V for Vendetta

Tak som si konečne pozrel film „V for vendetta“. A musím povedať, že som konečne uvidel nového hrdinu – hrdinu dneška a blízkej budúcnosti… Lebo všetci tí Batmani, Supermani, X-mani a najmä Spidermani (chúďatká), to boli rovnaké postavy ako Barbie v reklame. Jednoducho jednoduché a príliš stereotypné – menilo sa len pozadie. A zloduchovia – všetko do jedného psychopati s podzemnými laboratóriami a hordami oddaných tupákov, samopalmi, dynamitom a superautami, čo sa dokážu prehrýzť každou dopravnou zápchou. (Chcel by som ich vidieť v Bratislave alebo aj v Košiciach, cha!) Všetci tí superdokonalí „–mani“ boli osamelí hrdinovia sklamaní životom, čo mali v malíčku technické podrobnosti úplne všetkého za posledných dvesto rokov, ale zjavne nikdy nečítali nijakého filozofa, verili televízii, kňazom, telenovelám, nikdy nevideli chudobu a absolútne nikdy nerozmýšľali. (Načo aj, veď v dobre a zle mali od počiatku jasno.) Summa sumárum – smiešne príhody hrajúce sa na thrillery (podávané v kokakolovej fľaši tučným, niekedy už poriadne odrasteným deckám), ktorým rozumný človek neverí, s ktorými nestráca čas. Ale hrdina V for Vendetta, vlastným menom „V“, to je konečne úplne iná káva! Bojuje, šermuje, kecá, ale aj myslí, vie, čo chce (presnejšie – čo musí), ale popritom, že je obluda, je aj veľmi ľudský, normálny a dokonca romantický. Nepochybuje o sebe, nerýpe sa v svedomí (konečne!!!) – má jasno a vie, že niekedy musí byť „zlý“, pričom pojmy dobro a zlo nezneužíva. Jeho partnerka je tiež veľmi normálna – keďže nevie to, čo on, pochybuje, zrádza, ale dokáže sa vrátiť a uvedomiť sa. Obom postavám, napriek tomu, že sú v podstate nadľuďmi, zostala realita, vierohodnosť a ľudskosť (v zmysle uveriteľnosti). Bravo! Konečne! Ale aby som neprechválil… V porovnaní so súčasnosťou, minulosťou, ozajstnými praktikami a možnosťami sledovania, pátrania, vypočúvania a mediálnej manipulácie bol tento film slabý čaj. Ale zasa prvý, čo to tým odrasteným deckám vyhodil na oči – to je, nakoniec, aj dobre, plnú pravdu by ich nepripravený mozog aj tak odmietol. A čo je najdôležitejšie, hrdina je prvýkrát „superhero“, ale sociálny! A pozerať to, človeče, to bol skoro pôžitok – o to viac, že tam pobehovala Natalie Portman, a tá kočka FAKT vie hrať! Ospravedlniť technickú naivitu môžem s ľahkým srdcom, keďže predloha je z roku 1980, a to sa o Veľkom bratovi ešte nikomu ani nesnívalo… (Okrem Orwella.) Bolo tam pár miest, kde logika škrípala, ale no… odpúšťam. Ten zvyšok to viac než vyrovnal. Nuž, bratia Wachowski. „Spáchali“ trilógiu Matrix, ktorú ja osobne považujem za viac než len film(-y) – to je umelecké dielo plus odkaz plus filozofický počin – je zaujímavé, ako sa zdvihla celosvetová vlna odporu filmových kritikov, ktorí ako Matrix spočiatku milovali, tak ho teraz nenávidia, akoby sa za to hanbili, pričom ten odkaz a filozofiu si zrazu nikto nevšíma – alebo žeby práve preto, že si to niekto všimol? Som naozaj rád, že Wachowski sa pomaly stávajú Chaplinom dneška. A Chaplinove filmy boli síce sranda, ale boli aj sociálnym odkazom, ba obžalobou, a slávny Veľký diktátor nebol iba o Nemecku, ale aj o Amerike. Z tohto pohľadu V for Vendetta tiež nie je len o Británii a akejsi budúcnosti, ale o celosvetovom dnešku – s veľmi jasnými paralelami k teroristickej hystérii a (bohužiaľ) smeru vývoja. „Najgeniálnejším výsledkom celého je strach,“ odhaľuje „V“ pozadie umelo vyvolanej pandémie – a má pravdu. Samozrejme, že strach je najúčinnejší prostriedok moci, to sa vie už pár tisíc rokov, aj to tak navždy ostane… Som rád, že aspoň niekedy môže byť film podľa komixu a s hlavným SUPER-hrdinom nielen zábava, ale aj užitočne strávený čas. Len aby to Wachowským vydržalo. Autor je publicista