Miroslav Šatan, kapitán slovenského hokejového tímu
Pretrváva vo vás ešte eufória z víťazstva? – Ešte áno. Prijatiami u vládnych činiteľov sa skončila oficiálna eufória, ale každý z hráčov bude mať ešte privítanie na regionálnej úrovni, vo svojom meste, obci. Myslím si, že eufória bude ešte niekoľko dní na Slovensku žiť. Dá sa titul majstra sveta porovnávať s úspechmi v americkej Národnej hokejovej lige (NHL)? – Nedá. V prvom rade sme Slováci, a toto je úspech pre Slovensko. V NHL sa cítim ako žoldnier najatý pre klub, hrám najlepšie, ako viem, a usilujem sa ukázať svoje najlepšie schopnosti. Myslím si, že keď hrám za Slovensko, tak sa k tomu pridávajú aj emócie, ľudia, ktorých poznám odmala, spolu tvoríme kolektív a chceme niečo dokázať. Keď sa nám to podarí, tak je to o to krajšie. Čo hovoríte na vyjadrenie prezidenta Medzinárodnej federácie ľadového hokeja (IIHF) Reného Fassela, že ak sa od Čiech odtrhne aj Morava, tak potom sa už nikomu inému neujde ani bronz? – Je to vtipné, ale nebojím sa toho. Ktorý moment považujete na šampionáte za najťažší? – Asi keď Rusi vyrovnali na 3 : 3. Celý priebeh zápasu dlho vyzeral dobre, no keď vyrovnali, tak to bol pre nás hráčov, ale zrejme aj pre fanúšikov, najťažší moment. Znova ťažká skúška, ťažká situácia, ktorú sme museli prekonať. Podarilo sa nám to víťazným gólom Petra Bondru. Mužstvo sa celkovo od majstrovstiev sveta v Petrohrade zoceľuje. Ako teda vidíte šampionát o rok vo Fínsku? – Musíme si uvedomiť, že lepšie to už byť nemôže. Latku sme nastavili vysoko, a teda budú aj vysoké očakávania. Nerád by som predbiehal. Uvidím, aká bude zostava o rok. Ale aj mužstvo vo Fínsku sa bude usilovať podať najlepší výkon, aký sa dá. Ako hodnotíte fakt, že v zlatom mužstve hrali len dvaja hráči zo slovenskej extraligy? Dokonca aj tréner Ján Filc vyhlásil, že ak by nenastúpili siedmi až ôsmi hráči z NHL, tak by sme sa pohybovali na hranici prvej osmičky. – Kvalita zo Slovenska odišla a teraz hrá v NHL, alebo v niektorom európskom mužstve. Keď chceme mať kvalitné národné mužstvo, tak musíme siahnuť po týchto hráčoch. A potom nezostávajú miesta pre hokejistov z extraligy. Väčšinou sa tam dostanú len vtedy, keď hráči z NHL, prípadne z iných zahraničných tímov nemôžu prísť. Nepôsobí potom Slovenský zväz ľadového hokeja ako kukučka? – Nemyslím si to. Všetci sme prešli tou cestou, aj tí, čo odišli. Na Slovensku sa rozbehli naše kariéry, takže na možnosť reprezentovať sa pozeráme aj ako na akúsi splátku naspäť. Čo považujete za najslabší článok celého šampionátu? Boli to práve rozhodcovia? – Ak by sa to skončilo horšie, tak sa na nich sťažujeme. Keďže sme získali zlato, tak aj rozhodcovia sú skvelí. Podľa mňa si urobili svoju robotu a nepoškodili nás. Najviac sťažností bolo skôr na švédsku stravu. Čo vám na nej nevyhovovalo? – Stále bolo to isté, bez chuti. Ťažko sa o tom hovorí, nechcem, aby sa švédski organizátori urazili. Niekoľko dní sa to dalo jesť, ale po týždni to už bolo ťažké. Ako môže tento úspech pomôcť slovenskému hokeju? – Zvýšeným záujmom verejnosti, médií, sponzorov, rodičov. Myslím si, že takáto eufória môže len pomôcť, ľudia to môžu využiť pre slovenský hokej. Ako by ste charakterizovali náš hokej niekoľkými slovami? – Nato, aká sme malá krajina, máme veľa kvalitných hráčov. Ak by niekto ten koeficient prerátal, tak by bol hádam najvyšší na svete. A to o niečom hovorí. Bol tu veľmi dobrý systém. Treba sa ho držať a urobiť všetko pre to, aby aj naďalej mohli u nás vyrastať talenty. Aká bola doteraz vôbec najdôležitejšia chvíľa vo vašom živote? – Ťažko povedať. Človek často stojí na križovatke a musí si vybrať z viacerých možností. Neviem posúdiť, ktorá križovatka bola najdôležitejšia. Väčšinou neviete, či volíte správne. Po zisku tohto zlata sa mi ťažko hľadá moment, ktorý bol najdôležitejší. Či vyhrávate alebo prehrávate – dokonca aj po zisku majstrovského titulu – vždy sa správate veľmi distingvovane. Kde ste sa tomu naučili? – Sám neviem, kde a či som sa to vôbec učil. Usilujem sa vždy iba povedať, čo mám na mysli. Ľubomír Višňovský spomínal, že po príchode z Ameriky sa chodíte spolu zabávať. Teraz to už zrejme budete mať ťažšie, už vás spoznajú na všetkých diskotékach. – Neviem, či tým mienil práve diskotéku. Máme všelijaké iné formy, kde sa môžeme stretnúť a porozprávať sa, či zabaviť. Aj teraz plánujeme podobné stretnutie, no podrobnejšie informácie vám, bohužiaľ, poskytnúť nemôžem. Budete sa teda musieť ísť zabaviť do nejakej menej hokejovej krajiny. – Najlepšie by asi bolo Maďarsko alebo Rakúsko. Mienite sa po skončení kariéry vrátiť na Slovensko, prípadne do Topoľčian? – Do Topoľčian neviem, a na Slovensko som sa ešte nerozhodol. Zatiaľ nad tým nepremýšľam. Teraz chcem hrať hokej, a keď príde čas ukončiť kariéru, tak sa rozhodnem, čo ďalej.
S hosťom SLOVA sa zhovárala Jana Matúšová
