Mgr. Michael Hauser, PhD. (1972) pôsobí vo Filozofickom ústave Akadémie vied Českej republiky a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 2001 usporadúva semináre o kapitalizme, tie neskôr utvorili základ občianskeho združenia Socialistický kruh, ktorý sa zaoberá ľavicovým myslením a jeho popularizáciou. V roku 2007 stál pri zrode iniciatívy Sme občania!. Ústrednou témou Hauserovho myslenia je filozofická kritika postmodernizmu a kapitalizmu v ére globalizácie, podnety nachádza u autorov Frankfurtskej školy, Frederica Jamesona a predstaviteľov postmarxizmu. Venuje sa dielu Theodora W. Adorna, Alaina Badioua či Slavoja Žižeka, z českých filozofov reflektuje názory Karla Kosíka a Milana Machovca. Spolupracuje s časopisom OpenDemocracy, Denníkom Referendum a serverom A2larm. Vydal: Adorno: moderna a negativita (2005), Prolegomena k filosofii současnosti (2007), Cesty z postmodernismu, Filosofická reflexe doby přechodu (2012). Svoju publicistiku zhrnul do publikácie Kapitalismus jako zombie neboli Proč žijeme ve světě přízraků (2012) a najnovšie do knihy rozhovorov Kopat do žuly motykou (2014). Autorsky sa podpísal aj pod sériu rozhovorov so Slavojom Žižekom s názvom Humanismus nestačí (2008). (Michael Hauser na Slove – TU)
Filozof Michael Hauser, výrazný kritik postmodernizmu.
Foto: Archív M. H.
PAVOL DINKA: Winston Churchill svojho času povedal, že len „blbec“ nemení svoje názory. Analýza a syntéza myslenia posúva človeka dopredu, v konečnom dôsledku ho môže doviesť do bodu, ktorý stojí na protipóle začiatku. Na jednej z bratislavských prednášok ste sa v úvode zmienili o prerode vášho myslenia, ktoré vyústilo do súčasných, typicky hauserovských filozofických názorov a občianskych postojov. Sám seba ste sa vtedy spýtali: Čím patrím do svojej generácie a čím do nej nepatrím?
MICHAEL HAUSER: Mienil som tým generáciu narodenú v prvej polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia. Ide mi o prerod v troch oblastiach myslenia človeka – v teórii, náboženstve a politike. Osobne mi to vychádza tak, že som doteraz prešiel štyrmi fázami prerodu: na začiatku som vyznával modernú teológiu, správal som sa ako liberálny kresťan a v politike som inklinoval k liberálnemu trhu. V druhej etape som sa priklonil k osvietenstvu a analytickej filozofii, z toho potom vyplynul osvietenský ateizmus a v politickej orientácii viedla moja cesta k sociálnej demokracii. Následne som v teórii dospel k marxizmu, v náboženstve k pohanstvu a v politike k socializmu. Napokon, vo štvrtej a zatiaľ ostatnej fáze, ma zaujala teória Slavoja Žižeka a Alaina Badioua, po náboženskej stránke ateistické pohanokresťanstvo a po politickej libertariánsky komunizmus.
P. DINKA: Patríte teda do vašej generácie, alebo nie?
M. HUSER: Keď sa na to pozrieme spätne, zistíme, že jednotlivé fázy spolu súvisia a historicky na seba nadväzujú – analytická filozofia, aj osvietenský socializmus či sociálna demokracia. Ale aby som bol konkrétny: do svojej generácie patrím iba obdobím prvej a čiastočne druhej fázy. Nepatrím do nej však treťou a štvrtou fázou – inak povedané, do svojej generácie patrím aj nepatrím. Ostatné dve fázy sa skôr týkajú generácie narodenej v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch (po novembri 1989), čiže ľudí, ktorí sú schopní vnímať pojmy, o ktorých je reč. Moji rovesníci v týchto dimenziách nevedeli rozmýšľať a väčšinou to nevedia doteraz – slová marxizmus a komunizmus chápu ako červené plátno, ako provokáciu. Žiaľ, príslušníkov mojej generácie sa mi nedarilo a nedarí presvedčiť, aby sa zaoberali predovšetkým obsahom týchto pojmov, a nepozerali na ne výhradne cez prizmu skúseností z minulého režimu. Ukazuje sa však, že presviedčanie v tomto prípade znamená kopanie motykou do žuly, ako o tom hovorí aj názov mojej ostatnej knihy.
P. DINKA: V politike sa hlásite k libertariánskemu komunizmu. Nie každý tomuto pojmu rozumie, mnohí si ho určite spájajú s negatívnymi konotáciami.
M. HAUSER: Áno, je to novotvar, ktorým sa usilujem o dištanciu voči minulému pokusu o komunizmus spojeným s reglementáciou života a s rozličnými nezmyselnými zásahmi do slobody slova. Komunizmus som sa naučil chápať ako podmienku naplnenia ideí ľudských práv a slobody jednotlivca. V dejinách sa málo zdôraznila práve táto liberálna alebo libertariánska stránka komunizmu. V českom myslení však existuje určitá tradícia, ktorá komunizmus vnímala týmto spôsobom. Bola to tradícia spätá s prvorepublikovou avantgardou. Pregnantný výraz jej dal Robert Kalivoda, ktorý komunizmus dokonca pokladá za podmienku naplnenia princípu slasti. Ide mi však predovšetkým o politiku. Komunizmus by sa mal chápať tak, že názorovo bude oveľa otvorenejší, ako je dnešný čoraz konzervatívnejší kapitalizmus. Nedávno o tom pri návšteve Prahy hovoril Alain Badiou. Projekt komunizmus v reálnom socializme pripäli ku konzervatívnym hodnotám, takže jeho modernizačný potenciál takmer upadol do zabudnutia. Komunizmus budúcnosti by sa mal stať motorom modernizácie, ktorá je dnes v mnohých smeroch zablokovaná. Neznamená to odmietnuť minulosť en gros, lež jej prehodenie na „výhybku“ v zmysle ľudskej emancipácie, využitia tvorivého potenciálu každého človeka. Podmienkou je pocit slobody, ktorý by mal byť jednou z hlavných čŕt komunizmu.
Slavoj Žižek a Alain Badiou
P. DINKA: Na vaše filozofické myslenie majú nepochybne veľký vplyv Slavoj Žižek a Alain Badiou. So Žižekom ste pripravili sériu rozhovorov, veľkú pasáž mu venujeme aj v našom predchádzajúcom interview, ktoré je obsiahnuté v knihe Kopat do žuly motykou. Pokiaľ ide o Alaina Badioua, azda najväčšieho žijúceho filozofa, dramatika a románopisca, v roku 2014 ste patrili medzi spoluorganizátorov medzinárodnej konferencie v Prahe o jeho živote a diele. Trávili ste s ním odborné debaty i voľné chvíle. Čím vás inšpiruje?
M. HAUSER: Často dostávam otázku: Prečo toľko hovoríš a Alainovi Badiouovi? Nie je to ústup od Marxa, nie je to oslabovanie klasikov, ich myšlienok? Vždy odpovedám: Nie, Alain Badiou je novátor a prináša do emancipačného myslenia nový prvok, s ktorým sme sa vo filozofii prakticky ešte nestretli. Pozrime sa na súčasnú ľavicu, trebárs aj radikálnu, opierajúcu sa o širokú názorovú roztrieštenosť: Aké zaujíma postoje voči tomu, čo sa deje vôkol nás? Zväčša vyzýva narušiť jestvujúce princípy, podkopať danú moc, uskutočniť subverziu autority, inštitúcií; ľavica v širšom slova zmysle (netýka sa to až natoľko inštitucionalizovanej ľavice, skôr rozličných hnutí, protestov, demonštrácií) je značne negativistická.
P. DINKA: Zrejme narážate na úsilie ľavice v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch, keď hlásala: najprv vytvoríme družstvá, rozličné participatívne podniky, budeme ich podporovať a rozširovať, až napokon porazia kapitalizmus. Dnes sa v mnohých ohľadoch ešte väčšmi radikalizuje…
M. HAUSER: Tadeto cesta nevedie. Musí to ísť opačne. Štát je jediná sila, ktorá vie vytvoriť podmienky na rozširovanie ekonomickej demokracie. Preto je nevyhnutné uskutočňovať emancipačné hnutie zhora aj zdola.
P. DINKA: Čiže zapojiť doň mocenské štruktúry štátu. Na akej úrovni? Na národnej či širšej?
M. HAUSER: Na všetkých úrovniach, nemožno podceňovať ani úlohu národných štátov, nie všetko je totiž determinované globálnym kapitalizmom. Niekedy toto slovné spojenie slúži ako zámienka na to, aby sa mohli politici správať konformne, alibisticky, vyhovárať sa, my za nič nezmôžeme, nezávisí to od nás, to všetko Európska únia. Pravda, zásadné zmeny možno realizovať len v spojenectve s viacerými štátmi, príkladom sú krajiny BRICS-u, ale pri súčasných problémoch Grécka a Španielska môže prísť k užšej spolupráci aj týchto dvoch štátov.
P. DINKA: S niečím takým nemohol Marx rátať. V teórii „bodoval“ najmä dôslednou a trefnou analýzou kapitalizmu, koncepciou dejín, no na druhej strane jeho vízia alternatívnej spoločnosti je iba zárodočná, čiastková, neucelená.
M. HAUSER: U klasikov marxizmu absentuje skutočná teória umenia, vedy, politiky atď., skrátka, veľkým nedostatkom, ba celou sériou nedostatkov je nekomplexnosť ich teoretických záverov. Práve Alain Badiou sa to usiluje odstrániť; jeho názorové postoje by sme mohli označiť za afirmatívne – prijíma určité pravdy klasikov s tým, že vyzýva, aby sme už konečne urobili bodku za negativizmom, za apelmi na subverziu a rozrumenie všetkého. Vyslovuje koncepciu právd, ktorá má slúžiť na to, aby sa ľavica začala správať, obrazne povedané, pozitívne, aby prešla z negativistických pozícií na konštruktívne. Podľa Badioua je pravda niečo iné ako bežné tvrdenie, napríklad, že vonku prší.
Koncepcia právd
P. DINKA: Ako tomu máme rozumieť?
M. HAUSER: Pravda je udalosť, ktorá nastáva v určitej situácii a nadobudne nadosobný význam. Na pravdu sa premieňa, keď ju pomenujeme a keď sa stáva pre danú skupinu ľudí niečím záväzným – podľa nej potom jej príslušníci orientujú svoje aktivity, umeleckú činnosť, politické pôsobenie a podobne. Badiou rozlišuje štyri druhy udalostí – politickú, vedeckú, umeleckú a udalosť lásky. Ide o nové myslenie – objavilo sa v ostatných dvadsiatich rokoch, v anglosaských krajinách v posledných desiatich rokoch v súvislosti s prekladom jeho knihy Bytie a udalosť a neskôr aj rozsiahlej monografie Logika svetov (dielo sa rozsahom aj významom približuje k Marxovmu Kapitálu). Toto je konečne filozofia, na ktorú sme čakali, píšu o ňom recenzenti, potrebujeme počuť o tom, že existujú nejaké jednoznačné pravdy, že nie všetko je relatívne. Lenže v jednom je háčik: Kde ich hľadať? Ukážte mi nejakú súčasnú skutočnú udalosť, či už je to v umení, politike, vo vede?! Možno nejaká nastane vo sfére lásky?!
P. DINKA: Základné črty udalosti rozoberá Alain Badiou aj v knihe o sv. Pavlovi (v češtine vyšla pod názvom Svatý Pavel, zakladatel univerzalismu). Konštatuje v nej, že práve sv. Pavol pretvoril mnohoznačné Ježišovo učenie (pripomína to knihu Milana Machovca Ježíš pro moderního člověka) na základné body – narodenie, smrť, vzkriesenie. Môžete to vysvetliť?
M. HAUSER: Alain Badiou chce ukázať, že práve pavlovská komunita veriacich je prístupná každému, kto prijme udalosť vzkriesenia. Nezáleží na tom, či ide o slobodného človeka, otroka, chudobného alebo bohatého, Žida či pohana. Kresťanstvo a skutočné komunistické hnutie objavujú univerzalizmus, ktorý ruší národné, triedne i lokálne obmedzenia – a to aj napriek tomu, že svoj univerzalizmus nespočetnekrát popreli. Zároveň sa zamýšľa, či záplava dnešných nacionalistických, rasistických, xenofóbnych a fundamentalistických smerov nie je daň za to, že univerzalizmus stráca postupne silu. Rád to rozvediem v ďalšej časti nášho rozhovoru.
P. DINKA: Objavujú sa hlasy, že v Badiouovej teórii chýba politicko-ekonomická udalosť. Aj nástup Chruščova v päťdesiatych rokoch bol udalosťou, zásadne zmenil systém ekonomických plánovacích nástrojov, rovnako to bolo i s nástupom Gorbačova. Pri každej udalosti sa uvádzali krásne slová, len a len slová, realita bola však úplne iná. Marx napríklad uznával zákonitosti spoločenského vývoja a rozvoja ekonomiky. Ako je to vlastne s dnešnou teóriou? Platia nejaké zákonitosti?
M. HAUSER: Pojem udalosti treba začleniť do ľavicovej teórie, pretože v celých dejinách marxizmu a robotníckeho hnutia tam niečo také chýbalo. Zväčša sa hovorilo iba o Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii. Jej status však vonkoncom nevyplýval z Marxových zákonitostí dejín (revolúcia môže zvíťaziť len v najvyspelejšej kapitalistickej krajine). Náhle tak absentoval pojem, ktorý by túto situáciu charakterizoval. A práve Badiuova teória to dopĺňa vo vysoko abstraktnej rovine.
P. DINKA: Namieste je teda otázka, ako možno vytvoriť ozajstnú udalosť? Čo nám v tom pomôže?
M. HAUSER: Inšpiráciu musíme hľadať v udalostiach, ktoré nastali v minulosti. Práve minulosť, keď je prítomnosť vyprázdnená, získava na význame. Porozmýšľajme: čo má dnes ľavica okrem minulosti – aj to pošramotenej?! Oprávnená otázka znie: Ako využiť prvky minulých udalostí s emancipačným charakterom na vyvolanie súčasných udalostí podobného rázu? Alain Badiou v knihe Logika svetov, konštatuje, že v dejinách občas nastáva tzv. vzkriesenie – spomínané v súvislosti so sv. Pavlom. Ako príklad spomína Spartaka; môžeme si povedať, čo nás je po tom, načo oživovať antiku. Ale ono sa to deje, hovorí Badiou.
Vzkriesenie udalosti
P. DINKA: Môžete uviesť príklad?
M. HAUSER: Spomeniem napríklad černošské povstanie v Santa Domingu na konci 18. storočia. Jeho vodcu Toussainta Louverturea prezývali Čierny Spartakus. Objavujú sa tu totiž črty, ktoré pripomínajú Spartaka, už tým, že to boli otroci, ktorí sa usilovali oslobodiť spod svojho jarma. Nebol to posledný návrat antickej udalosti; v druhej dekáde 20. storočia Rosa Luxemburgová a Karl Liebknecht zakladajú Zväz Spartakovcov, ktorý mal doviesť do konca nemeckú revolúciu. V tomto prípade ide o Červeného Spartaka; v obidvoch udalostiach sa objavuje vzkriesenie, prvok z dávnej minulosti – Spartakus znovu ožíva, aktivizuje sa, zohráva neodškriepiteľne dôležitú úlohu.
P. DINKA: V akom zmysle?
M. HAUSER: Podľa Badioua udalosť z antiky nadobúda určité spoločenské telo, komunitu, hnutie, pospolitosť, ktorá je nositeľom novej udalosti. V tejto súvislosti rozvíja celý register nových pojmov – napríklad orgán prítomnosti ako súhrn nástrojov, ktoré umožňujú, aby daná udalosť zostala súčasťou prítomnosti (u spartakovcov to bola organizovaná armáda, ktorá prispela k tomu, aby sa pôvodne húf otrokov mohol úspešne postaviť proti rímskej ozbrojenej moci). Celistvý komplex – udalosť, spoločenské telo – časom zanikne, ale niečo z udalosti sa môže v určitom období aktivovať za inej situácie, pri iných technológiách, čiže v úplne odlišných podmienkach. Badiou to charakterizuje nasledovne: „Stopa udalosti sa začleňuje do komplexu pravdy, ktorá vzniká v rozdielnej situácii.“ Nie však v tom zmysle, že by sa udalosť Spartaka reprodukovala, že by sa zopakovalo len to, čo urobil Spartakus. To jednoducho nie je možné, no určitý prvok z antickej udalosti sa stáva súčasťou našej pravdy, našej vízie či programu. A to človeka aj spoločenstvo posilňuje.
P. DINKA: Ostaňme u nás doma, na Slovensku, v Česku. Ľudia často debatujú o politike, tvária sa, že jej rozumejú, keby boli oni „hore“, vyzeralo by to ináč, lepšie, spravodlivejšie, férovejšie. Kde teda nájdeme u nás politické pravdy, ktoré možno znovu vzkriesiť?
M. HAUSER: V našich podmienkach vidím dve silné singularity (udalosti), ktoré majú význam nielen pre Česko-Slovensko, ale aj pre Európu a celý svet – husitstvo v stredoveku a Pražskú jar. Nechajme teraz husitstvo bokom. Pražskú jar som sa pokúsil zarámcovať do určitého teoretického modelu, nadviazať na Badiouve závery a ďalej ich rozšíriť. Obrodný proces v roku 1968 som rozdelil do troch štádií: prvé charakterizuje vznik udalosti a spoločenského tela (už spomínaný Spartakus, Veľká francúzska revolúcia, Parížska komúna, Októbrová revolúcia), v našom prípade zrod strany, ktorá udržiava udalosť pri živote a rozvíja ju. Tieto subjekty sa dostávajú do konfliktu so štátom, presnejšie so „stavom“ štátu, nemyslí sa tým iba mocenský aparát štátu, ale celý systém, vrátane spôsobu myslenia – štát v širšom slova zmysle (po francúzsky état), ktorý definuje pozíciu každého človeka. Subjekt sa ocitá v polohe antištátu, vzniká napätie, boj medzi štátom a antištátom. Tým sa končí prvé štádium.
Boj medzi štátom a antištátom
P. DINKA: Pokiaľ viem, Alain Badiou v podstate končí pri prvom štádiu. V knihe Logika svetov to uzatvára konštatovaním, že antištát sa časom rozplynie, pretože podľahne štátu.
M. HAUSER: Podľa Badioua je pravda-udalosť vždy spojená s antištátom. Moja inovácia je v tom, že do tohto komplexu vnášam ďalšie dve štádiá. Pre lepšie pochopenie to budem ilustrovať na príklade kresťanstva, až potom na Pražskej jari. V druhom štádiu sa z nositeľa pravdy, nejakého spoločenského subjektu (v kresťanstve to boli prvokresťanské komunity) stáva „stav“ štát, inštitucionalizovaná cirkev stredoveku, ktorá má svetskú moc. Vyzerá to tak, akoby sa vytratili všetky stopy udalosti, akoby takto formovaná cirkev nemala nič spoločné s prvým kresťanstvom. Nie je to pravda, zostávajú v nej stopy zakladajúcej udalosti kresťanstva, môžeme ich nazývať zamrznuté stopy, existujú síce, ale len v určitej možnosti, potencii; prejavuje sa to v tom, že vo vnútri cirkvi sa z času na čas objavovali pokusy o reformy, nápravu cirkevného života – vyústilo to napríklad do vzniku františkánskeho rádu a jeho zrieknutia sa bohatstva – pôsobila tam jednoducho zakladajúca udalosť kresťanstva – prvokresťanské komunity. V treťom štádiu vznikne vo vnútri organizácie hnutie, ktoré sa usiluje o návrat k pôvodnej udalosti, t. j. zamrznuté stopy udalosti sa premenia na horúce a začnú produkovať určité politické efekty. „Stav“ štát (subjekt) sa postupne štiepi na časť, ktorá reprezentuje danú byrokratickú organizáciu, staré poriadky, a časť, ktorá sa usiluje o premenu jestvujúceho subjektu – a to na základe udalosti, pre ktorú kedysi vznikla – čiže rozohrieva stopy ukryté „pod ľadom“.
P. DINKA: Inak povedané, začína uskutočňovať reformy…
M. HAUSER: Používam na to pojem reformácia. Zdôrazňujem reformácia, naschvál to delím na dve časti re-formácia, aby sa to neplietlo s náboženskou reformáciou z 15. a 16. storočia. Ide totiž o proces, v ktorom nejaká vec opäť získava svoju pôvodnú formu. Dôležité je, že sa to uskutočňuje aj v rámci daného „stavu“ štátu, či už v stredovekej cirkvi, alebo zamrznutom komunistickom hnutí 20. storočia – jestvujúca organizácia sa rozštiepi, ale nepokladá sa za samostatného odštiepenca, deje sa to na pôde daného subjektu.
P. DINKA: Tak nejako to bolo aj s Pražskou jarou…
M. HAUSER: K Pražskej jari neviedol tlak zvonku, KSČ uskutočnila personálne zmeny vo vedení strany na základe vlastného popudu. Ako sa na to treba pozerať z hľadiska politickej filozofie? Existuje stabilizovaná, mocensky pevná organizácia – KSČ. Zrazu sa objavia tendencie ostrej kritiky a vnútorného očisťovania nie zdola, lež zhora. Reforma prichádza z najvyšších poschodí, bez Dubčeka a januárových zmien 1968 by Pražská jar nemala už na začiatku nijakú šancu. Mohli by sme argumentovať, že to bol tlak pomerov, ale ten sám osebe ešte nič neznamenal. Musela sa udiať zmena vo vnútri strany, nositeľom vzkriesenia sa stalo jej vedenie.
P. DINKA: Aký vzťah mala teda Pražská jar k minulej udalosti?
M. HAUSER: Pri odpovedi si pomôžem citátom z referátu Alexandra Dubčeka na aprílovom zasadnutí ÚV KSČ v roku 1968: „Chceme napĺňať túžbu ľudí po spoločnosti, keď človek človeku nebude vlkom. Je to úloha ľudsky veľmi vďačná a už viac ako sto rokov vedú oň boj marxisti-revolucionári.“ Pozoruhodný je najmä ten fakt, že Dubček sa nehlási iba k udalosti Októbrovej revolúcie v roku 1917 v Rusku, ale ide ešte hlbšie – veď prečo hovorí o sto rokoch? Hlási sa tým predsa k Parížskej komúne, inak povedané, hlási sa k začiatkom socialistického hnutia, emancipačných zápasov v 19. a 20. storočí. Pražská jar sa usiluje napojiť na určitú zakladajúcu udalosť moderného socializmu. To je prvá črta Pražskej jari – uskutočniť vzkriesenie prvkov z minulých emancipačných bojov.
P. DINKA: Nepochybne to súvisí aj s ďalšou črtou Pražskej jari – urobiť socializmus príťažlivý.
M. HAUSER: Dubček spolu s komunistami januára zdôrazňoval, že prechmaty a zločiny v päťdesiatych rokoch najviac nahrali nepriateľom socializmu – to je na nich popri ľudských obetiach to najtragickejšie. Oslabili vec socializmu, znemožnili realizovať socialistickú myšlienku. Ak chceme obnoviť dôveryhodnosť socializmu, prízvukoval, musíme uskutočniť dôslednú kritiku stalinizmu, byrokracie a všetkých deformácií. Prečo to robíme? Nie z nejakých pragmatických dôvodov, ale preto, že zostávame verní zakladajúcej myšlienke. Ide nám jednoducho o socializmus!
P. DINKA: Objavil sa nový prvok – sebakritika, ktorá bola v podstate dovtedy nemysliteľná. Išlo o veľký posun v myslení a konaní vedúcich funkcionárov strany.
M. HAUSER: Usilovalo sa o integráciu kritiky do samotného systému. Poukázal na to aj Dubček na májovom zasadnutí ÚV KSČ v roku 1968: „Jednoznačne kritizujeme vrchnostenské a autoritatívne metódy v straníckej práci, ktoré umŕtvovali aktivitu členov. Manipulovať s ľuďmi nie je možné. Musíme sa dôsledne oddeliť od zločinov päťdesiatych rokov, za ktoré nesú zodpovednosť určité skupiny vo vedení strany, ktoré sa postavili nad stranu, nad spoločnosť a nad zákony štátu. Opustili a pošpinili programové komunistické ideály strany, rovnako ako demokratické a socialistické ideály spoločnosti.“ Ak má strana získať presvedčivosť, musí do seba absorbovať kritiku samej seba, čiže urobiť kroky, ktoré boli dovtedy spojené s prenasledovaním a perzekúciou.
P. DINKA: Bol to však experiment, ktorý mal z hľadiska bipolárne rozdeleného sveta a Česko-Slovenska ako satelitu Sovietskeho zväzu len malú šancu na úspech.
M. HAUSER: Bola to cesta po neznámej zelenej lúke, ktorá mala viesť k experimentálnemu spojeniu demokratických tradícií so socialistickými tradíciami – vtedy niečo také nebolo samozrejmosťou – k socialistickej demokracii. Protagonisti Pražskej jari sa bránili pred skĺznutím do formálnej demokracie západného „strihu“, ktorú pokladali za niečo regresívne. Išlo o vytvorenie demokracie hlbšieho typu, ako je parlamentná demokracia v západných krajinách. Boli presvedčení, že kreujú niečo spravodlivejšie, komplexnejšie, niečo viac ako to, čo funguje na Západe či Východe. Demokratický status sa usilovali uplatniť aj v oblasti ekonomiky. Nebolo to, ako sa to môže dnes javiť, len nejaké lacné hospodárske žblnknutie do vody. Ekonomická stránka veci sa týkala reforiem, ktoré povedú k spojeniu plánu a trhu. Napokon, táto myšlienka ani dnes nestratila na svojej aktuálnosti a progresívnosti. Vieme, že západné krajiny rozvíjajú v súčasnosti tzv. strategické plánovanie v úsilí vymaniť sa z krízy. V Pražskej jari stál tento proces ešte o jedno poschodie vyššie, pretože ekonomika mala spoločenský charakter – štát mohol efektívnejšie a rýchlejšie uskutočniť reformy smerujúce k demokratizácii hospodárstva prostredníctvom budovania ekonomickej samosprávy v podnikoch (podnikové rady).
Päťdesiate roky a obdobie normalizácie
P. DINKA: Po neúspechu Pražskej jari nastúpila normalizácia. Aký je podľa vás rozdiel medzi normalizačným obdobím a päťdesiatymi rokmi. V jednom z rozhovorov ste povedali, že za Husákovej éry sa vytváral pomerne spokojný život väčšiny. Ľudia síce museli ísť do sprievodu, formálne prejaviť súhlas s režimom, ale myslieť si mohli, čo chceli. V tom boli slobodní. Za stalinizmu to bolo naopak – človeka trestali aj za to, čo si nemyslel. Môžete nám tieto poznámky rozviesť?
M. HAUSER: Hlavný rozdiel spočíva v tom, že v päťdesiatych rokoch mal socializmus „veľký fond dôvery“, ako to zdôrazňoval Eduard Goldstücker. Mnoho ľudí ochotne tolerovalo rozličné excesy stalinizmu najmä z tých dôvodov, že v nich videli pôrodné bolesti nového ľudskejšieho spoločenského poriadku. Prejavilo sa aj u takých vynikajúcich mysliteľov, ako boli Karel Kosík alebo Milan Machovec. Čiastočne dokonca aj u Jana Patočku. Táto dôvera sa však definitívne rozplynula po augustovej okupácii Česko-Slovenska v roku 1968. V Husákovej ére sa legitimita režimu zakladala na budovaní konzumnej spoločnosti, a nie na ideáloch socializmu. Kto ich bral vážne, bol podozrivý a stačilo málo, aby skončil v krimináli. Chartu 77 možno do určitej miery chápať ako pokus pripomenúť režimu ideály, ku ktorým sa hlásil. Keby sa Husák a ďalší predstavitelia normalizácie vyznačovali väčšou prezieravosťou, vyhlásili by Chartu 77 za vlastnú aktivitu – integrujúc tak opozíciu. Mohli podobne ako Tito v Juhoslávii povedať: Vítame vašu iniciatívu, poďte, budeme spolupracovať.
P. DINKA: V úvode rozhovoru ste povedali, že obraz minulého režimu je medzi niektorými generáciami značne skreslený. Silno sa zdôrazňujú len jeho niektoré negatívne stránky (žalárovanie, tábory nútených prác, cenzúra, ostnatý drôt), na sociálne výdobytky (právo na prácu, sociálne práva, kolektivizmus) sa akosi zabúda. Ako možno rozleptať túto jednostrannosť?
M. HAUSER: V jednej diskusii ma prekvapil český konzervatívny publicista Roman Joch, ktorý mi začal vyratúvať oblasti, v ktorých bol minulý režim lepší ako ten súčasný – napríklad v otázke stredného školstva, keď pokračoval v tradícii prvorepublikového a rakúskeho vzdelávania zameraného na osvojenie humanistickej kultúry. Ak priznáme určité kladné stránky autoritárskym diktatúram, povedzme prvky sociálneho štátu v nacistickom Nemecku, mali by sme ich akceptovať aj v podmienkach socialistických diktatúr. Ide tu len o otázku času, inak je to skôr problém verejného diskurzu v českých krajinách a pravdepodobne aj na Slovensku. Minulý režim sa tu predstavuje ako ríša zla, ale zároveň najmenej polovica obyvateľstva ho pokladá za porovnateľne dobrý alebo dokonca lepší ako režim súčasný. Aj preto má v Čechách stále takú vysokú podporu KSČM, momentálne najsilnejšia opozičná strana.
P. DINKA: Doteraz sme hovorili o pravde-udalosti v politicko-spoločenských podmienkach. A čo napríklad udalosti v ostatných sférach ľudského života?
M. HAUSER: Badioua nemožno pokladať iba za politického filozofa, ale aj a najmä za novátora budujúceho základ veľkej filozofie (podobne ako Heidegger), ktorá umožňuje výklad všetkých významných vecí na tomto svete. Jeho vzkriesenie sa týka všetkého, čomu on hovorí silná singularita, čiže taká udalosť, ktorá síce vznikla v konkrétnej situácii, v konkrétnom čase, ale môže ovplyvniť éru, ktorá s tým nemá nič spoločné, skrátka, môže začať pôsobiť niekde inde. Určite by sme našli nejaké udalosti, ktoré obsahujú túto singularitu vo všetkých štyroch podobách pravdy. Sám uvádza príklad z dejín vedy: Archimedove matematické zákony boli zabudnuté vinou Aristotelovho odsúdenia platónskej matematiky a objavujú sa znova až u Galilea, ktorý ich oživuje, začleňuje do svojich právd – udalosti vedy. Nastáva vzkriesenie, ktoré posilňuje Galileove vedecké závery. Ďalšou takou udalosťou je objavenie teórie množín Benardom Bolzanom, českým matematikom hovoriacim po nemecky, od ktorej sa odvíjajú Badiouove základné filozofické postuláty. Keď som s ním chodil po Prahe, ukázal som mu Klemetinum, niekdajšie jezuitské kolégium (dnes česká Národná knižnica), kde sa táto teória rozvíjala – bol to pre neho nesmierny symbolický zážitok.
Dialektika rozumu a umenia
P. DINKA: A ako je to s udalosťami v umení? Vašou nosnou, značne kritickou témou je postmoderna. Ako sám tvrdíte, až pod vplyvom Adorna ste pochopili správnosť myšlienky, že rozum by sa mal usilovať o pochopenie umenia. Adornova negatívna dialektika, ktorá neruší odlišnosť oboch pólov (rozumu a umenia), vytvára medzi nimi plodné napätie, vzájomné obohacovanie. Môžete nám bližšie rozviesť tieto tézy?
M. HAUSER: Dnes sa oba póly dosť často oddeľujú. Umenie sa chápe ako útočisko pred vyprázdnenou racionalitou alebo ako oblasť, kde nám neprichodí klásť nejaké otázky. Medzi typické gestá súčasných umelcov patria vyhlásenia – k svojmu dielu vám nič nepoviem, nech si ho každý zakúsi sám. Je to až póza: nerozumuj a prežívaj. Všade sa hovorí o pocitoch a najvyšším kritériom umenia je hodnotenie – páči/nepáči. Je to znak toho, aký má dnes väčšina ľudí vzťah k rozumu. Chápe ho ako silu odcudzenia, ktorá ich pripravuje o tzv. autentické prežívanie. Odcudzenie rozumu a nadvláda pocitu boli mimochodom jeden z koreňov nacizmu, ako o tom svojho času písal Lukács. Nacistický spektákl vyvoláva povznášajúce pocity, ktoré platia ako hlavný argument pre prijatie nacizmu. Nadvláda pocitov v dnešnej kultúre je aj jednou z príčin prečo nie je ľavica masovo príťažlivá. Ľavica vždy kritizovala bezprostredné prežívanie ako ideológiu – a Stalinov kult osobnosti možno zaradiť medzi najväčšie odchýlky od tejto tradície. Rozum nie je odcudzená sila, lež sila, ktorá dáva orientáciu a napokon aj ľudskú dôstojnosť. Súčasné umenie je také slabé práve preto, že nemá orientáciu, ani dôstojnosť – nevedelo vytvoriť plodnú syntézu emotívnej a racionálnej zložky umenia. Buď je gýčovito emotívne, alebo je prehliadkou vyprázdnenej a nudnej racionality – myslím tým predovšetkým na dnešný konceptualizmus. Lukács písal o tom, že kapitalizmus separuje jednotlivé zložky ľudskej bytosti, v súčasnosti dospela táto separácia do extrémnej polohy. Angažovať sa proti kapitalizmu v umení znamená usilovať sa o syntézu prežívania a rozumu. Ak je definíciou tzv. klasického umenia práve táto syntéza, treba byť klasický. To je dnes jediný skutočne subverzívny umelecký postoj.
P. DINKA: Vo svojich reflexiách ste konštatovali, že antické umenie presahuje rozmery vtedajšieho socioekonomického usporiadania a pôsobí ako paradigma, ktoré nemožno už nikdy naplniť. Mysleli ste to vážne?
M. HAUSER: Áno, myslel som to vážne. Antické umenie chápem ako najrozvinutejšiu syntézu racionálneho a emotívneho pólu ľudskej bytosti podmienenú jedinečnou súhrou ekonomických, politických a kultúrnych činiteľov v čase klasického Grécka. Autorom tejto úvahy je Marx, ktorý v Úvode ku kritike politickej ekonómie píše o disproporcii medzi materiálnou produkciou a úrovňou umeleckej tvorby. Spoločnosť na vyššom stupni ekonomiky máva oveľa slabšiu úroveň umenia ako spoločnosť na nižšom ekonomickom stupni. Ekonomický rozvoj nevedie nevyhnutne k rozvoju umenia, zväčša to býva naopak: ekonomický progres sprevádza umelecký úpadok. Marx hovorí o tendencii, nie však o tom, a to zdôrazňujem, že je to zákonitosť. Je veľmi zložité dosiahnuť úroveň gréckeho umenia v iných historických podmienkach – Marx preto podčiarkuje, že grécke umenie „v istom zmysle platí ako norma a nedostižný vzor“. Zvlášť dnes je grécke umenie to hlavné umenie, a nehovorím to iba kvôli Syrize a súčasnému Grécku.
P. DINKA: Vaše slová sú ostro vyhranené voči súčasnej postmoderne. Myslíte si, že umeniu nič nedala?
M. HAUSER: Azda ešte nikdy v moderných dejinách nebolo umenie také slabé ako v tzv. postmodernej ére, ktorá existuje už takmer polstoročie. Čo vzniklo v literatúre, výtvarnom umení, v hudbe? V porovnaní s prvou polovicou dvadsiateho storočia je to ozaj málo. Vytráca sa tak samotná predstava, čo je umenie. Práve grécke umenie je najlepší prostriedok na energetizovanie pojmu umenie. Nejde, prirodzene, o napodobňovanie, ale predovšetkým o prebudenie viery v umenie v období, keď spí hlbokým spánkom.
Rekonštrukcia umeleckej tvorby
P. DINKA: Podľa vašich úvah prišlo v postmodernom neskorom kapitalizme k tomu, že estetika sa stala produkčným faktorom, umenie sa premenilo na tovar. Dnešok sa vyznačuje vytrácaním hraníc medzi umením, morálkou a spoločnosťou. Aké je z toho východisko?
M. HAUSER: Nazdávam sa, že východisko nastolí samotný historický proces, ako by povedal každý historický materialista. Momentálne sa zaoberám militarizáciou postmoderny. Putinov poradca Surkov vypracoval stratégiu nonlineárnej vojny, v ktorej sa uplatňujú pojmy postmoderných filozofov ako Derrida alebo Deleuze. Postmoderná vojna nemá mať jasné hranice, ani jasne vymedzené jednotky – všetko bude dekonštruované, zbavené logických vzťahov. Vojna je fragmentarizovaná do určitých bodov, ktoré nevytvárajú bojovú líniu, rozptyľujú sa do mnohých fragmentov. Nič sa nedefinuje – cieľ vojny, ani spojenectvo, a vlastne ani to, kto je nepriateľ. Všetko zostáva postmoderne neurčité a dekonštruované. Ak by prišlo k vojne, bude mať práve taký charakter. Pôjde o prvú postmodernú vojnu v dejinách. Militarizácia postmoderny však môže viesť k tomu, že umelci dospejú k sebareflexii a povedia si: aha, dekonštrukcia, transgresia, neurčitosť predstavujú kategórie, ktoré slúžia vojenskej moci. Je nevyhnutné ich odmietnuť a usilovať sa o niečo iné.
P. DINKA: Po dekonštrukcii umenia by mala nastať jeho rekonštrukcia. V čom a ako? Priblížte nám vaše predstavy v oblasti literatúry.
M. HAUSER: Pod rekonštrukciou myslím prevrátenie postmoderných kategórií. Môžem dať návod: rob vždy opak toho, čo robí väčšina. Ak sa väčšina hlási k pravici, prihlás sa k ľavici, ak väčšina umelcov tvorí rozličné neurčité artefakty, daj svojmu umeniu určitosť, strohosť, jednoduchosť. To je postoj, ktorý takmer nikdy nesklame. Keď sa človek usiluje myslieť a tvoriť inak ako väčšina, môže prísť na niečo originálne – tým najviac prospeje väčšine. V literatúre by som to chápal tak, že začneme aktom odčítania (subtrakcie), o ktorom hovorí Badiou, alebo vstupom do suicidálneho priestoru – písal som o tom v knihe Cesty z postmodernismu. Ide o to, aby sme sa dostali do priestoru vyčleneného z daných myšlienkových schém a vzorcov písania, ktoré pôsobia ako niečo záväzné či prirodzené. Je to akýsi literárny zostup do podsvetia, ktorého predobrazom môže byť Brochova Smrť Vergiliova, približujúca „svetonosnú a spásonosnú ničotu“, ktorá leží na samom dne podsvetia. Spomeniem ešte Eliota, ktorý v Štyroch kvartetách píše: „Tma okysličujúca dušu vyprázdňuje vďaka utrpeniu zmyslovosť a očisťuje lásku od všetkého časového.“ Tam sa naskytá onen priestor, v ktorom sa literatúra a písanie pretvára i pretavuje, prechádza očistnou kúrou a dáva jej vlastnosti, o ktoré v postmodernej krajine dávno prišla: literatúra a písanie sa stávajú podstatné, prinášajú podstatné poznanie, skúsenosti a túžbu.
Udalosť lásky
P. DINKA: Vráťme sa opäť k Badiouovi, k jeho štvrtej, nemenej dôležitej udalosti – udalosti lásky. V útlej knižočke Chvála lásky tvrdí: „Svet myslenia sa nedá nikdy oddeliť od prudkých milostných poryvov. Filozofia od svojich zástancov vyžaduje, aby prijali úlohy mudrcov, umelcov, aktivistov, ale i milencov.“ Akú úlohu zohráva v živote človeka láska?
M. HAUSER: Láska je sila vymykajúca sa inštrumentalizácii a výmenným vzťahom. Ľudia sa jej dnes vyhýbajú, pretože je značne emotívna a náročná na časové investície – vyjadrené hrozným ekonomickým jazykom. Človek volí radšej sex v neurčitých a hybridných vzťahoch. Najhoršie je, že hybridný spôsob milostného života sa javí ako niečo prirodzené a láska pôsobí ako niečo divné až vyšinuté. Láska však vyčnieva zo zabehnutého účtovníctva, na ktoré sa premieňa dnešný život. Nebodaj ju chápeme ako cudzorodý prvok. Význam lásky spočíva v tom, že vytvára konkrétny vzťah ku konkrétnej bytosti, a tým odmieta vzťah alebo vzťahy k niekomu inému. Je v nej sila odmietnutia, vystúpenia zo životného účtovníctva.
P. DINKA: Podľa Badioua je každá udalosť vzácna…
M. HAUSER: Udalosť lásky je takisto vzácna, aj napriek tomu však vzniká, čo priznáva viacej ľudí ako by človek čakal. Ide o protest proti postmodernému kapitalizmu, ktorý sa odohráva v centre našej bytosti. Žiaľ, za slová o láske sa niekedy takmer hanbíme. Všimnite si, že dnes sa otvorene hovorí o všelijakých perverzitách ako o niečom normálnom, no keď spomeniete lásku, vyznie to takmer ako niečo neslušné. Láska je vlastne jediná perverzita súčasnosti.
P. DINKA: Badiou tvrdí, že láska je rovnako dôležitá v politike, odzrkadľuje schopnosť dospieť k rovnosti. Podľa neho to zahŕňa pojem komunizmus. Je vôbec niečo také možné?
M. HAUSER: Lásku ako politickú kategóriu by sme nemali podceňovať. Politika sa zvyčajne chápe výhradne ako mocenské stretnutie a vytváranie účelových spojenectiev na presadenie určitých záujmov a cieľov. Je to len časť pravdy. Predo mnou sa zakaždým vynára zvláštna záhada – záhada veľkej politiky. Keď niekto stavia politiku iba na mocenskom pragmatizme, málokedy vytvorí skutočnú a dlhodobú moc – také spojenectvá sú krehké a zradné. Spojenec zavetrí, že protistrana ponúka väčší „bochník chleba“, začne kolísať a časom prejde na opačný breh. Ak sa usilujeme o skutočnú moc, potrebujeme niečo viac ako je trhový princíp a poskytovanie výhod. Kto mal v európskych dejinách skutočnú a dlhodobú moc? Bolo to niekoľko postáv, ktoré stelesňovali oslobodzujúcu myšlienku. Nielenže ju hlásali, ale dávali jej telo, vlastné telo. Pravzor je Ježiš. Nebažil po moci, ale volal po oslobodení mesianistickým slovníkom v podobe príchodu kráľovstva budúceho veku, ako to výstižne charakterizuje Milan Machovec. V európskych dejinách sme po dlhé stáročia nemali nič také mocné ako bolo kresťanstvo – práve ono zhmotňovanie myšlienky, jeden z najzáhadnejších javov, prebúdza k životu spoločenské hnutia a organizačné formy vyznačujúce sa dlhodobou politickou mocou. Inak povedané, tajomstvom ozajstnej politickej moci je láska alebo ešte ináč: láska je moc a moc je láska.
P. DINKA: Ako sa v súčasnosti vracať k minulému a zároveň produkovať nové, ako môže minulosť začať žiť v našej prítomnosti, ako môže minulosť začať zhmotňovať budúcnosť?
M. HAUSER: Walter Benjamin hovoril, že sociálna revolúcia spätne vykupuje utrpenie minulých generácií. Silu a oprávnenie môže čerpať z prehier predchádzajúcich emancipačných zápasov, a nie z vízie šťastnej budúcnosti. Problém spočíva v tom, že v postmodernom svete sa vzťah k minulosti narušil, vyzerá to tak akoby nijaká minulosť neexistovala alebo existovala len ako obyčajná scéna z historického seriálu. Utrpenie minulých generácií nevyvoláva nič, nijakú trvalú ťažobu či zodpovednosť. Navyše dnes má budúcnosť inú farbu ako v Benjaminových časoch – čiernu. Jeho výrok môžeme pokojne pozmeniť v tom zmysle, že revolúcia vopred vykupuje utrpenie budúcich generácií. Základným horizontom emancipačných zápasov nie je minulosť, lež budúcnosť, v ktorej sa bude rozhodovať takpovediac o všetkom. Minulé zápasy a ich hrdinovia nám dávajú silu nevzdávať sa, hoci sa musíme brániť proti všetkým ako husiti. Nie je na tom nič čudné. Husiti čerpali silu od prvých kresťanov, Rosa Luxemburgová, Karl Liebknecht a nemeckí radikálni socialisti od antického Spartaka a podobne…
P. DINKA: … čiže vzory pre súčasné zápasy treba hľadať v minulosti. Stačí to?
M. HAUSER: Stačí. Postmodernizmus nijaký iný zdroj sily neobjavil a jeho zákaz vzorov sa končí tým, že všetci sú slabí, krehkí a pokladajú sa za „obete systému“ namiesto toho, aby s ním bojovali. Vlastne ani nemôžu! Vyhoreli, ocitli sa v depresiách. Identifikáciu s historickými vzormi pokladajú za pozostatok autoritatívnej kultúry, identifikujú sa s bezmocou a užívajú antidepresíva. Azda časom pochopia, že Spartakus, Ježiš, Hus, Žižka, Louis Blanc, Rosa Luxemburgová alebo Lenin sú lepší liek na postmoderné choroby ako antidepresíva.
(Písané pre Literárny týždenník a Slovo)
Úvodné foto: Emil Polák