Prihára. Brat mi rozpráva, ako v „klinčikárni“ v Prakovciach sedia ženy v tých horúčavách na zamdletie pod rozpálenou plechovou strechou, na záchod majú 10 minút. Robia u súkromníka, ktorý si tam zalietava na vrtuľníku. Koľko je na Slovensku takýchto rozpálených vyhní?
Ženám je úplne jedno, ktorí ktorých teraz zavrú, lebo ony sú už zavreté. Na doživotie – ak ich náhodou „nevyslobodia“ vyhadzovom, alebo firma nedajboh padne. To treba zažiť, aby človek precítil, aké to je pracovať na kolotoč, dva dni ranná, dva dni poobedná a dva dni nočná šichta, potom dva dni voľno. A zas a znova dookola, do nekonečna.
Vybavila sa mi spomienka, brúsila som zvary na plochých radiátoroch, prichádzali na páse od vane, kde horúci spoj zasyčal. Po mesiaci práce som nevedela, kedy spať a kedy bdieť, na nočnej som si popálila na horúcom zvare radiátora predlaktie, koža zasyčala ako ten kov. Išla som po nočnej k lekárke a motala sa mi hlava, bolo mi na odpadnutie. Dostala som maródku, spolubývajúca v ubytovni sa jedovala, že nevypadnem podľa kolotoča, ale v nevhodnej chvíli prekážam, čakala pánsku návštevu. V električke som si necvakla lístok, prišiel revízor a mala som po chlebe. Vždy boli a budú práce, ktoré vyzerajú ako za trest.
Karel Čapek vo svojej eseji Proč nejsem komunistou hovorí: „Po každej revolúcii sa pozrite, kam sa dostali tí, ktorí boli dolu.“ Stalo sa to aj po liberálnej revolúcii. Ľudia v tých robotách, ktoré sú ako basa, nevymreli. Ale ocitli sa omnoho nižšie. Oproti mojej skúsenosti sa zmenilo to, že pribudli exekúcie a teraz ten vírus.
„Večerné univerzity“ mediálneho šovinizmu v kuse komandujú, čo a ako majú ľudia robiť, v kuse otravujú vzduch, kto už je zavretý a kto ešte bude, hrozia zdvihnutým prstom hlúpym voličom a ukazujú, ako majú vyzerať tí múdri: poslúchajú svoju prezidentku, „železné“ ministerky a generálov. Ženy pod rozpálenou plechovou strechou sú ohrozené vírusom, ale komu majú veriť, keď nedôverujú nikomu? A ešte ich aj naháňajú – raz na testy, teraz zas na očkovanie. Furt niečo a stále pre nich nič.
Celoplošný nálet vlády v maskáčoch, ktorý na jeseň vyhnal pred odberové miesta chorých i zdravých, aby sa zistilo, či sú niektorí naozaj nakazení, bol iste úspešný: nedôvera v hókusy-pokusy vlády, ktorá vojde do dejín, vzrástla tak, že sa zdalo, že už nepôjde vyššie. Ale „kde je vôľa, tam je cesta“. Teraz sa treba očkovať a kto sa nedá, nemiluje republiku! A po nadávkach bude nasledovať čo? Dobrá po papuli, či len veliteľský rozkaz? Takto sa s ľuďmi nerozpráva, tobôž ak chceme, aby nás nasledovali.
Ja som za očkovanie a sama mám obe dávky, ale tento spôsob drgania do ľudí považujem za totálne nešťastný. Sme nakazení vírusom – vírusom vzájomnej nedôvery a nenávisti. Chudobní ľudia bez práce vzbudzujú súcit a vo verejnej debate majú svojich ochrancov. To je, samozrejme, ľudské. Neľudské je, ak sa rovnakej pozornosti nedočká pracujúca chudoba. Ako tie ženy z „klinčikárne“, čo sa ani na záchod poriadne nedostanú.
(Text vyšiel na Pravda.sk 14. júla 2021)
