V otázke vzdelávania štát musí byť laický

Reč Victora Huga pri prerokúvaní návrhu školského zákona (zákona o vzdelávaní) 15. januára 1850 Po potlačení robotníckych nepokojov v júni 1848 skĺzavala Druhá republika počas prezidentovania Ľudovíta Napoleona Bonaparta do klerikálnej a policajnej reakcie. Victor Hugo, už známy ako básnik, bol zvolený do parlamentu ako konzervatívny poslanec, ale otvorene sa pridal k republikánom: „Republikáni, otvorte svoje rady: hlásim sa k vám.“ Pätnásteho januára 1850 vystúpil na tribúnu a vyslovil sa proti Fallouxovmu návrhu školského zákona, ktorý mal vydať vzdelávanie do rúk cirkvi. Hugo už predtým povedal: „Túto vládu charakterizujem pár slovami: Polícia je všade, spravodlivosť nikde.“ Páni, keď sa začína debata o tom, čo je pre osud národa najdôležitejšie, treba okamžite a bez zaváhania pristúpiť ku koreňom problému. Začnem tým, čo by som chcel a potom poviem, čo nechcem. Podľa mňa sa dá náš cieľ, teda vzdelávanie, riešiť ťažko, lebo je v diaľke, ale treba k nemu smerovať. Páni, každý problém má ideálne riešenie. Pre mňa je ideálnym riešením problému vzdelávania toto: vzdelávanie má byť bezplatné a povinné. Povinné na prvom stupni, bezplatné na všetkých stupňoch. Povinné vzdelávanie na prvom stupni je právom dieťaťa a nemýľte sa, je ešte posvätnejšie ako právo otca, súperí dokonca s právom štátu. Takže bezplatné a povinné vzdelávanie v takej miere, v akej som naznačil. Široké verejné vzdelávanie, poskytované a riadené štátom, začínajúce dedinskou školou a postupujúce stupeň po stupni až po Collége de France, ba ešte vyššie, až po Institut de France. Brány vedy sa dokorán otvoria pre všetkých; všade, kde je kus poľa, kde je duch, nech je kniha. Nech nie je ani jedna obec bez školy, ani jedno mesto bez strednej školy, ani jedno regionálne stredisko bez fakulty. Rozsiahly celok, lepšie povedané, široká sieť intelektuálnych dielní, lýceí, gymnázií, vysokých škôl, katedier, knižníc, ktoré vyžarujú do celej krajiny, všade prebúdzajú schopnosti a rozvíjajú nadanie; jedným slovom rebrík ľudských vedomostí, pevne riadený rukou štátu, spočívajúcou uprostred veľmi hlbokých a tajomných schopností, vedúc ich k svetlu. Nijaké riešenie na základe jednoduchej súvislosti, ale srdce národa v komunikácii s mozgom Francúzska. Takto ja chápem verejné ľudové vzdelávanie. Páni, a k tomuto úžasnému bezplatnému školovaniu, vyžadujúcemu najrozličnejšie duchovné schopnosti, poskytovanému štátom, dávajúcemu všetkým zadarmo najlepších učiteľov a najlepšie metódy, model vedy a disciplíny, normálny, francúzsky, kresťanský a liberálny, ktorý by celkom iste pozdvihol nášho národného génia na vrchol jeho intenzity, bez váhania pridávam slobodu vzdelávania, slobodu vzdelávania pre súkromných učiteľov, slobodu vzdelávania pre náboženské inštitúcie; úplnú slobodu vzdelávania, celú a absolútnu, no podriadenú všeobecným zákonom, ako všetky ostatné slobody; a nepotreboval by som dávať mu za dozorcu znepokojujúcu moc štátu, pretože by som mu dal ako protiváhu bezplatné vzdelávanie štátom. Opakujem, páni, toto je ideálne riešenie problému. Nech vás to netrápi, nie sme blízko cieľa, lebo úplné vyriešenie je spojené so závažnou otázkou financovania – ako všetky sociálne problémy súčasnosti. Požiadavka zachovania odluky cirkvi od štátu Páni, bolo potrebné uviesť tento ideál, pretože sa patrí povedať, kam mierime; je tu nespočetné množstvo hľadísk, ale nie sme ešte tak ďaleko, aby sme ich preberali. Keďže nechcem nadmieru predlžovať zasadanie Parlamentu, pristúpim k problému najprv z hľadiska jeho pozitívnej aktuálnej skutočnosti. Beriem ho tak, ako sa dnes javí, v stave relatívnej dospelosti, kam ho priviedli na jednej strane minulé udalosti a na druhej strane verejný záujem. Vyhlasujem, že z tohto obmedzeného, ale praktického hľadiska súčasného stavu, si prajem slobodu vzdelávania. Prajem si však dozor štátu; a pretože chcem, aby tento dozor bol účinný, prajem si, aby štát bol laický, čisto laický, výlučne laický. Ctený pán Guizot povedal už predo mnou, že v otázke vzdelávania štát nie je a nemôže byť iný ako laický. Vravím, že si prajem slobodu vzdelávania pod dozorom štátu, ale ak smiem personifikovať štát v tejto delikátnej a ťažkej záležitosti dozoru, ktorá vyžaduje spoluprácu všetkých živých síl štátu, pripúšťam len ľudí, ktorí bezpochyby patria k najváženejším povolaniam, ale nemajú nijaké osobné záujmy, ani na základe svedomia, ani na základe politiky, a nerozchádzajú sa s národnou jednotou. Tým chcem povedať, že napríklad do rady najvyššieho dozoru by som nepripustil ani biskupov, ani ich delegátov. Som za to, aby sa zachovala – a ak treba prehĺbila – starodávna a prospešná odluka cirkvi od štátu, ktorú uskutočnila múdrosť našich otcov, a to v záujme cirkvi aj v záujme štátu. Ruka klerikálnej strany Povedal som vám, čo by som chcel. Teraz vám poviem, čo nechcem: Nechcem zákon, ktorý sa vám navrhuje. Prečo? Páni, tento zákon je zbraň. Sama o sebe zbraň neznamená nič; nebezpečnou ju urobí až ruka, ktorá sa jej zmocní. A čo je to za ruka, ktorá sa zmocní tohto zákona? V tom spočíva celý problém. Páni, je to ruka klerikálnej strany. Páni, bojím sa tej ruky; chcem zneškodniť zbraň, odmietam tento návrh. Keď som už toto povedal, pristupujem k diskusii. Hneď a spriama menujem námietku na adresu oponentov návrhu školského zákona, zastávajúcich moje stanovisko; ostatne je to jediná námietka, ktorá má zdanie závažnosti. Vravia nám: Vylučujete z dozornej rady štátu duchovenstvo, chcete zakázať náboženské vzdelávanie? Páni, vysvetlím vám to. Z mojej viny nedôjde k nedorozumeniu ani o tom, čo vravím, ani o tom, čo si myslím. Ani zďaleka nechcem zakázať náboženské vzdelávanie, počujete ma? Podľa mňa je dnes potrebnejšie, ako kedy vôbec bolo. Čím viac človek rastie, tým viac má veriť. Čím viac sa približuje k Bohu, tým lepšie má Boha vidieť. V súčasnosti prežívame jedno nešťastie. Skoro by som povedal, že existuje len jedno nešťastie, a to je určitá tendencia mať všetko už v tomto živote. Ak sa dá človeku za koniec a cieľ života pozemské a materiálne bytie, zhoršia sa všetky biedy negáciou toho, čo má prísť; k trápeniam nešťastníkov sa pridá neúnosná tiaž ničoty. Z toho, čo bolo len utrpením, totiž zákon Boží, sa stane zúfalstvo, totiž zákon pekla. Z toho sú potom závažné sociálne otrasy. Iste, patrím medzi tých, ktorí si prajú – nech o tom nepochybuje nikto v tejto miestnosti – a nevravím to len vážne, to by bol slabý výraz, prajem si s nevysloviteľným zápalom a všetkými možnými spôsobmi, aby sa už v tomto živote zlepšil materiálny osud tých, ktorí trpia, ale prvým zlepšením je dať im nádej. O koľko sa zmenšia naše biedy, ak sa k nim pridá nekonečná nádej! Všetci, čo sme tu a nech sme tu ktokoľvek, zákonodarcovia, biskupi, kňazi, spisovatelia, máme za úlohu šíriť a všemožne podporovať sociálnu energiu na potláčanie a odstraňovanie biedy. Na zdvíhanie všetkých hláv smerom k nebu, na zameranie všetkých duší, na obrátenie všetkých smerom na druhý svet, kde bude vládnuť spravodlivosť a kde dôjde k spravodlivej odplate. Povedzme to nahlas, že nikto nebude trpieť ani nespravodlivo, ani zbytočne. Smrť je vyrovnaním účtov. Zákon materiálneho sveta je rovnováha; zákon morálneho sveta je spravodlivosť. Na konci všetkého je Boh. Nezabudnime na to a učme to všetkých, že život by nemal dôstojnosť, nestál by za námahu, keby sme mali celkom zomrieť: to, čo uľahčuje ťažkú drinu, čo svätí prácu, čo človeka posilňuje a robí ho dobrým, múdrym, trpezlivým, láskavým, spravodlivým, súčasne poníženým aj hrdým, hodným inteligencie, hodným slobody, to je mať stále vidinu lepšieho sveta, presvitajúcu cez temnoty tohto života. Pokiaľ ide o mňa, keď už to náhoda zariadila tak, že teraz hovorím a dáva slová s takým veľkým významom do úst s len malou autoritou, dovoľte mi povedať a vyhlásiť, čo vyhlasujem z výšky tejto tribúny, že v tento lepší svet hlboko verím; je pre mňa oveľa reálnejší, ako táto biedna chiméra, ktorú zažívame a voláme životom; stále ho mám pred očami, verím voň zo všetkých síl svojho presvedčenia, po mnohých bojoch, mnohých štúdiách a mnohých skúškach; je najvyššou istotou môjho rozumu a súčasne najvyššou útechou pre moju dušu. Prajem si teda úplne vážne, pevne a vrelo náboženské vzdelávanie, prajem si však náboženské vzdelávanie cirkvi, nie náboženské vzdelávanie jednej strany. Prajem si, aby bolo vážne, aby nebolo pretvárkou. Prajem si, aby malo za cieľ nebo, nie zem. Nechcem, aby jedna kazateľnica nahradila druhú; nechcem miešať kňazov s profesormi. Ak s takýmto miešaním súhlasím, ako zákonodarca naň dozerám a nad seminármi a vzdelávacími rádmi otváram pozorovateľne štátu, a trvám na tom, laického štátu, ktorý žiarli len na svoju veľkosť a jednotnosť. Zo srdca si prajem deň, kedy bude môcť byť vyhlásená úplná sloboda vzdelávania. Hneď vám však vravím, aké vzdelávanie v škole si prajem vo vnútri cirkvi a mimo cirkvi. Predovšetkým považujem za smiešny nezmysel prenechať v mene štátu kňazom úlohu kontrolovať vzdelávanie kňazmi. Prajem si, čo si priali naši otcovia: Cirkev nech sa stará o svoje veci a štát o svoje. Zhromaždenie jasne vidí, prečo návrh zákona odmietam: dovoľte mi dokončiť vysvetľovanie. Kutie reťazí nazývate slobodou Páni, ako som pred chvíľou naznačil, tento návrh je niečo viac, ak chcete, je to zákon politický, je to zákon strategický. Samozrejme, neobraciam sa na ctihodného biskupa z Langres, vlastne na nikoho v tejto miestnosti, obraciam sa na stranu, ktorá ak nie redigovala, tak aspoň inšpirovala tento návrh zákona, na túto vyhasnutú a súčasne horlivú stranu, na klerikálnu stranu. Neviem, či je vo vláde, neviem, či je v parlamente, všade ju však cítim. Má dobrý sluch, počuje ma. Obraciam sa teda na klerikálnu stranu a vravím jej: Tento zákon je váš zákon. Poviem to úprimne, nedôverujem vám. Vzdelávať, to znamená budovať. Nedôverujem tomu, čo budujete. Nechcem vám zveriť vzdelávanie mládeže, detského ducha, rozvoj nových inteligencií, ktoré sa otvárajú pre život, nové generácie, budúcnosť Francúzska. Zveriť vám ju by znamenalo vydať vám ju. Nestačí mi, aby po nás prišli nové generácie, prajem si, aby nás nasledovali. Preto si pre ne neprajem ani vašu vedúcu ruku, ani váš dych. Nechcem, aby ste to, čo urobili naši otcovia, zničili! Po tej veľkej sláve nechcem túto veľkú hanbu. Váš zákon má masku. Hovoril jedno a urobil by druhé. Je to sluhovská myšlienka a dáva si výzor slobody. Je to konfiškácia, vydávajúca sa za dar. Nechcem ju. Máte to vo zvyku. Keď kujete reťaz, vravíte: Bude to sloboda! Keď obžalúvate, kričíte: Dávame amnestiu! Ach, veď ja si vás nemýlim s cirkvou, ako si nemýlim imelo s dubom. Ste parazitmi cirkvi, ste chorobou cirkvi (ako je imelo parazit stromov – pozn. prekl.). Ignác z Loyoly (zakladateľ rádu jezuitov – pozn. prekl.) je nepriateľom Ježiša. Vy nie ste veriaci, ste sektári náboženstva, ktorému nerozumiete. Hovoríte o náboženskej výchove! Viete vy, čo je ozajstná náboženská výchova, pred ktorou sa treba pokloniť, ktorú neslobodno vyrušiť? To je milosrdná sestra pri posteli umierajúceho. To je brat sústrasti vykupujúci otroka. To je Vincent de Paul privinujúci si na hruď nájdené dieťa. To je marseilleský biskup medzi postihnutými morom. To je parížsky arcibiskup, s úsmevom prichádzajúci do toho strašného predmestia Saint-Antoine, so zdvihnutým krížom utišujúci občiansku vojnu a nestarajúci sa, že tam môže nájsť smrť, hlavné je, že prináša mier. To je ozajstná náboženská výchova, to je skutočná náboženská výchova, hlboká, účinná a ľudová; našťastie pre náboženstvo a pre ľudstvo vytvára viac kresťanov, ako ich vy ničíte! Ach, poznáme vás! Poznáme klerikálnu stranu! Je to stará strana a má veľké skúsenosti. Ona stráži prístup k pravej viere. To ona vynašla tie dva zázračné stavy pravdy, nevedomosť a omyl. Ona zakazuje vede a géniovi ísť ďalej ako učí misál, ona chce zavrieť myšlienku do dogmy. Proti jej vôli urobila inteligencia Európy všetok svoj pokrok. Jej dejiny sú vpísané do dejín ľudského pokroku, ale sú na jeho rube. To ona vyšľahala prútmi Prinelliho, keď povedal, že hviezdy nepadajú. To ona sedemkrát mučila Campanellu, keď tvrdil, že počet svetov je nekonečný a prehliadol tajomstvo stvorenia. To ona prenasledovala Harveya zato, že dokázal, ako prúdi krv. Na základe príbehu o Jozuovi dala Galilea do väzenia, na základe príbehu svätého Pavla uväznila Krištofa Kolumba. Bolo bezbožnosťou odhaliť zákony neba, bolo kacírstvom objaviť Nový svet. V mene náboženstva exkomunikovala Pascala, v mene morálky Montaigna, a v mene obidvoch Moliéra. Ach, nech ste, kto ste, poznáme vás, čo sa voláte katolíckou stranou a ste klerikálnou stranou, dobre vás poznáme. Už dávno sa proti vám búri ľudské svedomie a pýta sa vás: Čo odo mňa chcete? Už dávno sa pokúšate dať ducha ľudského do klady! Inkvizícia: hnev na ľudský rozum Vy by ste chceli byť učiteľmi výchovy a vzdelávania. A niet básnika, niet spisovateľa, niet filozofa, niet mysliteľa, ktorého by ste prijali! Čo bolo kedy napísané, vymyslené, vysnívané, odvodené, vysvetlené, predstavené, géniami vynájdené, poklady civilizácie, stáročné dedičstvá generácií, spoločné vlastníctvo inteligencií, to všetko predsa odmietate! Keby ste mali pred očami ľudský mozog otvorený na niektorej strane ako knihu, robili by ste v ňom škrty: Priznajte sa! A vy sa dožadujete slobody vzdelávania! Buďme seriózni a dohodnime sa na tom, akej slobody sa to dožadujete: veď to je sloboda nevychovávať! Ach, vy chcete, aby sa vám národ zveril do výchovy. Dobre. Pozrime sa na vašich žiakov. Pozrime sa na vaše produkty. Čo ste to spravili z Talianska? Alebo zo Španielska? Už storočia máte v rukách k dispozícii vo vašich školách, pod vašou trstenicou tieto dva veľké národy, slávne medzi slávnymi; čo ste to z nich urobili? Poviem vám to. Vašou vinou Taliansko, ktorého meno dnes nemôže žiaden mysliaci človek vysloviť bez nevýslovnej bolesti, Taliansko, táto matka géniov a národov, ktorá pokryla svet očarujúcimi zázrakmi poézie a umenia, Taliansko, ktoré naučilo ľudský rod čítať – toto Taliansko dnes nevie čítať! Áno, Taliansko je dnes spomedzi všetkých európskych národov štát, v ktorom vie čítať najmenej občanov! Španielsko, nádherne obohacované Španielsko, ktoré dostalo ešte od Rimanov svoju prvú kultúru, od Arabov druhú, od Prozreteľnosti napriek vám dokonca Nový svet, Ameriku, toto Španielsko stratilo vašou vinou, v dôsledku vášho ohlupovania, ktorým je jarmo degradácie a zmenšovania, šťavu moci, prevzatú od Rimanov, aj génia umení, ktorého malo od Arabov, za čo všetko ďakovalo Bohu, na výmenu za všetko, čo vašou vinou stratilo, dostalo od vás inkvizíciu. Inkvizíciu sa niektorí vaši ľudia pokúšajú ospravedlniť s cudnou bojazlivosťou, ktorú im pripočítavam k dobru. Inkvizíciu, ktorá upálila na hranici päť miliónov ľudí! Inkvizíciu, ktorá vykopávala mŕtvych, aby ich ako kacírov upálila. Svedkami sú Urgel a Arnauld, knieža de Forcalquier. Inkvizíciu, ktorá deti kacírov vyhlasovala až do druhej generácie za nehanebné a nehodné akejkoľvek verejnej pocty; výnimku dostali len tie deti, ktoré udali svojich rodičov – tak to stojí v zatykačoch. Inkvizíciu, ktorá ešte vo chvíli, keď toto hovorím, drží vo vatikánskej knižnici zapečatené a pod zámkom Indexu Galileiho spisy. Pravda je, aby ste uchlácholili Španielsko zato, čo ste mu vzali, dali ste mu prívlastok „katolícke“. Katolícke Španielsko! To sú vaše vrcholné diela. Plameň, ktorý sa volal Taliansko, ste uhasili. Kolos, ktorým bolo Španielsko, ste podmínovali. Z jedného ostal popol, z druhého zrúcaniny. To ste urobili z dvoch kedysi veľkých národov. Čo chcete urobiť z Francúzska? Aha, veď vy prichádzate z Ríma: blahoželám vám. Mali ste tam predsa pekný úspech! Zapchali ste ústa rímskemu ľudu; teraz chcete potrestať francúzsky národ. Rozumiem, to je ešte krajšie, to pokúša, ale majte sa na pozore, tento chudák je ešte celkom živým levom. Na koho sa hneváte? Poviem vám to: na ľudský rozum. Prečo? Pretože prináša deň. Chcete, aby som vám povedal, čo sa vám nepáči? To ohromné množstvo svetla slobody, ktoré vychádza z Francúzska z troch storočí, svetla, ktoré je dnes oslepujúcejšie ako bolo kedykoľvek predtým; svetla, ktoré robí francúzsky národ osvecujúcim, takže na tvárach všetkých národov sveta vidno jas Francúzska. A práve toto žiarenie Francúzska, toto svetlo slobody, priame, ale neprichádzajúce z Ríma, prichádzajúce od Boha, toto svetlo chcete uhasiť. A my ho chceme zachovať! Strach zo socializmu Odmietam váš zákon. Odmietam ho, pretože konfiškuje základné vzdelávanie, pretože degraduje stredné vzdelávanie, pretože znižuje úroveň vedy, pretože zmenšuje môj národ. Odmietam ho, pretože patrím medzi tých, ktorým zovrie srdce a zapáli sa čelo zakaždým, keď sa Francúzsko z nejakej príčiny zmenší, či je to už územne, ako to bolo po dohodách z roku 1815, alebo intelektuálne, ako by to bolo na základe vášho zákona! Páni, prv než skončím, dovoľte mi, aby som z výšky tejto tribúny dal klerikálnej strane, strane, ktorá sa nás mieni zmocniť, vážnu radu. Nechýba jej šikovnosť. Keď jej pomôžu okolnosti, je silná, veľmi silná, príliš silná! Ovláda umenie, ako držať národ v neurčitom poľutovaniahodnom stave, ktorý nie je smrť, ale už ani nie život. A nazýva to vládnutím. To je vláda prostredníctvom letargie. Nech si však dáva pozor, lebo Francúzsku sa niečo také nepáči. Je to nebezpečná hra, ak sa mu dá uvidieť, čo by ho čakalo, čo len cez polootvorené dvere: suverénna sakristia, zradená sloboda, porazená a poviazaná sloboda, potrhané knihy, nedeľná kázeň ako náhrada za tlač, tmavá noc v mysliach vyvolaná tieňmi čiernych sután, géniovia umlčaní kostolníkmi! Veru je to tak, klerikálna strana je šikovná, to však nebráni tomu, aby nebola naivná. Veru je to tak, obáva sa socializmu! Vidí, že vlna odporu proti tomu, čo hovorí, stúpa, kladie jej do cesty akúsi prekážku dobrého videnia! Vidí, že vlna stúpa a predstavuje si, že spoločnosť zachránia jej obranné kombinácie sociálnej pretvárky a materiálneho odporu – ak postaví všade tam, kde nie je žandár, jezuitu. Aká je to úbohosť! Opakujem, nech si dá pozor, devätnáste storočie jej nepraje, nemala by byť zatvrdilá, mala by sa vzdať úmyslu ovládnuť túto veľkú epochu plnú hlbokých a nových inštinktov, lebo ich môže len nakrátko spojiť a nerozumne vyvolať reakciu z obávanej strany; môžu z toho povstať strašné udalosti. Áno, systém, ktorý vyťahuje na svetlo, trvám na tom, je nebezpečný: je to vzdelávanie sakristie a vláda spovednice. (Dlhé prerušenie. Výkriky: Volať ho na poriadok! Viacerí poslanci pravice povstávajú. Prezident a p. Hugo sa dohovárajú, ale to sa nedá rozumieť. Prudké hádky.) Rečník sa ozýva obrátený smerom k pravici: Páni, vravíte, že veľmi chcete slobodu vzdelávania; pokúste sa pripustiť slobodu rečnenia na tejto tribúne. A to na základe doktrín, ktoré nezlomná a fatálna logika zameriava proti ľuďom a zvyšuje ich zlo, doktrín, ktoré vyvolávajú hrôzu pri pohľade do histórie ! Rečník je prerušovaný: Páni, povedal som, že klerikálna strana nás obsadzuje. Bojujem proti tomu a vo chvíli, keď táto strana kladie ruku na zákon, mám ako zákonodarca právo preskúmať tento zákon a preskúmať túto stranu. Nezabránite mi urobiť to! Pokračujem: Áno, opakujem, že s týmto systémom, s touto doktrínou a s touto históriou vyvolá klerikálna strana všade, kamkoľvek príde, revolúcie; všade sa budú vyhýbať Torquemadovi (hlavný inkvizítor, dominikánsky mních – poz. prekl.) a bude z toho Robespierre. Kto nechce pokrok, má revolúcie Ukázal som, čo robí zo strany, ktorá si dala názov katolícka, vážne verejné nebezpečenstvo. A tí, čo sa tak ako ja v mene štátov obávajú anarchických prevratov a zneváženia kňazov, volajú na poplach už pri pomyslení na to. Neumlčíte ma. Krik a hluk prekrývajú síce môj hlas. Páni, hovorím k vám nie ako agitátor, ale ako čestný človek! Čo sa dá robiť, nechcete počuť hlas, ktorý rozhodne bráni slobodu. Medzi nami rozhodne ľud! Páni, posledné slovo. Francúzsko potrebuje poriadok, ale živý poriadok, ktorým je pokrok. Je to poriadok, vznikajúci z normálneho, pokojného, prirodzeného rastu ľudu; vznikajúci z jeho činov a myšlienok pri plnom pôsobení národnej inteligencie. A to je úplný opak vášho zákona! Som z tých, čo prajú tomuto ušľachtilému národu slobodu a nie útlak, pokračujúci rast a nie umenšovanie, moc a nie sluhovstvo, veľkosť a nie ničotu! Hľa, aké zákony nám prinášate! Hľa, ako vládnuci, ako zákonodarcovia nás chcete zastaviť! Chcete zastaviť Francúzsko! Chcete zatvrdiť ľudskú myseľ na kameň, zadusiť božskú pochodeň, zhmotniť ducha! Či nevidíte znaky doby, v ktorej žijete? Potom ste vo svojom storočí cudzincami! Hľa, v tomto storočí, veľkom storočí noviniek, udalostí, objavov, výdobytkov, vy snívate o nehybnosti. V storočí nádeje vyhlasujete slávu beznádeji! Sťa námahou zlomení hádžete na zem slávu, myšlienku, inteligenciu, pokrok, budúcnosť a vravíte: máme toho dosť! Nechoďme ďalej, zastavme sa! Takže nevidíte, že všetko okolo vás ide, hýbe sa, lieni sa, rastie, mení sa a obnovuje, všade, aj nad vami, aj pod vami! Ó, vy sa chcete zastaviť a aj nás chcete zastaviť! Dobre! Opakujem vám s veľkou bolesťou, ja, ktorý nemám rád katastrofy a pády, varujem vás smrteľne vážne: Ak nechcete pokrok, budete mať revolúcie! Ľuďom, ktorí sú dosť šialení na to, aby povedali, že ľudstvo nepôjde dopredu, Boh odpovedá zemou, ktorá sa trasie. Z knihy: Marc Schiappa (dir.): 1905! La loi de séparation des Églises et de l’État. (1905! Zákon o odluke cirkví a štátu.) Éditions Syllepse, Paríž 2005. Preložil Rastislav Škoda Medzititulky Slovo Náboženské názory Victora Huga podľa Wikipédie.sk (stav 30. marca 2008) Hugove náboženské názory sa v priebehu jeho života radikálne menili. V mladosti sa považoval za katolíka a mal úctu voči cirkvi a jej autoritám. Postupne však začínal zanedbávať svoje katolícke povinnosti a čoraz intenzívnejšie vyjadroval svoje názory namierené proti pápežovi a duchovenstvu. Počas svojho exilu koketoval so spiritualizmom a neskôr sa stal stúpencom racionalistického deizmu podobného tomu, ktorý ohajoval Voltaire. Keď sa pri sčítaní ľudu v roku 1872 Huga spýtali, či je katolík, odpovedal: „Nie, som voľnomyšlienkar.“ Počas svojho spiritualistického obdobia na Guernsey (1855) sa Hugo nezbavil svojej antipatie voči rímskokatolíckej cirkvi. Bol rozhorčený najmä ľahostajnosťou, s akou cirkev prehliadala ťažký život nižších vrstiev, utláčaných monarchiou, no možno k tomu prispel aj fakt, že Hugove diela sa často objavovali na pápežskom zozname zakázanej literatúry. Zo strany katolíckej tlače narátal Hugo 740 útokov len na Bedárov! Keď zomreli jeho synovia Charles a François-Victor, trval na tom, aby boli pochovaní bez kríža či kňaza a rovnaké želanie vyslovil i pre svoj vlastný pohreb. Hoci Hugo považoval katolícke dogmy za zastarané a zanikajúce, nikdy priamo nenapadol cirkev ako inštitúciu. I naďalej bol hlboko veriaci a uznával silu a nevyhnutnosť modlitby. Hugov racionalizmus sa odráža v básňach ako Torquemada (1869 – o náboženskom fanatizme), Pápež (1878 – silne protiklerikálna), Náboženstvá a náboženstvo (1880 – o zbytočnosti cirkví) a v posmrtne vydaných dielach Koniec Satana a Boh (1886 a 1891 – kde zobrazuje kresťanstvo ako grifa, okrídleného leva, a racionalizmus ako anjela). „Náboženstvá sap pominú, ale Boh ostáva“, vyhlásil Hugo. Podľa jeho predpovede kresťanstvo nakoniec zanikne, ale ľudia neprestanú veriť v „Boha, dušu a povinnosti“.