekedy sa nesmeli medzi sebou ani rozprávať.
Na jeseň roku 1883, spomínal si Šrobár ďalej na svoje študentské časy, ma otec aj so sluhom Matejom viezol na rebriniaku do Banskej Bystrice, na zápis do šiesteho ročníka gymnázia. Popoludní sme konečne dorazili do mesta k vdove Bukovej. Mala päť synov študentov a okrem nich u nej na priváte bývali ešte dvaja študenti, takže tu bolo veselo. Tí ma hneď prijali medzi seba. Aj atmosféra v meste bola úplne iná ako v Levoči či v Ružomberku. Všade chodili usmievaví ľudia, dobre oblečení a zdalo sa mi, ako keby nemali žiadne starosti. S napätím som čakal na zápis do šiestej triedy. Privítal ma profesor Szatmáry.
„Materinská reč?“ vyštekol na mňa.
„Slovenská,“ odpovedal som mu.
„Máte dosť biedne vysvedčenie,“ poznamenal, „prečo ste prišli z Levoče k nám?“
„Do Levoče je od nás ďalej ako do Bystrice,“ vynašiel som sa po chvíľke mlčania.
„Kde bývate?“
„U Bukových v Hronskej ulici.“
„Nemohli ste si nájsť byt u inej rodiny?“
„Pani Buková je otcova známa.“
„Dajte si pozor…!“ a viac mi nepovedal ani slova.
Vtedy som nevedel, že ma vystríhal pred ľahkými dievčatami, ktoré bývali neďaleko nás. Okrem toho pani Buková zamladi slúžila u kanonika Červeňa, ktorého pokladali za pansláva. Vtedy som to ešte nechápal, no onedlho som mal na vlastnej koži pocítiť, že Slováci a slovenčina tu nie je vítaná. Časté poznámky a útoky pre môj pôvod a reč vo mne pomaly prebúdzali slovenské povedomie.
Blížil sa koniec roka a ja som sa mal rozhodnúť, či pôjdem v bratových šľapajach – študovať teológiu. Rodičia mi to odporučili a Štefan na mňa tiež veľmi tlačil, aby som si vybral kňazskú dráhu. Ten už vtedy kaplánoval kdesi na Spiši. Poslúchol som ho a začal som sa ráno denne modliť v kaplnke pod Urpínom. Modlieval som sa dlhé hodiny s čistým, veriacim srdcom. Veľmi som chcel, aby ma kanonický zbor prijal do seminára a aby sa zo mňa stal dobrý služobník Boží.
Na prijímačky sa prihlásilo desať študentov. Niektorí boli moji spolužiaci. Dobre som poznal ich mimoškolský život. Dúfal som, že Duch svätý osvieti pánov kanonikov a že zoberú práve mňa. No nestalo sa. Okrem vysvedčenia, postavy, prednesu, dobrého prekladu textu z latiny som mal mať aj vplyvného patróna, ktorý by sa za mňa prihovoril. Toho som však nemal. Najviac ma prekvapilo, ale aj urazilo, že prijali spolužiaka, ktorý žil nemravným životom, chodieval do vykričaného domu a mal aj akúsi pohlavnú chorobu. Keď som sa vrátil do bytu, išiel som sa vyplakať do záhrady. Slzy bôľu a žiaľu sa mi liali potokom. Táto veľká nespravodlivosť zanechala v mojej duši či živote trvalé stopy. Po prázdninách som sa vrátil do Banskej Bystrice. Nastúpil som do siedmej triedy.
X X X
„Strýko Vavro,“ spýtala sa ho jeho takmer dospelá neter, dcéra brata Ondreja, ktorú familiárne volali Leona, „to máte v ruke svoje vysvedčenie? Môžete mi ho ukázať?“ poprosila ho, len čo vstúpila k nemu do pracovne. Leona mala peknú, súmernú postavu, hlavu jej zdobili havranie vlasy, ktoré sa hodili k jej energickému výrazu tváre. Jej priatelia ju pokladali za peknú a dosť ráznu mladú slečnu, ktorá vyrastala v mnohodetnej rodine. Jej otec bol najstarší zo šiestich žijúcich súrodencov. Po odchode jeho otca, k synovi Jozefovi na faru do Kestúca, mu ako najstaršiemu synovi prepísal celý majetok.
„No keď chceš, moja, nech sa ti páči. Je to zo siedmej triedy gymnázia.“
„Najlepšie teda nie je,“ sucho skonštatovala. „tato vám na to nič nepovedal?“
„Vieš, vtedy boli iné časy ako teraz, keď máme Československú republiku. Ja som sa musel učiť po maďarsky a zo začiatku som profesorom nerozumel ani slovo. Neskoršie mi to už nerobilo problémy, ale pretože som bol Slovák a nechcel som sa pomaďarčiť, tak si na mňa sadli. Z tohto dôvodu som musel z levočského gymnázia odísť do Banskej Bystrice a o dva roky zase naopak. V Levoči mi riaditeľ deň pred ústnymi maturitnými skúškami oznámil, že z ministerstva školstva a osvety dostal list, v ktorom mu prikázali nepripustiť ma ku skúškam. Okrem toho tam bol dodatok, že sa to týka všetkých uhorských gymnázií. Takže som sa celý nešťastný vrátil domov a nevedel som, čo bude so mnou ďalej.“
„Len zato, že ste nechceli hovoriť po maďarsky, vás vyhodili?“
„Celkom to tak nebolo. V škole sa inakšie ako maďarsky nehovorilo. To mi nerobilo problém. Moji spolužiaci, ktorí boli väčšinou Maďari, však vedeli, že som Slovák, a tak sa mi posmievali a kde len mohli, robili mi zle. Mňa to však, naopak, stále viac nútilo hovoriť mimo školy po slovensky. Okrem toho som sa schádzal so slovenskými spolužiakmi, pričom sme recitovali básničky našich poetov, spievali sme ľudové pesničky… Pravda, sem-tam sme ako mladí študenti urobili aj to, čo sme nemali. To naši neprajníci využili na to, aby nás ako panslávov vylúčili z levočského gymnázia. Dvanásti sme tak tesne pred koncom roka nedostali vysvedčenie a tým stratili rok štúdia.“
„Strýko Vavro, a čo ste potom robili? Doma vás nezbili?“
„Nie, bitku som nedostal. Keď som otcovi a mame všetko rozpovedal, tak videli, že mojou najväčšou chybou bolo to, že som Slovák a pred Maďarmi som si neohol chrbát, čo oni neodpúšťali.“
„Nakoniec ste ale zmaturovali, lebo inakšie by ste nemohli ísť na vysokú školu. Ako sa vám to podarilo? Veď v Uhorsku ste už nemohli chodiť do školy!“
„Jednoduché to nebolo, to mi ver. Jediná možnosť bola odísť do zahraničia, teda do Čiech. Lenže moji rodičia nemali peniaze, aby ma na štúdiách v zahraničí mohli vydržiavať.“
„Kde ste teda zohnali peniaze?“ netrpezlivo mu skočila do reči Leona, ktorá sa ale podľa krstného listu volala Eleonóra.
„Pomohli mi ľudia z Matice slovenskej. Redaktor z Národných novín Ambro Pietor ma listom pozval na návštevu do Turčianskeho Svätého Martina. V redakcii, boli tam napríklad aj Svetozár Hurban Vajanský či Jozef Škultéty, sa ma vypytovali, ako to vlastne v tej Levoči bolo. Potom ma pán Pietor požiadal, aby som to všetko napísal s tým, že to uverejnia v novinách. Vieš si predstaviť, akú som mal trému? No spísal som to a na svete bol môj prvý článok v tlači. Samozrejme, redaktor mi ho poriadne upravil, ale predsa som to napísal ja a vyšiel pod mojím menom. Pán Pietor mi potom povedal, že môžem ísť študovať buď do Valašského Meziříčí, alebo do Přerova. A že ma budú finančne podporovať. Na cestu domov, do Liskovej, mi dal päť zlatých, čo bolo v tom čase dosť veľa peňazí. Doma mali z toho veľkú radosť a mojich neprajníkov išlo od zlosti roztrhnúť. Neverili, že Slováci sa ma zastanú a dajú mi na štúdium peniaze.“
„A čo ste si nakoniec vybrali?“
„Přerov. Listom mi pán Pietor oznámil, kde sa stretneme pred cestou na Moravu. Otec mi dal pár zlatých a po smutnom lúčení s mojimi blízkymi som s veľkými nádejami a radosťou v srdci nasadol na vlak. Môj záchranca mal pri sebe ešte šesť ďalších študentov. Svojho syna, Hajdúka, Zacheja zo Sofie a mňa nechal v Přerove. Ostatných troch zaviedol do Valašského Meziříčí. Přerov mal v tom čase desať- až dvanásťtisíc obyvateľov. Vtedy sa tam práve končil boj s Nemcami o počeštenie mesta. Radnicu a celú správu mesta obsadili českí úradníci. Vznikli české školy, české banky a Nemci sa stali bezvýznamnou menšinou. Donedávna tu však vládli práve oni. Pravda, o tomto všetko som nevedel. Len som videl a cítil rozmach českého živlu na každom kroku. Už od moravských hraníc nás prekvapovali české nápisy na nádražných budovách, české vyvolávanie vlakov, ako aj rozhovory cestujúcich väčšinou po česky. Stále som to porovnával s domácimi pomermi a nad našimi naivnými výkrikmi sa pán Pietor len usmieval. Do smrti nezabudnem na jeho slová, ktoré nám pri tejto príležitosti povedal:
„I my si to musíme vybojovať. I u nás to raz tak bude. Preto sa idete sem, medzi Čechov, posilniť.“
„Strýko Vavro, mama mi povedala, že ste museli opakovať ôsmu triedu, lebo profesor gréčtiny vás nemal rád. Hádam len nie preto, že ste boli Slovák,“ dodala Leona trochu ironicky.
„A vieš, že máš pravdu? Česi majú také porekadlo, ktoré hovorí: „První vyhrání z kapsy vyhání.“ Tak to bolo aj so mnou. Už na druhý deň po príchode do školy na zápis ma riaditeľ nechcel zaevidovať. Nemal som totiž vysvedčenie z ôsmej triedy, ktoré mi mali poslať z Levoče. Samozrejme, naschvál mi ho nedali a mysleli si, že tým mi vlastne znemožnia ísť niekam inam doštudovať. Túto prekážku, vďaka veľkorysosti riaditeľa gymnázia, som prekonal. To bol však len začiatok mojich naozaj veľkých ťažkostí. V tých časoch starší Česi nemali radi Slovákov kvôli Štúrovej slovenčine. Vyčítali nám, že sme sa od nich odtrhli – a dávali nám to poriadne najavo. V 16. a 17. storočí do jazykového vývoja v obidvoch krajinách významne zasiahla reformácia a najmä protireformácia. Vtedy mnoho českých evanjelikov muselo opustiť svoju krajinu. Vysťahovali sa do Uhorska, kde v slovenskom prostredí našli druhý domov. Tesné vzťahy českých a slovenských evanjelikov mali veľký význam pre zachovanie humanistickej češtiny, teda tej, ktorá sa zrodila v humanistickom období v 16. storočí a na začiatku 17 storočia. Po bitke na Bielej hore sa jej postavenie značne oslabilo, ale s pomocou slovenských evanjelikov vyšlo na Slovensku niekoľko vydaní Kralickej Biblie. A práve jej jazyk bol vnímaný ako základ českoslovenčiny, spoločného a spoločne pestovaného literárneho jazyka. Na tomto základe vzniklo na Slovensku mnoho literárnych diel napísaných v češtine. Z nich je najvýznamnejšia gramatika Pavla Doležala z roku 1764. Slovenskí evanjelickí vzdelanci sa na prelome 18. a 19. storočia zúčastnili aj na príprave českého slovníka. Českoslovenčina, ako spoločný jazyk Čechov, Moravanov a Slovákov, tak mala okrem českých obrodencov, ktorým slovenčina splývala s češtinou, zástancov aj u slovenských evanjelikov. Tí si ju predstavovali ako obojstranné zbližovania jazykov, čo presadzoval najmä náš vynikajúci básnik Ján Kollár.“
„Do tejto spolupráce zrazu prišlo prijatie Štúrovej spisovnej slovenčiny, čo ako počujem,“ zádrapčivo podotkla Leona, „niektorí vtedajší českí učenci nezvládli.“
„Máš pravdu. Tá odsunula koncepciu českoslovenčiny na perifériu. Napriek tomu sa celkom nestratila a v zmenenej podobe sa znovu vynorila po vzniku Československa. Vďaka prijatiu ústavného zákona o československom jazyku v dvoch spisovných zneniach, českej a slovenskej, slovenčina zažila búrlivý rozvoj. Otvorili sa jej dvere vo všetkých možných odboroch, o akých slovenskí dejatelia za maďarizácie na prelome 19. a 20. storočia nemali ani predstavu. No ani mne sa neprisnilo, že raz budem musieť v češtine písať diktáty a zvládať jej gramatiku. Mal som s ňou veľké ťažkosti. Nebolo to také zlé, ako kedysi v prvej triede s maďarčinou, ale skoro. Z úloh z češtiny som dostával známky s komentárom: „Obsah výborný, gramatika nedostatočná.“ Našťastie ma spolužiaci mali radi a aj väčšina profesorov nado mnou prižmurovala oči. Nie však všetci.“
„Aj tam sa našli zákerní profesori?“
„Vieš, všade na svete máš dobrých aj zlých ľudí. Tak to bolo aj na škole. Dobre som zmaturoval zo všetkých predmetov okrem gréčtiny. Hlavný inšpektor mi pri skúške z tohto predmetu dobromyseľne povedal, že tie dva roky, o čo som sa na Slovensku učil gréčtinu kratšie, som ešte nedobehol, a tak mi dal reparát. Pri odchode mi prezradil, že na jeseň dostanem za úlohu prekladať Homéra, nech sa teda na to pripravím. Doma som sa mordoval s Iliadou, ale pri skúške mi dali Sofokla. Vyhodili ma a zas ma ten pán inšpektor upokojoval, že mi nezaškodí, keď si zopakujem ôsmu triedu. Tak som do nej nastupoval už tretí raz.“
„Strýko Vavro, to ste už ale museli všetko vedieť hádam aj naspamäť.“
„Na Moravu som prišiel v čase zlomu a nepriazne voči Slovákom. Staršia generácia sa hnevala za Štúrovo uzákonenie slovenčiny a na naše argumenty mali len stereotypnú odpoveď: „Proč jste se odtrhli!?“ Nová, mladá generácia si však už nelámala hlavu pohodlným „proč“, ale hľadala cesty, ako sa priblížiť k nám a pomáhať nám v našom zúfalom postavení v maďarizujúcom Uhorsku. Tá staršia generácia nás však nemala rada a kde len mohla, robila slovenským študentom zle. No čo čert nechcel, môj nový triedny profesor Čuda bol jeden z nich. Učil ma latinu a gréčtinu. Keď ma vyvolal, stereotypne ma vždy posadil s poznámkou: „Nic nevíte, nic se neučíte, sedněte si!“ Bol zaujatý nielen voči mne, ale cítil som, že je aj nepriateľom Slovákov. A čím ďalej, tým to bolo medzi nami horšie. Po veľkej hádke, keď ma obvinil, že odpisujem, a ja som mu povedal, že to nie je pravda, ma vyhodil z triedy von s tým, že som u neho skončil. Na radu iných jeho kolegov som išiel za ním domov, aby mi odpustil a aby som mohol chodiť znovu na jeho hodiny. Opäť mi začal nadávať, ale vtom pribehol za ním jeho päťročný syn a prosil otca, aby ma už nehrešil. To ho akosi obmäkčilo a povedal mi, že teda môžem zase chodiť k nemu na hodiny, ale že ma do konca roka už nevyvolá. Na prekvapenie všetkých ma pustil k maturite, ale s úmyslom, že ma tam zosmiešni. Z latinčiny aj z gréčtiny ma, našťastie, skúšal školský inšpektor, ktorý nedovolil, aby mi môj neprajník dával úlohy. Z gréčtiny som všetky otázky zodpovedal k spokojnosti komisie. Potom však prišla latina. Aj tam mi to išlo dobre. Na naliehanie profesora Čudu mu však inšpektor umožnil, aby mi dal otázku. Požiadal ma, aby som doslovne prekladal jeden text z Cicera. Intuitívne som vycítil, že správnosť prekladu závisí od prekladu slova ceterum. Uhádol som jeho znenie a ostatný preklad sa mi už potom podaril. Zmaturoval som. Na radu môjho gestora profesora Cintulu som išiel za profesorom Čudom a poďakoval som sa mu za to, že ma pripustil k maturite. On sa ale na mňa vyrútil:
„A vy si myslíte, že som vás chcel pustiť k maturite? Nie, chcel som, aby ste sa znemožnili pred inšpektorom, ktorý sa zrazu stal ochrancom Slovákov! To „ceterum“ v Cicerovej osnove je predmetom literárnej polemiky. Klasickí filológovia sa ešte aj teraz hádajú, ako sa má správne prekladať. Naschvál som vám vybral toto miesto, aby ste z latiny prepadli. Tak už choďte!“
„Takéto bolo moje rozlúčenie s profesorom Čudom. V Přerove som dostal maturitné vysvedčenie, tu sa mi otvorila brána do sveta. V tomto meste som sa stal uvedomelým Slovákom a zamiloval si českú kultúru a bratský český národ. Tu vznikla moja túžba spojiť osudy oboch vetiev slovanského kmeňa v jeden mohutný celok. Domov som sa vrátil ako iný človek. Stratil som strach z maďarizácie a z maďarskej nadvlády. Nepotreboval som sa ponižovať, prosiť sa o milosť, veď som mohol ísť študovať za hranice, do Prahy. Tú ma naučili milovať českí profesori a českí básnici. Tu som študoval dejiny slovanských národov, dejiny literatúry slovenskej i českej. Tu som sa učil naspamäť Predspev k Slávy dcére i mnohé znelky k tejto veľkolepej básni, spoznal Havlíčka, Vrchlického, Heyduka, Nerudu… a všetkých väčších básnikov starej doby až po dnešok. Tu som si uvedomil, ako strašne nás Maďari utláčajú, ako nám krivdia… Videl som tiež, ako Česi húževnato pracovali na svojom oslobodení, počúval som o zápase českého živlu s nemeckým a jeho víťazný postup v moravských veľkých mestách. Medzi Čechmi som sa naučil, že nestačí len milovať národ, ale treba sa za neho aj biť. Nestačí mať len honosné heslo „Ja som pyšný Slovák“, keď toho Slováka na každom kroku ponižujú a on s tým nič nerobí. A tak som si začal dávať otázku ako to všetko spraviť tak, aby sme doma boli sami sebe pánmi, tak ako to bolo na Morave.“
„Strýko Vavro,“ nedala mu stále pokoj Leona, „vy ste sa tuším stali poriadnym Slovákom až v Přerove. Naozaj bol taký veľký rozdiel medzi národným životom na Slovensku a na Morave?“
„Moja milá, väčší, ako si môžeš myslieť. Keď som prišiel na přerovské gymnázium, ani som netušil, ako ťažko je Slovákovi vžívať sa do českej kultúry. Cítil som sa tam cudzí. No ako som pomaly vnikal do českých dejín, do ich literatúry a aj do českého spoločenského života, tak sa nedefinované bariéry medzi nami rúcali. V takom pomere, ako česká kultúra vytláčala tú maďarskú, v takom pomere sa zo mňa stával čoraz väčší Slovák a stále viac som mal rád český národ. Keď som sa z Prahy vracal na prázdniny domov, tak som sa v mestách na Slovensku cítil ako v cudzom kraji. Reč, správanie a maďarské politické ideály som začal nenávidieť ako najväčšie zlo, ktoré ubíja môj národ nielen duchovne, ale aj mravne, politicky a kultúrne. Keď som sa počas prázdnin stretol s našimi študentmi, ktorí chodili na univerzity v Pešti, Kluži, ale aj vo Viedni, po chvíľke sme vyčerpali spoločné témy a zrazu sme si nemali čo povedať. Ich duchovný svet bol celkom iný ako môj český, slovanský svet. Slovenskí študenti z maďarských vysokých škôl nevedeli po slovenský ani písať, a keď chceli povedať niečo abstraktnejšie, tak prešli na maďarčinu. To platí aj o vtipoch, porekadlách, bonmotoch… Svojho času mi William Seton povedal:
„Vy ani neviete, ako veľmi ste utláčaní!“
„Strýko, kto je William Seton?“ spýtala sa Leona. „Priznám sa, že som o ňom ešte nikdy nepočula.“
„Robert William Seton-Watson, ale tiež Scotus Viator, je nanajvýš zaujímavá postava. Je to anglický, či lepšie povedané škótsky šľachtic, politológ, historik, politik a spisovateľ. Pred časom považoval Maďarov za úžasný slobodomyseľný národ. Jeho presvedčenie sme zmenili až my, slovenskí národovci. Mal povesť najuznávanejšieho anglicky hovoriaceho odborníka na národnostné pomery v Uhorsku. Počas prvej svetovej vojny významne podporoval československý zahraničný odboj a program vytvorenia samostatného Československa. Úzko spolupracoval s T. G. Masarykom, ktorému sprostredkoval stretnutia s poprednými britskými politickými osobnosťami. Predtým však, počas trojmesačnej študijnej cesty, ho Maďarsko svojou históriou okúzlilo. Stretol sa s poprednými maďarskými politikmi a osobnosťami, ktorí ho utvrdili v tom, že Maďari sú tolerantný a liberálny národ. Na základe toho presadzoval myšlienku, že rakúsko-uhorská monarchia je proti Nemecku v strednej Európe rozhodujúcou mocenskou oporou, preto jej stabilitu treba podporovať. Jedným z prelomových momentov v nazeraní na slovenskú otázku sa pre tohto anglického historika stalo jeho viedenské zoznámenie s mladým Slovákom, študentom filozofie Antonom Štefánkom. Jeho názory na národnostné pomery sa od tých Seton-Watsonových výrazne líšili. „Dnes si s úsmevom spomínam,“ povedal mi tento britský politik pri našom stretnutí, „na svoje pocity silného odporu a nedôverčivosti, s ktorými som prvýkrát počúval slovenského národovca. Hovorím to len preto, aby som ukázal, že pri mojej prvej návšteve Uhorska som bol pevným stúpencom Maďarov a len vďaka ich neustálym výhovorkám a klamstvám sa moja viera v ich spravodlivosť definitívne otriasla.“
Anton Štefánek ich stretnutia opísal slovami: „So Setonom ma zoznámil spisovateľ Rudolf Springer. Stretával som sa s ním presviedčajúc a poučujúc ho o našich pomeroch. Mladý Angličan s okuliarmi a pristrihnutými fúzikmi len ticho sedel. Celé hodiny nepovedal ani slova. A keď som bol od neustáleho hovorenia ustatý, niekedy aj rozčúlený od jeho ľadového počúvania a prestal som s mojím monológom, pokrútil hlavou a slabým hlasom mi odvetil: „To je nemožné, tomu neverím.“
„Seton-Watson sa chcel na vlastné oči presvedčiť o realite, a tak sa rozhodol osobne navštíviť slovenské územie. Zavítal vari do všetkých väčších slovenských miest. Počas cesty sa stretol a rozprával s mnohými významnými Slovákmi, napríklad s Pavlom Országhom Hviezdoslavom, Svetozárom Hurbanom Vajanským a aj so mnou. Naše výpovede o potláčaní národných práv Slovákov ho presvedčili. Empatický politológ tak na základe získaných faktov a skutočností zmenil svoj pôvodný názor o maďarskej veľkodušnosti a liberálnosti. Robert William Seton-Watson sa stal sympatizantom Slovákov a svoj postoj jednoznačne prejavil vo svojej slávnej knihe s názvom Ratial Problems in Hungary. V nej prvý raz oznámil širokému vzdelanému svetu pravdu o hroznom utláčaní Slovákov a iných nemaďarských národov v Uhorsku. Tak sme sa my Slováci dostali na svetové fórum záujmu. Odvtedy už „náš“ Seton každý rok publikoval nejaké zaujímavé informácie o Slovensku. Počas prvej svetovej vojny, keď pôsobil ako expert britského ministerstva zahraničia pre strednú Európu a Balkán, výrazne podporoval vznik Československa. Bol osobnosťou, ktorá významne prispela k zastaveniu maďarizácie Slovákov a pomohla pri záchrane našej identity. Oduševnene písal o svojich skúsenostiach, ktoré získal pri svojich potulkách po Slovensku, a tiež o veľkolepej Ruskinovej idealistickej idei, ktorá je na Slovensku živá. John Ruskin, anglický spisovateľ, sa národom usiloval sprístupniť umenie tak, aby bolo dostupné nielen pre vyššie vrstvy, ale aby sa stalo podstatnou vecou i pre chudobný dedinský ľud. A táto idea, radostne hovoril Scotus Viator, je dávno uskutočňovaná v živote slovenského ľudu. Potom zanietene vysvetľujúc vravel, ako spieva slovenský ľud, aké povesti si rozpráva, ako ozdobuje svoj dom, odev, ako prechováva z pokolenia na pokolenie starobylé obyčaje… Scotus Viator, uveličený týmto poznaním, zvolal: „Keď sa Európa dozvie o genialite slovenského ľudu, zmaria sa všetky snahy Maďarov, chcejúcich zahubiť Slovákov!“
(Pokračovanie)