Vo švédskom Göteborgu nedávno prezentovali nové vydanie jednej z najprestížnejších bezpečnostnopolitických ročeniek – výročnej správy Štokholmského medzinárodného inštitútu pre výskum mieru (Stockholm International Peace Research Institute) SIPRI YEARBOOK 2001 – ARMAMENTS, DISARMANENT AND INTERNATIONAL SECURITY.
SIPRI založili na základe rozhodnutia švédskeho parlamentu v máji 1966 a v súčasnosti realizuje výskumné projekty najmä v oblastiach ozbrojených konfliktov a ich prevencie, odzbrojenia a kontroly zbrojenia, zbrojnej výroby a transferu, kontroly zbrojného exportu, chemických a biologických zbraní, vojenských technológií, európskej bezpečnosti, vojenských výdavkov a i. Novátorský projekt SIPRI predstavuje integrácia databáz údajov v oblasti medzinárodných vzťahov a bezpečnosti. Projekt vytvára spojený systém databáz, ktorý je dostupný prostredníctvom internetu. Cieľom je ponúknuť profesionálom v praxi i v príslušných vedných disciplínach, ako aj politikom a médiám štrukturovaný a spoľahlivý referenčný systém faktov.
Globálna bezpečnosť
Jeden z najkonzistentnejších výstupov inštitútu predstavuje jeho ročenka. Tá už pri svojom vzniku v roku 1969 chcela podávať trochu iný pohľad na svet bezpečnosti, ako sa vtedy prezentoval napríklad v Military Balance, známej výročnej správe londýnskeho Medzinárodného inštitútu strategických štúdií (IISS). Robert Neild, ktorý stál pri zrode projektu, si za vzor zobral predovšetkým viaceré ročenky vydávané OSN (o svetovej ekonomike, zdraví, produkcii potravín a pod.). Už po niekoľkých vydaniach si výročné správy SIPRI získali vysokú odbornú reputáciu, predovšetkým vďaka komplexnosti a precíznosti uverejňovaných údajov a objektívnosti hodnotení. Najnovšia ročenka má úctyhodných 715 strán a pozostáva z troch častí: Bezpečnosť a konflikty v roku 2000, Vojenské výdavky a zbrojenie a Nešírenie, kontrola zbrojenia a odzbrojenie. Obsahuje aj dve rozsiahle samostatné prílohy (pričom aj v každej časti sa nachádza viacero prevažne faktografických príloh).
Názvy úvodu v ročenkách SIPRI symbolizujú názor inštitútu na vývoj bezpečnostnej situácie v hodnotenom roku. Úvod k vydaniu novej ročenky SIPRI je nazvaný Princípy organizovania globálnej bezpečnosti. Zdôrazňuje sa v ňom, že novými princípmi organizácie regionálnej a globálnej bezpečnosti sa stávajú demokracia, dobré vládnutie a vláda práva. Tie utvárajú vzťahy medzi globalizáciou a medzinárodnou bezpečnosťou na strane jednej, s demokratizáciou, ľudskými právami a rešpektovaním práv menšín na strane druhej. V demokracii 21. storočia záleží nielen na forme vlády, ale aj na dosiahnutí mierového spolužitia národov. Deľba moci v bezpečnostnej oblasti nadobúda viacúrovňovú podobu. Suverénne štáty delegujú časť svojej moci globálnym a regionálnym organizáciám, časť štátnej sfére a časť miestnej úrovni. Pri organizácii bezpečnosti by sa mali brať do úvahy rozdielne záujmy a eliminovať použitie sily. Pri konflikte záujmov štátov a iných subjektov, ktoré hrozia prerásť do ozbrojených konfliktov, by mali viesť k ich riešeniu cestou rokovaní.
Konflikty v závere storočia
Prvá časť ročenky sa už tradične venuje problematike ozbrojených konfliktov. Faktografický prehľad i hodnotenie sa zameriavajú v prvom rade na konflikty, ktoré prebiehali v analyzovanom roku, no vývoj v tejto oblasti sa sleduje zhruba desaťročie dozadu. Za medzník vo vývoji ozbrojených konfliktov sa považuje ukončenie studenej vojny, ale niektoré symptómy tejto radikálnej zmeny v bezpečnostnej oblasti bolo možné nájsť už v roku 1988. Základom pre hodnotenie ozbrojených konfliktov je ich klasifikácia na tri kategórie. V prvej sú malé ozbrojené konflikty, v ktorých je počet mŕtvych vo všetkých bojoch nižší ako 1000 osôb. V druhej kategórii sú ozbrojené konflikty stredného rozsahu, v ktorých je počet mŕtvych počas celého trvania bojov vyšší ako 1000 osôb, ale v hodnotenom kalendárnom roku túto hranicu nepresiahol. Treťou kategóriou sú vojny, v ktorých počet obetí počas bojov v jednom roku presiahne 1000 osôb. Ozbrojené konflikty stredného rozsahu a vojny sa zahŕňajú do kategórie veľkých ozbrojených konfliktov.
V roku 2000 bolo podľa ročenky vo svete 25 veľkých ozbrojených konfliktov, z ktorých boli len dva medzinárodné – medzi Eritreou a Etiópiou a v Kašmíre medzi Indiou a Pakistanom. Afrika a Ázia aj naďalej zostali kontinentmi, na ktorých prebiehalo najviac ozbrojených konfliktov. V jedenásťročnom období po skončení studenej vojny bolo podľa údajov SIPRI 56 veľkých ozbrojených konfliktov na 44 rôznych územiach. Najvyšší počet konfliktov bol v rokoch 1990 -1993, keď sa pohyboval medzi počtom 30 -33. Najnižšie množstvo konfliktov bolo v roku 1996 a 1997, keď ich bolo 23, resp. 19. Ľudské straty v bojových konfliktoch, v údajoch o počte ľudí zabitých a vyhnaných z domovov, zostali aj v roku 2000 vysoké. Počas 12 takých konfliktov prišlo o život viac ako 1000 osôb.
Boje o suroviny
Hoci prevažná väčšina veľkých ozbrojených konfliktov má vnútroštátny charakter, len málokedy zostáva vo vnútri hraníc jednej krajiny. SIPRI v roku 2000 podrobne sledovalo 14 vnútroštátnych konfliktov. Z nich sa 10 rozšírilo do susedných krajín. Tri zo štyroch zvyšných krajín boli ostrovné štáty, čiže rozšírenie konfliktu by muselo prekonať prírodnú bariéru. Prakticky vo všetkých sledovaných konfliktoch došlo rôznym spôsobom k priamemu politickému, ekonomickému, či vojenskému zainteresovaniu iných štátov. Fenomény medzinárodného charakteru, ako sú utečenci, nelegálny obchod so zbraňami a vojenskou technikou, prechod vzbúrencov či vládnych síl cez hranice viedli k rozširovaniu územného rozsahu konfliktov a destabilizovali aj susedné štáty či celé regióny.
Medzinárodným fenoménom, ktorý v roku 2000 získal značnú politickú pozornosť, bol ilegálny obchod s prírodnými zdrojmi pochádzajúcimi z regiónov konfliktov. Obchod s ropou, zlatom, drahokamami a inými minerálmi, ale aj s drevom a kávou a najmä s drogami podnecoval záujmové skupiny, ale aj vlády angažované v konfliktoch, k ďalšiemu pokračovaniu v bojoch. Príjmy z týchto obchodov zároveň poskytovali finančné prostriedky pre 7 zo 14 skúmaných krajín. Veľké ozbrojené konflikty v roku 2000 znovu poukázali na to, že bojujúce subjekty sú veľmi rôznorodé a ich činnosť je podnecovaná viacerými politickými ambíciami, ekonomickými motívmi, ideológiou, ale aj strachom. V ročenke sa uvádza aj to, že sa nedokázalo, že samotný fenomén etnika alebo náboženstva by bol jedinou príčinou násilia. Identita pospolitosti vo forme etnika alebo náboženstva však bola bežným nástrojom využívaným vodcami pri vytváraní vzťahu ku skupine a jej motivovaní. V niektorých prípadoch boli jednotlivci v rámci skupín a ich podporovatelia zvonku motivovaní aj osobnou nenásytnosťou.
Vojny bez víťazstiev
Väčšina prebiehajúcich konfliktov potvrdila skutočnosť, že ich ukončenie je veľmi zložité. Množstvo konfliktov trvalo sedem a viac rokov. V protiklade k poznatkom a záverom z historických štúdií, ukončenie veľkých ozbrojených konfliktov v posledných rokoch sa dosahovalo predovšetkým cestou rokovaní, a nie víťazstvom jednej z bojujúcich strán. Žiaden z konfliktov v rokoch 1999 a 2000 sa neskončil úplným víťazstvom jednej strany. Zdá sa, že zainteresované strany nie sú dosť silné na to, aby zvíťazili prostredníctvom sily. Zložitosť hľadania riešení pri ukončení konfliktov komplikujú viaceré okolnosti. Jednotlivé bojujúce strany majú prístup ku príjmom a zbraniam. Boje sa často odohrávajú na oddelených, neraz i vzdialených miestach. Bojujúce subjekty sa nazdávajú, že v stávke sú ich životne dôležité záujmy. Dosahovanie mieru sťažuje nielen to, že bojovníci majú vôľu pokračovať v boji, ale majú na to i možnosti. Nový zdroj napätí vyvoláva aj okolnosť, že časť vzbúreneckých hnutí sa rozpadáva do frakcií, ktoré sa stávajú voči sebe nepriateľskými.
Ročenka zdôraznila význam prevencie konfliktov. Uviedla, že za prioritu ju považovali OSN, G8, EÚ a OBSE. V roku 2000 prebiehalo 55 mnohostranných medzinárodných mierových operácií, z ktorých 18 sa uskutočnilo pod vedením OSN. Vzrastá počet regionálnych a štátnych účastníkov v mierotvorných operáciách a v krízovom manažmente. Jedinou novou mierotvornou operáciou OSN začatou v roku 2000 bola operácia UNMEE (The United Nations Mission in Ethiopia and Eritrea – mierová misia OSN v Etiópii a Eritrei). V tejto misii bola prvýkrát nasadená aj SHIRBRIG (Multinational Stand-by High Readiness Brigade – Medzinárodná brigáda rýchleho reagovania). Pozornosť sa venovala aj euroatlantickej dimenzii svetovej bezpečnosti. Vzťahy v nej podľa ročenky SIPRI podmieňovali v roku 2000 tri súbežné procesy: vytváranie Európy ako novej sily, nové dimenzie vo vzťahoch EÚ a USA v NATO, ako faktor nového bezpečnostného prostredia, vzájomné prepojenie životných záujmov demokratických štátov, ktoré umožňuje konsolidovať Európu ako komunitu demokracií. Ocenila sa aj snaha EÚ pri vytváraní vlastných kapacít pre krízový manažment a mierové operácie.
Výdavky na zbrojenie
Druhá časť ročeniek SIPRI je už tradične venovaná problematike vojenských výdavkov a zbrojenia. Svetové vojenské výdavky dosiahli najnižšiu úroveň v období po skončení studenej vojny v roku 1998. V roku 2000 dosiahli zhruba 798 mld. USD, čo je svetový priemer 130 USD na obyvateľa a predstavovali 2,5-percentný podiel na svetovom HDP. Desaťročie po skončení studenej vojny sa pokles vojenských výdavkov začína meniť na rast. Je paradoxom, že napriek zlepšovaniu bezpečnosti vo veľkej časti sveta vojenské výdavky od roku 1998 rástli vo všetkých regiónoch. Stúpanie svetových vojenských výdavkov v rokoch 1998-2000 vyvolal ich veľký rast v USA a Rusku, ako aj rapídny rast v Afrike a Južnej Ázii. Spôsobilo ho však aj obnovenie zbrojných obstarávacích programov v mnohých častiach sveta.
Najvyššie vojenské výdavky sú v USA. Z celosvetových v roku 2000 predstavovali 37 %, čo je vyvolané súčasnou pozíciou USA ako jedinej superveľmoci. V rokoch 1999-2000 USA zvýšili svoje vojenské výdavky o 2,3 %, čo predstavovalo rast o 6 mld. USD. Vláda USA bude musieť prijať v roku 2001 kritické rozhodnutie, ktoré bude mať dosah na vojenské výdavky – o národnej raketovej obrane, vojenskej doktríne a obstarávacích fondoch. Rast ruských vojenských výdavkov v rokoch 1999-2000 podľa hrubých odhadov predstavoval asi o 44 %, teda asi o 13 mld. USD. V dôsledku prudkej redukcie v 90. rokoch je súčasná úroveň ruských výdavkov porovnateľná skôr s výdavkami veľkých európskych krajín, ako s výdavkami USA. Podľa odhadov SIPRI bol podiel ruských výdavkov na svetových okolo 6 %. Pri porovnaní s francúzskymi boli ruské vyššie o 10 %, ale o 85 % nižšie ako v USA. K najprudšiemu rastu výdavkov počas posledných dvoch rokov došlo v Afrike – o 37 % a v južnej Ázii – o 23 %.
Ešte viac na zbrane
V NATO je základným nástrojom na rast výdavkov nákup zariadení. Ak sa implementuje DCI (Defence Capabilities Initiative), vyžiada si v budúcich desiatich rokoch zvyšovanie obstarávacích programov v krajinách NATO. Aj keď údaje aliancie ukazujú, že v európskych krajinách NATO v posledných šiestich rokoch kombinované výdavky na zariadenia vzrástli o 11 %, nepovažuje sa to za dostatočné. Zo strany NATO a vlády USA sa vyvíja silný tlak na európske krajiny NATO, aby zvyšovali svoje vojenské rozpočty s cieľom realizovať úlohy DCI a zvýšiť interoperabilitu svojich ozbrojených síl s ozbrojenými silami USA. V USA výdavky na vojenské zariadenia v roku 2000 pokračovali poklesom, ale predpokladá sa ich opätovný rast, keď sa zvýšené autorizácie na obstarávanie zbraní v rokoch 1999 a 2000 premietnu do budúcich skutočných výdavkov. USA boli v roku 2000 aj najväčším vývozcom zbraní a vojenskej techniky. Druhým najväčším zásobovateľom bola EÚ, ktorej členské krajiny sa podieľali na predaji v tejto oblasti 24 percentami. Z 15 najäčších nákupcov zbraní a vojenskej techniky boli štyri štáty (Izrael, India, Pakistan a Turecko) priamo zapojené do ozbrojených konfliktov v roku 2000.
Očakávania prvých rokov po skončení studenej vojny, že sa zredukuje úloha vojenských prostriedkov pri zaisťovaní bezpečnosti a riešení konfliktov, sa dnes zdajú podľa hodnotenia SIPRI už vzdialenými. Vojenské výdavky rastú a podniky produkujúce zbrane sa stávajú väčšími a silnejšími. Absencia priamych bezpečnostných hrozieb po skončení studenej vojny sa prejavila vo viacročnom poklese vojenských výdavkov. Vlaňajší nárast (ktorý sa prejavil už druhýkrát) skoro na 800 mld. USD vojenských výdavkov vo svete je aj výsledkom vytvárania strachu z rôznych typov nových hrozieb, zatiaľ viac-menej neznámeho charakteru, ktoré by sa v budúcnosti mohli objaviť. Otázne však je, či práve vojenské výdavky idúce týmto smerom budú predstavovať účinnú hrádzu a záruku proti týmto hrozbám.
Autor (1952) je nezávislý národnobezpečnostný expert
