Moderná európska kultúra pozná mnoho literárnych archetypov, ktoré sú produktom fikcie, teraz však už sú neoddeliteľnou súčasťou našej každodennej reči. Hovoríme o „donjuanoch“, „faustovských“ typoch a pod. Casanova je takisto produktom duchovnej modernity, líši sa však od ostatných svojích druhov tým, že bol skutočným žijúcim človekom. Hoci sa už za života stal legendou. A od legendy k mýtu nie je ďaleko. Mýtus disponuje aj jednou zvláštnou vlastnosťou: keďže je jeho obsah bezčasový, ľahko v ňom nájdeme aj významy, ktoré – hoci boli pôvodne konkrétne – strácajú svoje kontúry a akoby platili neobmedzene. V tomto krátkom článku sa pohráme s touto možnosťou. Casanova „filozof“ Podľa spomienok kniežaťa De Ligne, Valdštejnovho príbuzného, Casanovove posledné slová zneli takto: „…žil som ako filozof a umieram ako kresťan.“ Ako však chápať tento výrok, najmä jeho prvú časť? Lebo druhá časť sa vzťahuje iba na to, že práve prijal posledné pomazanie, a tým akoby sa vzdal celého svojho predchádzajúceho života. Môžeme však dôverovať slovám vyrieknutým na prahu smrti? Najmä, ak nad umierajúcim naťahuje svoje ruky predstaviteľ mocnej inštitúcie zvanej cirkev? Musela by to byť v prípade Casanovu veľká pretvárka, presahujúca všetky jeho predchádzajúce klamstvá. Podľa mojej mienky tu ide skôr o sebaštylizáciu, ktorú Casanova uskutočňoval počas svojho života vo veľkom štýle; o bodku, ktorá dáva pointu za dovtedajšími činmi. Čo však predchádza tejto pointe? Lebo Casanova bol skutočne „filozof“. Ak dávame toto slovo do úvodzoviek, nie je to vôbec náhoda. Ide totiž o to, že Casanovovým storočím je storočie osemnáste, ktoré jednak nazývame storočím filozofie, jednak v ňom (najmä vo Francúzsku) žilo množstvo „filozofov“ osvietenstva. Títo „filozofi“ neboli profesionálnymi mysliteľmi, ale literátmi zaoberajúcimi sa literatúrou, umením a vedou. Boli to ľudia, ktorí na pôvodnú Mendelssohnovu otázku – Čo je osvietenstvo? – odpovedali vedno s Kantom: Sapere aude (Maj odvahu vedieť!). Zároveň sa snažili toto vedenie uplatňovať v skutočnom živote. Bezprostredná naviazanosť každodennej múdrosti – alebo skôr prefíkanosti – na konanie je Casanovovi vlastná, avšak čerpá z iných zdrojov, ako jeho súčasníci. Jeho filozofia „šikovného egoizmu“ sa opiera o dielo slávneho Machiavelliho súčasníka, historika Francesca Guicciardiniho. Casanovovým ideálom je „pozitívny duch“, ktorý vidí svet taký, aký je; neverí morálke, ani vlastenectvu; nepozná iný cieľ okrem vlastného prospechu, pri dosahovaní ktorého sa neštíti ničoho. Rozdiel medzi skutočným osvietenským mysliteľom a Casanovom sa najlepšie prejavil vo vzťahu k Voltairovi. Casanova sa chválil tým, že mohol besedovať so slávnym Francúzom a že pri spore neťahal za kratší koniec. Myslenie obidvoch bolo jasné. Kým však Voltaire kládol dôraz na tvorbu myšlienok, pre Casanovu nebola žiadna myšlienka dôležitá, ak nebola zviazaná s bezprostredným cieľom jeho konania: so ženou, ktorú chcel získať, s boháčom, u ktorého chcel hodovať, alebo s hlupákom, ktorého chcel obalamutiť. Bol človekom okamihu, čo v tejto súvislosti znamená, že v spore chcel vždy zvíťaziť. Nešlo mu o pravdu, ale o presadenie vlastného názoru. Čo zároveň znamená aj to, že bol od prírody oportunista. Rozum preňho nebol hodnotou osebe, ale mal význam inštrumentu. Tým predznamenal postoje neskoršieho markíza de Sade. Ak Rabelaisov Panurg sa prirodzene bál bolesti, tak sa Casanova prirodzene bál prehier. Vždy chcel byť „in“. Objavíme však oportunistu pri sebe, ak on robí všetko s gracióznou eleganciou? Lebo Casanova bol taký. A keďže je pravda, že Casanova žil celý život v súlade so svojimi princípmi, právom mohol povedať, že žil ako filozof. Casanova a ženy. Zbožňoval ženy. Ak čítame jeho životopis, máme dojem, že mal do činenia s veľkým počtom predstaviteliek nežného pohlavia. Jeden francúzsky vedátor vyrátal, že bol v priemere ročne úspešný u troch. Po dobu svojich 58 rokov takto mohol „zaevidovať“ stodvadsaťdva žien. (No nie v podobe Martinovej „registráže“ z Kunderovej novely „Zlaté jablko věčné touhy“, ale vo forme duševného a telesného podmanenia.) Tento počet je iba zdanlivo vysoký. Lebo čo znamená oproti 1003 ženám Dona Juana? „Odjakživa som cítil, že som sa narodil pre druhé pohlavie; preto som ho vždy miloval a dal som sa ním milovať, kým som len vládal“ – píše Casanova vo svojich Pamätiach. Táto oddanosť ženám, že existuje iba pre ženy, ho odlišuje od dobového Dona Juana, pre ktorého ženy slúžia iba ako nástroje naplnenia vlastnej túžby. (Iba mimochodom poznamenávam, že Don Juan XIX. a XX. storočia už stráca túto svoju tyranskú vlastnosť a podrobuje sa ženám. Čo však nie je to isté, ako existovať pre ženy. Casanova si totiž vždy zachováva svoju autonómiu, kým enervovaný Don Juan sa odovzdáva do moci žien: rezervovane a nostalgicky u G. B. Shawa a celkom jednoznačne a s iróniou u Maxa Frischa.) Existovať pre ženy mohol preto, lebo ich miloval bytostne, t. j. celú ich bytosť. Miloval na nich všetko. Aké krásne je jeho vyznanie o vôni žien! Táto oddanosť získava na váhe aj tým, že vedel, čo je to pretvárka, klamstvo a koketéria. Priznáva sa k tomu, že oklamal ženy, ale pridáva zároveň aj to, že toto klamstvo bolo vždy obojstranné: „pretože ak sa do hry dostáva láska, obyčajne sú podvedené obidve strany“. Vedel to, čo vedia a v každom okamihu vášne si uvedomujú iba veľkí hráči hry zvanej láska, že nie navzájom sa klameme, ale sa dostávame do pasce samej hry obidvaja. A z tejto pasce niet úniku. Mnoho sa o tom môžeme dočítať zo stredovekých fabliau. „Žena je ako kniha, ktorá sa musí vždy, či už je dobrá alebo zlá, páčiť najprv svojím titulným listom. Ak ten nie je zaujímavý, nevzbudzuje chuť čítať. (…) Žijúca kniha chce byť prečítaná dôkladne a náruživý čitateľ sa stane obeťou koketérie, toho netvora, ktorý prenasleduje všetko, čo chce vytvoriť z lásky úlohu svojho vlastného života.“ – Všímate si smútok v hlase tohto veľkého dobyvateľa ženských sŕdc? Asi skutočne miloval ženy, lebo keby ich nemiloval, nebol by schopný ani smútku zo svojich úspechov. Z tých úspechov, ktorým mohol vďačiť práve ženám. City. Don Juan XVII. a XVIII. storočia (Tirso de Molina, Moliére) a ani Don Giovanni v Mozartovej opere nie sú citliví a nie sú plní empatie voči ženám. Oni sú iba hrdí a ješitní. A samozrejme neoblomní v osudovej chvíli stretnutia s komtúrovou sochou. Naproti tomu Casanova je presvedčený o existenčnej úlohe citov: „Viem, že som jestvoval, pretože som cítil; a keďže to viem vďaka svojmu pocitu, viem tiež, že keď prestanem cítiť, nebudem už existovať.“ Píše o tom, že sa stal vnímavým na návnady zmyselnosti preto, lebo city a pocity uňho vždy predchádzali rozumovej úvahe a tak konal nie na základe rozumnosti, lež emocionality. Pozrime sa však na to, čo v danej dobe znamenajú city. Počnúc XVII. storočím sa stáva vzťah medzi moralitou a vášňou vážnym problémom. Moderné indivíduum bojuje o svoju autonómiu a k tejto autonómii patria aj jeho emócie, ktoré sa snaží vyjadriť, uskutočniť a presadiť. Je tu však silný protivník: kresťanstvom moralizovaná láska a tie normy, ktoré nútia jednotlivca konať podľa spoločenských zvyklostí a na základe zväzujúceho spoločenského štatútu. Stačí, ak si prečítame román Madame de Lafayette „Princezná Cléves“, v ktorom hlavná postava zápasí so svojou vášňou, aby napokon pochovala lásku v spomienkach a zachránila „svoju česť“. Prežíva obrovské muky z vnútorných rozporov vášnivej lásky a morálnej povinnosti, ale ona ešte neopúšťa „rozumnosť“ a koná podobne ako Kierkegaardov „rytier večnej rezignácie“: zachráni lásku tak, že ju vytrháva z reality a transcenduje ju. Francúzski „filozofi“ a libertiniáni už uvažujú inak: snažia sa o emancipáciu lásky spod panstva rozumu a morálneho príkazu. Robia to paralelne dvojakým spôsobom: od morálneho príkazu ju oddeľujú pomocou frivolity, od rozumu zasa pomocou citovosti. Frivolita a citovosť sú v zdanlivom rozpore, avšak v danom prípade spolupôsobia veľmi úspešne. Niekedy uprostred XVIII. storočia potom pojem prírody a prirodzenosti pomôže preklenúť aj zdanlivé rozpory, a dovtedy „nepravidelné“ a z hľadiska rozumnosti „nelogické“ emócie pochopí ako účelné a prospešné. Casanovove city majú už túto povahu. Dokonca ich môžeme zameniť aj iným výrazom: vášňou. Tou vášňou, ktorá môže mať povahu nevypočítateľnej duševnej naviazanosti na druhú osobu (viď správanie sa rytiera De Grieux voči Manon Lescaut u abé Prévosta), ale aj povahu neviazanej sexuálnej náruživosti (v jemnejšej forme u Crébillona mladšieho, v drsnejšej podobe u Restif de la Bretonne). Vynechajme z hry teraz markíza de Sade, ktorý tvrdil, že „srdce nás vždy oklame“. Táto citovosť určitým spôsobom pripomína prepiatu emocionalitu vášnivých hráčov. Oni svojím rozumom dokážu odkryť hranice a nebezpečenstvá hry, ale nevzdávajú sa vášne, lebo hra je ich život. Casanova bol hráčom, čo mu iste pomáhalo v získavaní žien, lebo nehľadal vážnosť v tom, čo samo osebe je vážne. Dobýjanie ženských sŕdc sa síce podobá vojenskej taktike – o čom nám veľa prezrádza vikomt Valmont v Laclosovom románe Nebezpečné známosti –, ale bez ľahkosti, či skôr ľahkovážnosti veľkých hráčov nemôže byť dostatočne úspešné. Najmä nemôže byť elegantné. A Casanova dbal o eleganciu. Táto citovosť bola v určitom zmysle empatiou. Casanova sa dokázal vcítiť do duše žien. Vedel vycítiť, o čom ony v tajnosti snívajú, po čom túžia a sám sa snažil naplniť tieto vysnívané túžby. Nie nadarmo žil pre ženy. Vedel sa však vcítiť aj do situácií, a táto jeho schopnosť vedno so štýlom myslenia a inštrumentálnou racionalitou mu vždy našepkali, čo má aktuálne urobiť. Bol veľkým improvizátorom, teda nevypočítateľným spoluhráčom. Nebol teda nudným. Časom sa tieto jeho vlastnosti akoby osamostatnili a vytvorili okolo jeho osoby gloriolu – dnes by sme povedali: imidž –, ktorá už existovala nezávisle od neho samého. V románe Sándora Máraiho Hosťovanie v Bolzane Casanova, ktorý práve utiekol z preslávených olovených komôr v Benátkach, sa na pár dní zastaví v Bolzane. Spí vo svojej izbe, do ktorej cez kľúčovú dierku nakúkajú zvedavé ženy. Jeho chýr ho totiž predbehol a každý človek je zvedavý na slávneho dobrodruha. Keď sa ostatné ženy spýtajú tej, ktorá nakúka cez kľúčovú dierku, koho v izbe vidí, ona odvetí: „Chlapa.“ Pre ženy už nie je zaujímavý Casanova ako konkrétny človek, ale Casanova ako predstaviteľ tej role, ktorú celý život hrá. Je to CHLAP. Teda ženami vysnívaný tvor, ktorému sa jednotliví muži niektorými vlastnosťami približujú, ale nikdy ho nedosahujú. Casanova je vytvorený tým očakávaním, cez ktoré sa ženám vyjavuje. Jeho vášnivá citovosť je opätovaná zo strany žien formou idealizácie. Predstavme si tú výsadu a vyznamenanie: Muž stvorený ženskou empatiou! Casanova dobrodruh Po tom všetkom by sme si mohli myslieť, že Casanova bol šťastným človekom. Mám také tušenie, že ním nebol. Ešte jeden príklad z Máraiho románu: Casanova vo svojej izbe pritiahne do svojho náručia chyžnú Terezku, ktorá vycíti, že sa nemusí snažiť, nemusí nič dokazovať, stačí, ak nechá „aby ich telá našli svoju rovnováhu“. Aj pre Casanovu je ukľudňujúco známa táto situácia, ktorá sa môže hocikedy a hocikde zopakovať. Že teda táto situácia nie je nová a originálna, ale akoby bola kópiou nejakého archetypu. Casanova už vedel, že „nie táto dievčina je tá, presnejšie ani táto nebude tá, ešte presnejšie, aj táto je tá“. Jeho dilemou je, že hľadá „onú dievčinu“, ale vždy sa mu dostávajú iba jednotlivé ženy. Darmo je úspešný. Pre ženy je CHLAPOM, teda nie samcom s takými alebo onakými vlastnosťami, ale bytosťou, ktorá je totožná sama so sebou. Heglovsky povedané: je to chlap zodpovedajúci svojmu pojmu. On však ako úspešný dobyvateľ ženských sŕdc iba rozmnožuje počet získaných žien a smeruje k extenzívnemu nekonečnu. V skutočnej láske – a predpokladajme, že aj v šťastí – musí byť intenzívna nekonečnosť: nevyčerpateľnosť smerujúca dovnútra. Tým, že Casanova bol skutočným hráčom, úplne sa identifikoval s úlohou dobrodruha. A túto identifikáciu ešte zosilňoval jeho chýr. Nie je vôbec náhoda, že ženy v ňom objavili chlapa aj vtedy, keď spal, teda keď nehral svoju rolu. Potvrdzuje sa pravidlo, že skutočným dobrodruhom je iba ten, kto sa úplne stotožní s pravidlami dobrodružstva ako hry. Stredoveký rytier takisto podstupoval dobrodružstvá, ale tie sledovali vlastné morálne zdokonaľovanie a dodržiavanie pravidiel rádu. Tie dobrodružstvá boli službou. U Casanovu dobrodružstvá neslúžia ničomu inému mimo neho a uskutočňujú sa ako hra. Ak však hra nie je sériou „gamov“, ale je totožná so životom, tak získava metafyzický rozmer. Hráč so životom, teda dobrodruh, už nemôže sledovať individuálne ciele, aj keď je emancipovaným „filozofom“. Moderný dobrodruh, a Casanova ním nepochybne bol, sleduje iné hodnoty. Ak mu nejde jednoducho o prežitie. Pre stredovekého rytiera sa totiž premárnená možnosť po určitom čase vráti, ale pre moderného dobrodruha už nie. Nie nadarmo je šťastena znázornená ako holohlavá bytosť s pramienkom vlasov na čele. Ak ju teda nechytíme za pačesy, kým kráča oproti nám, potom už ju nemáme za čo schmatnúť. Moderný dobrodruh sa teda chce vymaniť z poriadku tohto sveta a preto najvyššou hodnotou, ktorú dobrodružstvom môžeme dosiahnuť, je sloboda. Aj šťastie je hodnotou – a nie malou! Nemožno však byť súčasne slobodný aj šťastný. Casanovova dilema: byť slobodný alebo šťastný? Určite bol v niektorých momentoch šťastný, boli to však iba epizódy v jeho živote. Ale určite bol slobodný celý svoj život. Asi mu to stálo za to. A asi musel byť veľmi silný, aby to dokázal. Casanova a Don Juan. V bežnom vedomí akoby boli tieto dve postavy totožné. Je to však omyl, ktorý sa zakladá na dvoch príčinách. Prvá je tá, že tak Casanova, ako aj Don Juan sú osoby, ktoré boli veľmi úspešné u žien. Druhá zasa tá, že v XVIII. storočí, keď žil Casanova, aj literárna postava Dona Juana vykazuje podobné vlastnosti. Že však totožné nie sú, je založené na tom, že Casanova žil a umrel v XVIII. storočí, kým Don Juan ako literárna postava žije naďalej a mení sa dodnes. Tieto premeny sú podmienené najmä tým, že ako výtvor duchovnej modernity Don Juan kopíruje realizáciu aj úpadok mnohých jej hodnôt. Don Juan je na začiatku svojej literárnej kariéry silný macho, ktorý sa riadi sexuálnymi pudmi a nehľadí na spoločenské konvencie. Najmä však opovrhuje dvoma základnými piliermi katolicizmom ovládaného Španielska: rodinou a cirkvou. Prejavuje sa to tak, že každej žene, ktorú chce získať, ponúka manželstvo, ale tento návrh nikdy neberie vážne; cirkev zasa poburuje tým, že neprejavuje strach ani zoči-voči smrti a najmä posmrtnému súdu. Ukončenie väčšiny drám o Donovi Juanovi, keď ho kamenná socha komtúra strháva do pekla, je vraj šikovným taktickým výmyslom františkánov, ktorí touto legendou chceli zakryť skutočnosť, že príbuzní jednej zvedenej dámy sa pomstili kedysi žijúcemu Donovi Juanovi z dvora Dona Pedra zo XIV. storočia v ich kostole a mŕtvolu ukryli. Casanova sa oproti tomu nikdy nezmieni o manželstve a nikdy neprovokuje ani cirkev. Veľmi dobre vedel, že sloboda, ktorú chce získať, je možná iba v reláciách danej spoločnosti. Najmä však mal iné spoločenské postavenie ako Don Juan. Don Juan žil v rámci silnej hierarchicky usporiadanej spoločnosti, kde bola jeho pozícia neotrasiteľná. Bol nedotknuteľný, čo mu poskytovalo pocit istoty. Preto útočil na transcendentné hodnoty, lebo iba na nich mohol identifikovať svoje hranice individuality. (Je symptomatické, že doktor Havel v Kunderovom Symposione, ktorého kolegovia považujú na donjuana, odporuje tvrdením, že v XX. storočí už Don Juan nie je možný, lebo hodnoty, proti ktorým sa Don Juan búril už nemajú svoju predchádzajúcu funkciu. Preto je Don Juan XX. storočia obyčajným zberateľom žien. A takýto zberateľ je svojou povahou oportunista. Jednak je módne mať viacero žien, jednak treba naplniť svoj spoločenský imidž.) Casanova nikdy nemal tú existenčnú istotu, ktorú mal Don Juan. Don Juan provokoval osud, Casanova sa stal dobrodruhom aj preto, lebo inak sa nemohol realizovať. Casanova bol plebejský dobrodruh, akých stretávame mnoho v dobových pikareskných románoch. Od XIX. storočia sa Don Juan začína meniť. Prestáva byť obyčajným zvádzačom žien a hľadá niečo transcendentné (E. T. A. Hoffmann), sám sa stáva objektom zvádzania (Byron), dokonca on sám je zamilovaný (Puškin), až kým napokon v XX. storočí sa nepremení na mysliteľa, ktorý rezignovane uznáva nadvládu žien a preto nachádza zmysel života v smerovaní k nadčloveku (G. B. Shaw), alebo v čistej geometrii (M. Frisch). S Donom Juanom sa stáva niečo podobné, čo aj s ďalším literárnym archetypom modernity, s Robinsonom: od bezmedznej aktivity prechádza k rezignácii na svoje pôvodné funkcie. Slobodu už nenachádza v prekonaní prírody, ale v odovzdaní sa prirodzenosti. Casanova však zostáva naďalej tým, čím bol: mužom. Mužom oproti žene. Kým Don Juan zanecháva bojisko pohlaví, Casanova tam stále stojí obkolesený ženami. Don Juan je pasívny, Casanova hýri aktivitou. Don Juan sa stáva intelektuálom, Casanova je macho. Ale sympatický macho, ktorý je neustále hravý, a preto aj príťažlivý. Lebo kto má odvahu zostať hravý vtedy a tam, kedy a kde ide ešte viac ako predtým o prežitie? Casanova ako symbol sexuality Ak by sme chceli Casanovu zaradiť do schémy Kierkegaardových štádií, tak by sme ho iste umiestnili do reflektovanej erotiky zodpovedajúcej estetickému štádiu. Sem patria tzv. manipulátori, ktorí považujú život za umelecké dielo. Nedbanlivo obchádzajú tie obmedzujúce okolnosti, ktoré iných sputnávajú, či sú to okolnosti ekonomické, politické alebo (a najmä) morálne. Preto sú to ľudia bez zábran, ktorí každého využívajú a vykorisťujú: bohatí im poskytujú peniaze, príťažlivé osoby zasa rozkoš. Vždy je to preto aktualita, z ktorej odvodzujú logiku svojho konania. Pre manipulátora neexistuje minulosť a z budúcnosti ho zaujíma iba blízka budúcnosť, ktorá je predĺžením prítomnosti. V partnerských vzťahoch nepoznajú trvanlivosť, iba dočasné užívanie. Nikdy sa u nich nevytvorí vzťah Ja a Ty, lebo k svetu sa stavajú výlučne cez vlastné zmysly a vôľu. Počas písania svojich pamätí sa Casanova v jednom liste vyjadril takto: „Zbadal som – dokonca bez toho, že by som sa zapýril – že seba ľúbim viac ako hocikoho iného. Pripomínam však, že sa pýrim za to, že sa nepýrim.“ Alebo v predhovore k Pamätiam: „Preto som vždy bol ochotný byť svojím vlastným žiakom a považoval som si za povinnosť milovať svojho učiteľa.“ Symbol Casanovu nie je nositeľom večnej pravdy o epistéme lásky, ale používateľom znalostí typu doxa, ktoré sú viazané k času, konkrétnejšie k okamihu. Miluje síce ženy a vyhľadáva ich spoločnosť, neskúma však metafyzické tajomstvo lásky a ženy. Preto ovláda iba techniku získavania a sexuálneho podmanenia si ženy. Túto techniku však ovláda dokonale. Žena je preňho objektom, ale svojou takmer bezbrehou aktivitou je schopný ju pozdvihnúť na úroveň spoločnej rozkoše. Objektovosť ženy sa zachováva tým, že v milovaní ju Casanova iba používa. Vzťah Casanovu k ženám je preto stavom ne-lásky. Je to stav čírej, obnaženej sexuality, o ktorom sníval de Sade a kde prepojenosť techniky a aktivity panuje nad erotikou. Nad tou erotikou, ktorá vždy predpokladá zameniteľnosť úloh a širšie dimenzie milovania. Zameniteľnosť úloh u Casanovu neprichádza do úvahy, veď sám by sa musel stavať do situácie odovzdanosti. Neuvedomuje si to, k čomu Don Juan u G. B. Shawa prichádza, že je totiž najúspešnejší v láske vtedy, keď je pasívny. Casanova sa nebojí vyvrcholenia, lebo miluje len sám seba a v každej žene vidí sám seba. Bojí sa však toho, že by bol neúspešný. Kto si namiesto lásky zvolí sexualitu, ten musí neustále potvrdzovať svoju pohlavnosť. Musí sa prezentovať ako ideálny typ svojho rodu. Keď už nie je hviezdou, nie je ničím. Porušuje síce všetky normy a zákony a považuje sa za slobodného človeka, ale nad jeho hlavou visí Damoklov meč sexuality ako neustálej povinnosti. Nečudujme sa teda, že ho intímne vzťahy nudia. Jeho životný čas plynie mimo sexuálnych akcií, lebo napriek celej jeho aktivite okamihy milovania tvoria len spájajúce články medzi obdobiami príprav. Z jeho Pamätí vieme, ako puntičkársky sa pripravoval na každé stretnutie so ženami: poriadne sa vyspal, vykúpal, dlhé hodiny sa obliekal a ani stravu nezanedbával. Toto bol jeho čas: čas príprav. Ako frivolné prirovnanie si vezmime vrcholových športovcov. Aj u nich je všetko podriadené výkonu. Preto tréningy určujú životný štýl. Súťaž sama sa degraduje na vedľajšiu epizódu, kde treba len dokázať to, že predchádzajúci čas bol ekonomicky a úspešne využitý. Čas rozkoše nespája Casanovu so ženou, napriek tomu, že svojim milenkám prinášal rozkoš. Doba milovania je preňho krátkym okamihom uplatnenia technických zručností a znalostí a prechodným časom. Absenciu lásky preto nahrádza filigránskou zmyslenosťou a – keďže nie je schopný nežných citov – sentimentalizmom. Tým sentimentalizmom, ktorý nie náhodou je citovým prejavom plytkých ľudí. Shawov Don Juan protestuje u Lucifera proti sentimentalizmu ako proti falošnej romantike, falošnej citovosti a náhrade skutočných ľudských citov. Byť Casanovom znamená disponovať nevyhnutnými predpokladmi dobrého milenca. Nevyhnutné predpoklady však neznamenajú zároveň dostatočné predpoklady, veď ani k časovosti nestačia okamihy. Toto však nech nás neodrádza od čítania Casanovových textov, lebo to bol zároveň aj veľký mystifikátor, a nepísal iba o tom, čo prežil a aká bola jeho doba, ale aj o tom, čo prežiť mohol a čím byť mohol. A čo je literatúra, ak nie svedectvo o ľudských možnostiach? Autor je filozof
