Blížiaca sa vrcholná schôdzka NATO v Prahe má zamerať pozornosť na tri oblasti: rozšírenie aliancie o nových členov, jej transformáciu na bezpečnostnú organizáciu stojacu pred novými hrozbami a na vzťahy s nečlenmi NATO. Po skončení studenej vojny sa hlavy členských štátov Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), kde patria aj USA a Kanada, dohodli, že sa budú spoločne aktívne usilovať o zabezpečenie mierového a demokratického vývoja európskeho kontinentu. Na zasadnutí OBSE v Paríži, 21. novembra 1990, prijali Chartu pre novú Európu. V nej sa bezvýhradne prihlásili k zásadám Charty OSN a zdôraznili, že rešpektujú nezastupiteľnú úlohu Bezpečnostnej rady OSN, ktorá má rozhodovať o všetkých zásadných otázkach a problémoch spojených s medzinárodným mierom a bezpečnosťou. NATO a čiastočne aj Rusko (respektíve bývalý Sovietsky zväz) mali svojou vojenskou kapacitou podporiť mierotvornú úlohu OBSE, ktorá sa podľa Charty OSN považuje za oblastnú dohodu na zachovanie bezpečnosti v celoeurópskom priestore. OBSE sa síce programovo vyhýba použitiu sily a zdôrazňuje svoje výsostné politické poslanie, no práve ona v nadväznosti na OSN mala po skončení studenej vojny dávať mandát iným európskym bezpečnostným organizáciám (NATO, Západoeurópska únia, Európska únia) na prípadné nasadenie silových prostriedkov. Je to zakotvené v spoločej deklarácii členských krajín OBSE prijatej na summite v Helsinkách v roku 1992. Zanedlho sa však ukázalo, že NATO má svoje vlastné predstavy a ciele a nemieni sa podriaďovať OBSE ako zastrešujúcej kontinentálnej bezpečnostnej štruktúre. Naopak, konkrétnymi krokmi ju čoraz viac vytláčalo a začalo s vlastnou vojenskou integráciou kontinentu tým, že prijalo štáty strednej a východnej Európy (Poľsko, Česká republika, Maďarsko) do svojich radov. Prekročenie vlastného tieňa? Plánovaným rozšírením NATO o sedem ďalších štátov, vrátane niektorých juhoeurópskych, aliancia začne výraznejšie strácať pôvodný zmysel. Nielen že ďalej preberá členov OBSE, ale berie jej aj niektoré nosné funkcie – politický dialóg, ľudskoprávnu dimenziu, časť preventívnej diplomacie, zmierovacie misie a podobne. Zužuje tak pôvodné poslanie OBSE vo svoj prospech. Navyše, USA využívajú záujem kandidátskych krajín vstúpiť do NATO a niektorým (vrátane SR) pred definitívnym zvážením ich prijatia navrhli, aby podpísali dvojstranné zmluvy o tom, že nebudú vydávať amerických vojakov a občanov nedávno ustanovenému Medzinárodnému trestnému tribunálu. USA tak oslabujú pozíciu EÚ, ktorá sa aktívne postavila za tento celosvetový tribunál a navyše vytárajú aj dvojaký štandard medzinárodnej morálky. NATO malo pôvodne zabezpečovať hranice svojich členov. To, čo by mohlo byť transformáciou a malo by aj rozšíriť jeho „akčný rádius“, je skôr hľadaním politiky za zmluvne vymedzenými hranicami paktu. Na summite vo Washingtone v roku 1999, hneď po vojne v Kosove, sa prijala nová strategická koncepcia, výrazne rozširujúca okruh vojenských aktivít. Usilovala sa legalizovať útoky mimo územia členských štátov (príklad Juhoslávie) a predznamenávala ďalšie možné akcie mimo rámca, ktorý stanovuje Severoatlantická zmluva o založení NATO z roku 1949. Nejde o nijaký dodatok k zakladajúcej zmluve, ale o vytýčenie novej strategickej doktríny, ktorá síce slúži aj ako politický základ pre „humanitárne zásahy“, no nemá právnu oporu ani vo vlastnej zmluve a tobôž nie v normách medzinárodného práva. Taký dodatok by ťažko prešiel procesom ratifikácie u všetkých členských štátov NATO. Z toho zrejme vychádzal aj kancelár NSR Gerhard Schröder, keď vyhlásil, že nemecké vojská nepošle do globálnych operácií NATO, ani keď dá k tomu mandát Bezpečnostná rada OSN. Je zrejmé, že to môže aj napriek politickým nepríjemnostiam právne obhájiť. Rekviem za medzinárodné právo Objavujú sa úvahy niektorých analytikov, že rozšírením aliancie a zameraním jej pozornosti mimo euroatlantického priestoru sa urýchli jej premena na politickejšiu organizáciu. Proces politizácie vraj môže podporiť aj nedávne vytvorenie Rady Rusko-NATO. Týmto sa Rusko stalo virtuálnym členom aliancie, bez reálnej rozhodovacej právomoci. Určite však získalo pocit zadosťučinenia a akúsi odmenu za spojenectvo s USA v boji proti terorizmu. Spojené štáty však získali viac. Predovšetkým dostali do rúk páku na účinnejšie ovplyvňovanie ruských postojov alebo na ich neutralizáciu. Nehovoriac už o tom, že sa im ešte väčšmi otvorili dvere do Strednej Ázie, kde má Rusko vplyv a kde je hojnosť potrebnej nafty a zemného plynu. Prenikajú tým i do strategického priestoru v Eurázii, blízko čínskych hraníc, o čom v širších súvislostiach píše aj Zbigniew Brzezinski vo svojej knihe Veľká šachovnica. Zbližovaním Ruska s USA sa Čína vôbec dostáva do popredia ako hlavný regionálny protipól Ameriky. Ťažko si predstaviť dobre fungujúce spojenectvo či dôveryhodnú mnohodimenzionálnu spoluprácu Ruska s Čínou v situácii, keď sa Rusko stáva fakticky spojencom USA a NATO. Spoluprácou medzi Ruskom a Amerikou v boji proti medzinárodnému terorizmu vzniká nový jav – vytváranie účelových a dočasných koalícií viacerých štátov, ktoré na istý čas spájajú vzájomné, globálnejšie záujmy. Ak takéto ad hoc spojenectvá budú obchádzať platné medzinárodnoprávne normy a funkciu Bezpečnostnej rady OSN, napríklad tým, že sa hlavným kritériom na predkladanie problémov na program rokovania a prijímania jej rozhodnutí stanú povedzme tiché dohody veľmocí namiesto existencie dôkazov o konkrétnom a závažnom ohrození medzinárodného mieru a bezpečnosti (aj v prípade Iraku musí byť také ohrozenie evidentne dokázané, nestačí iba podozrenie, predpoklad či iná zhoda veľmocí), potom celý medzinárodnoprávny režim – tak draho vykúpený obeťami druhej svetovej vojny – skončí čoskoro v prepadlisku dejín. Čo namiesto neho nastúpi, na to netreba veštca. Zostáva len dúfať, že sa nájde zdravá miera úsudku, ktorá tomu zabráni. Vytváraním dočasných zoskupení v boji proti medzinárodnému terorizmu, pôsobením Rady Rusko-NATO a tiež novým veľkým doplnením radov NATO, ktoré môže časom dokonca oslabiť ich súdržnosť, sa otupuje ostrosť pôvodného nesúhlasu Ruska s posunom NATO na východ. Nie je vylúčené, že aliancia práve na pražskom summite schváli ďalšie „ponuky“ Rusku na jeho ešte silnejšie pritiahnutie do siločiar svojho vplyvu. Nové otázniky Štruktúra, ktorá chce presiahnuť svojimi akciami zmluvne vymedzený rámec euroatlantického priestoru a osobuje si väčšie práva, ako jej legálne patria, bude vytvárať nové napätia a konflikty. Terajšia politika NATO má tento charakter a ako taká je značne riziková. Z NATO sa dnes stáva fakticky aj organizácia vyspelejšieho sveta proti svetu zaostalejšiemu, čo tiež slúži ako určitý stimul pre ďalšie kandidátske krajiny. Aj to je však v rozpore s literou a duchom Charty OSN a vôbec s celým režimom medzinárodného práva založeným na princípe suverenity štátov ako rovnoprávnych subjektov a na nutnosti upevňovať ich dôveru, prehlbovať mierovú a vzájomne výhodnú spoluprácu. NATO nie je ani v stave reálne budovať európsku bezpečnostnú štruktúru spoločne s OBSE a sotva má o to záujem. Jasne by potom vyšlo najavo, že zámery a akcie aliancie sú prednostne koncentrované nielen na využitie vojenských prostriedkov, ale predovšetkým sledujú vojenské zámery. NATO si síce pripisuje politickú funkciu prekonávania kríz, čo bude pravdepodobne zdôraznené na pražskom summite, ale v zásade ide najmä o nasadzovanie vojenských síl všade tam, kde to USA a ďalšie mocnosti aliancie uznajú za vhodné. Tam, kde má ísť o dlhodobé upokojenie situácie, o prímerie a o politické riešenia NATO môže svojou vojenskou váhou zapôsobiť na strany v konflikte, ale nemôže doviesť do konca práve potrebné politické riešenie a zabezpečiť demokratickú a hospodársku obnovu zainteresovaných krajín či kontrolovať presadzovanie ľudských práv. Viac však ukážu výsledky summitu v Prahe.
