Peter Mihók, predseda Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory
Narodil sa 18. januára 1948. Absolvoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. Doktorát získal za prácu o východno-západných ekonomických vzťahoch. V rokoch 1971 – 1978 pracoval ako úradník Československej obchodnej komory. V rokoch 1978 – 1982 pôsobil vo funkcii obchodného radcu na československom veľvyslanectve v Maroku. V rokoch1982 – 1990 bol riaditeľom oddelenia zahraničných vzťahov v spoločnosti INCHEBA. Po nežnej revolúcii pracoval na Úrade vlády SR a na ministerstve zahraničných vzťahov. Bol splnomocnencom vlády pre vyjednávanie s EÚ. Od roku 1992 je predsedom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory. Je ženatý, má dve dcéry.
Ak porovnáte situáciu na Slovensku na začiatku 90. rokov a v súčasnosti, v čom vidíte tie najdôležitejšie zmeny? – Slovensko v roku 2003 je určite iné, ako bolo v roku 1990. Keby som porovnal začiatok 90. rokov s dneškom, je SR podstatne ďalej. Napriek všetkým problémom sa tu podarilo vybudovať samostatný štát, ktorý akceptujú vo svete, ktorý vie zabezpečiť vlastnú existenciu, lebo aj to sa spochybňovalo, keď SR vznikala, a ktorý vo veľmi krátkom čase dokázal prehodnotiť sám seba. V roku 1993 vznikol a v roku 2004 sa už chce integrovať a odovzdať časť svojich právomocí niekde inde. To je obrovský skok v myslení. Pred desiatimi rokmi prevládali názory, že vznikom SR nastal izolacionizmus, že sa chce Slovensko uzavrieť do seba, možno vyzrieť do určitej, ďalšej podoby. Potvrdilo sa však, že Slovensko potrebovalo vytvoriť samostatný štát na to, aby mohlo urýchliť integračný proces v ňom samotnom. To je hlavné pozitívum, ktoré ja vidím z hľadiska vývoja štátu a následne aj vývoja spoločnosti a ľudí. Keby som to premietol na súčasný podnikateľský sektor, ten sa s tým, ktorý bol na začiatku 90. rokov, nedá ani porovnať. Napríklad začiatkom 90. rokov boli ľudia, ktorí začali podnikať, dosť agresívni doma, ale v styku so zahraničnými partnermi bolo cítiť komplexy. V prvom rade komplex z toho, že vtedy mnohí špičkoví manažéri neovládali jazyky, neboli schopní priamo komunikovať a aj vecný obsah komunikácie bol v inej rovine. Naši podnikatelia nedokázali myslieť v tých dimenziách, v ktorých mysleli ich partneri v zahraničí. Keď sme chodievali s misiami do zahraničia, museli sme brávať tlmočníkov, ktorých sme museli zaplatiť. Dnes už takýto servis nerobíme a nemáme s tým nijaké problémy.
Čo chápete pod spôsobom myslenia? – Myslenie v určitých kategóriách. O čo išlo v tom čase v podnikaní na Slovensku: rýchlo zarobiť peniaze, rýchlo kúpiť prvý mercedes, možno šikovne cez politické väzby sprivatizovať. Podnikanie vo vyspelých krajinách, kde všetko bolo privátne, bolo slovenským podnikateľom cudzie. Podnikatelia z krajín s dlhou podnikateľskou tradíciou, ktorí boli našimi partnermi, mysleli aj na to, čo bude o desať rokov a narábali aj s víziou určitého globálneho prístupu. Takéto myslenie u nás jednoducho nebolo.
Aká je situácia dnes? – Manažéri veľkých, ale aj stredných, firiem sa už v tomto dokážu pohybovať. Problém je v malom sektore. Ale nerobím si ilúziu ani o podnikaní v malom sektore v západných krajinách.
Slovensko má 60 percent podnikov, ktoré tvoria firmy do dvadsať ľudí. A týchto 60 percent živnostníkov a stredných podnikateľov tvorí ekonomické prostredie Slovenska. Kde vidíte ich miesto v Obchodnej komore? – Keď si zoberiem členskú základňu SOPK, 90 percent našich členov sú malí a strední podnikatelia. Z hľadiska podielu na exporte tak váha druhej skupiny, ktorú tvoria zahraničné firmy alebo firmy so zahraničnou účasťou, rastie. V niektorých oblastiach malý počet veľkých podnikateľov vytvára väčšie hodnoty v určitých kvalitatívnych ukazovateľoch. Dôležitý je však fakt, že vďaka malému a strednému sektoru nezamestnanosť nevyskočila až tak vysoko, lebo dokázal absorbovať rozpad veľkého priemyslu. Iste, že ho nedokázal absorbovať stopercentne, ale bol aspoň akousi barličkou, aby situácia v regiónoch nebola ešte horšia. Čo je, filozoficky, na Slovensku problémom, my stále hovoríme o vzťahu k malému a strednému podnikaniu. Stále to berieme ako niečo umelé. Rozmýšľal som nad tým, prečo je to niekedy až násilne prezentované. Z jedného dôvodu: u nás bol opačný historický proces, ako bol v klasických trhových ekonomikách. Tam vznikali veľké firmy z malých a stredných podnikateľov. Baťa takisto začínal v malých pomeroch a dostal sa až do podoby globálnej firmy. Veľkí a silní dobre chápu, čo to znamená byť malým a stredným podnikateľom, lebo je to v ich hlavách zakódované. Na Slovensku väčšina malých a stredných vznikla rozpadom tých veľkých. A často tí veľkí sa dívali na to tak, že tí nám niečo zobrali. Čiže už od začiatku tu bol úplne iný prístup k strednému a malému podnikateľovi. Pretože dnes na Slovensku veľkí podnikatelia nevznikli z malých a stredných podnikateľov. Tí sa buď udržali, alebo už ako veľkí prišli na trh. Neexistuje tu klasická pupočná šnúra medzi malým a stredným podnikaním a veľkým biznisom. Preto sa mi stále zdá, že vzťah k malému a strednému podnikaniu je vzťah z určitého vyššieho nadhľadu.
Existuje možnosť zlepšiť tento vzťah a postavenie malého a stredného podnikateľského sektora? – Veľkí investori, ktorí dnes prichádzajú na Slovensko – takým typickým príkladom je Volkswagen – viažu na seba sieť subdodávateľov, ktorí vo väčšine prípadov už nie sú veľkí giganti, ale sú to špecializované firmy do päťsto zamestnancov. Sú to firmy, ktoré sa dokážu veľmi dobre adaptovať, nemajú zložitý systém riadenia, takže nie je zložitý ani systém rozhodovania, dokážu sa prispôsobiť podmienkam tých veľkých a v dôsledku toho, že nemajú veľké štruktúry, dokážu robiť ziskovo výrobky, ktoré by veľká firma nedokázala pri takých nákladoch utiahnuť. A na to sa usilujeme my ako komora pôsobiť, aby v jednotlivých regiónoch narastali investície, ktoré by neboli uzavreté do seba, ale aby vytvárali podhubie pre malých a stredných podnikateľov. Len čo investícia robí čisto sama pre seba, ide o uzavretý proces, ktorý nevyvoláva sekundárne efekty z hľadiska malých a stredných podnikateľov, a efekt z investície je podstatne nižší. Slovensko by aj z hľadiska zahraničných investícií nemalo byť len montážnou dielňou. Práve tu posudzujem efekt, či je investícia len montážna dielňa. Dá sa povedať, že aj Volkswagen je iba montážna dielňa. Ale nie je, lebo práve tým, že má široký okruh subdodávateľov, kladie na nich vysoké technické nároky. Oni musia ísť do poznatkovej ekonomiky. Zahraničná investícia na Slovensku je dobrá vtedy, keď vyvoláva nutnosť rozvoja poznatkovej ekonomiky u malých a stredných podnikateľov. Ak to vnímame v tejto polohe, začíname vidieť malý a stredný sektor v inej rovine ako len doplnkový sektor. V prípade Slovenska by sa tento malý a stredný sektor mohol stať jedným z ťahúňov toho, čo nám momentálne dosť chýba, a to je práve poznatková ekonomika.
A čo veľké firmy? – Veľké firmy ako Slovnaft, Siemens, Volkswagen, bankový sektor a mnohé iné, ktoré sú síce našimi členmi, veľa z našich služieb nepotrebujú. Kvalifikované služby si totiž zabezpečujú vo vlastnom systéme. To však nie je prípad malého a stredného podnikateľa, ktorý má malý aparát, zväčša zameraný na obchod alebo výrobu. On potrebuje práve ten kvalifikovaný servis. Dá sa povedať, že mimo legalizačných aktivít, ktoré robí komora najmä z hľadiska exportných operácií do zahraničia, drvivá väčšina kvalifikovaných aktivít ide do malého a stredného sektora. Ten je prijímateľ našich služieb, on ich najviac potrebuje. Členstvo veľkých firiem a bánk v obchodných a priemyselných komorách je tiež formou podpory malého a stredného sektora.
Čo sa zmení našim vstupom do EÚ? Ktorá časť Slovenska je väčšmi ohrozená týmto vstupom: zamestnávateľská alebo tá, ktorá sa týka zamestnancov? – Na obidvoch stranách sú riziká aj výzvy. Som presvedčený, že momentálne závisí od nás, zamestnancov aj zamestnávateľov, ako sa dokážeme na vstup pripraviť. Vynegociovali sme určité podmienky. V rámci prístupových krajín nie sú v pozíciách po negociáciách diametrálne rozdiely. Iste, každý štát má vlastné špecifiká z hľadiska výrobnej základne, štruktúry ekonomiky. Kto bude v máji 2004 úspešný? Ten, kto má štruktúru ekonomiky zodpovedajúcu kritériám EÚ. Druhým faktorom bude to, čo máme dnes všetci v rukách, ako sa dokážeme na vstup pripraviť. Tu však vidím dosť veľké rezervy. Príprava na vstup by totiž mala mať tri dimenzie. Prvou by malo byť zadefinovanie národno-štátnych záujmov Slovenska v rámci európskeho a globálneho priestoru. EÚ bude úniou národných štátov, preto bude dôležité nielen to, ako dokáže ten-ktorý štát zosúladiť svoje záujmy s úniou ako s celkom, ale čo dokáže z toho vytiahnuť aj pre seba. V tejto oblasti nám toho ešte veľa chýba. Druhú oblasť predstavuje príprava celého nášho mechanizmu verejného sektora na model fungovania EÚ. Tu nám často vyčítajú, že Slovensko je na vstup do únie slabo administratívne pripravené. Ide o to, či budeme schopní čerpať tie zdroje EÚ, ktoré budeme mať k dispozícii. Musíme totiž každý rok zaplatiť členské do rozpočtu EÚ. Z rozpočtu únie však nedostaneme naspäť hotové peniaze, okrem priamych platieb, ale všetko pôjde cez financovanie projektov. Slovensko dostane svoj kreditný rámec na rok a keď ho nevyčerpá, tak mu prepadne. Ani na úrovni rezortov, nie už na VÚC, neexistuje v súčasnosti administratívny potenciál, ktorý by zvládol ten balík projektov, ktorý dostaneme k dispozícii. Treťou je oblasť podnikateľskej sféry a jej pripravenosť na podmienky vnútorného trhu. Každý podnikateľ si musí uvedomiť, že od 1. mája 2004 začne pracovať v inom prostredí a bude musieť rešpektovať iné pravidlá hry ako deň predtým. Malí a strední podnikatelia, aj keď pôsobia regionálne, budú musieť ovládať právne prostredie EÚ. Rakúšania mali jedno heslo, že aj pekár sa musí naučiť piecť rožky po európsky. Aj tu je rezerva u podnikateľov, ako predtým u vlády, nie všetci začínajú na sebe pracovať. Komora spustila program, ktorý nazývame rekvalifikácia slovenského podnikateľa na európskeho podnikateľa.
Kto je za tento stav zodpovedný? – Za túto oblasť je jednoznačne zodpovedný svet politiky. Za administratívnu prípravu krajiny sú zodpovední tí, ktorí riadia túto krajinu – na úrovni riadenia štátu, jednotlivých rezortov, verejná správa na úrovni samospráv.
Sú to dnešní vládni politici, ktorí nesú zodpovednosť za tento stav? – Určite. Napokon, dá sa povedať, že väčšina tejto vládnej formácie je piaty rok pri moci. Prekrývala celé obdobie negociačného procesu, čiže sme veľmi presne vedeli, do čoho ideme a čo nás čaká. Navyše sme mali v tomto období, a to sa týka aj časti Mečiarovej vlády, čerpať prístupové fondy. Vyrobili sme len kopu káuz týkajúcich sa prístupových fondov. Už to naznačuje, že po 1. máji 2004 budeme mať asi obdobné problémy. Štátna správa nie je dostatočne informovaná. My sme si síce možno vychovali už dve generácie ľudí na ministerstvách, ktorí prešli školeniami, no len čo sa stali dobrými, odišli, lebo neboli dostatočne motivovaní.
Treba zvýšiť v štátnej správe platy? – Samozrejme. Potrebujeme zúžiť byrokraciu, ale potrebujeme ju aj lepšie platiť, aby bola kvalifikovaná. Nemôžeme od niekoho, kto dostáva desaťtisíc korún, aby robil výkony za päťdesiattisíc korún. Taký logicky odíde, lebo by bol hlúpy, ak má jazykové a odborné predpoklady, aby niekde robil za neprimeraný plat. A tá situácia sa možno ešte zhorší samotným vstupom do EÚ, keď sa ľuďom otvorí priestor, jednak v samotnom Bruseli, v aparáte EK, ale aj v niektorých krajinách EÚ. Lebo nie vo všetkých krajinách bude platiť prechodné obdobie z hľadiska voľného pohybu pracovných síl. A už dnes vieme, že šesť krajín jasne definovalo, že od 1. mája 2004, je ochotných akceptovať Slovákov ako pracovníkov EÚ. V určitých odbornostiach môže v dôsledku neprimerane nízkej ceny pracovnej sily nastať u nás odliv.
Mnohé dokumenty ešte ani neboli preložené do slovenčiny… – Slovensko zatiaľ nezverejnilo dostatok týchto informácií v slovenčine, minimálne na internete, aby sa k nim ten, kto má záujem, dostal. Komora pripravila program, ktorého prvá etapa sa skončí práve v apríli 2004, kde sme sa zamerali na hlavné aspekty vnútorného trhu v hlavných oblastiach podnikania a paralelne s kapitolami, ktoré sme vynegociovali v Bruseli. Ku každej téme robíme v rôznych oblastiach Slovenska semináre a workshopy s podnikateľmi, kde buď priamo odborníci z Bruselu, alebo šéfovia negociačných tímov vysvetľujú podnikateľom, o čom to je. Paralelne dávame podnikateľom ku každej téme príručku v slovenčine, kde nájdu všetko, čo budú musieť ovládať.
Hovorili ste o definovaní národno-hospodárskych záujmov a vízie Slovenska. Kto ju má konštituovať? – V prvom rade by malo dôjsť k symbióze všetkých parlamentných strán. Pretože vízia sa netýka len obdobia vládnutia tej alebo onej politickej formácie vo forme koalície, ale mala by predstavovať finále niečoho, čo prijme parlament. Mali by ju tvoriť profesionáli, napríklad zo Slovenskej akadémie vied, ktorí by si mali prizývať expertov z jednotlivých politických strán či inštitúcií, ako napríklad SOPK, ale aj z iných, ktoré sa pohybujú v tom priestore. Ďalší krok by mal byť na úrovni vlády a záverečný na úrovni parlamentu.
Myslíte, že sa tak stane? – Sny sú na to, aby sa realizovali. Je otázkou času, keby sa tak stane. Slovensko malo prísť s takouto víziou už pri vzniku samostatnej republiky. Ako Česko-Slovensko sme mali s víziou prísť už na začiatku transformačného procesu. Ďalšia časová výzva na to, aby niečo také bolo, prišla na začiatku negociačných procesov s EÚ. Keby sme boli mali pred ich začiatkom víziu základných čŕt, možno by sme boli v niektorých veciach v negociácii postupovali inak.
Je to len slovenská osobitosť, alebo sa to týka aj Maďarska, Poľska či Česka? – Nie je to čisto slovenská osobitosť, ale v prípade SR ide o osobitosť, že je v porovnaní s týmito krajinami nový štát. Česko prevzalo prakticky celú štátnu infraštruktúru Československa, Maďarsko a Poľsko sú historicky staré krajiny, ktoré s tým, ako sa v týchto medzinárodných kontextoch pohybovať, majú omnoho viac skúseností.
V minulom roku boli vypracované dve vízie o prognózach Slovenska. Jednu urobil Prognostický ústav SAV, druhú IVO. S ktorou ste väčšmi spokojný? – Bolo to po veľkom tlaku, aj po tlaku komory, aby sa niečo také vypracovalo. Obidve vízie som videl. Boli šité horúcou ihlou. V období pred voľbami sa totiž vláda zrazu spamätala a napriek dovtedy nereflektujúcemu stanovisku k takejto problematike sa rozhodla, že treba predsa len s niečím prísť. Obidve prognózy vznikli v priebehu dvoch-štyroch mesiacov, čo je na takúto prácu veľmi odvážny termín. O obidvoch prognózach sa diskutovalo v čase, keď prebiehala volebná kampaň. Na to musí byť podstatne pokojnejšia atmosféra. Ani jedna z týchto vízií neprešla širšou diskusiou, jej konečným stupňom bola Hospodárska rada vlády. Dnes, po voľbách, už zase tento materiál nikoho nezaujíma. IVO robilo skôr víziu z pohľadu globálneho sveta a veľmi málo pozornosti venovalo východiskovej základni, z ktorej sa musí Slovensko odraziť. Druhá vízia bola väčšmi analytická z pozície východísk, no menej postihovala globálnu štruktúru. Boli za to zodpovední istí ľudia, ktorí zostali v tých istých funkciách po voľbách, a prestali sa o to zaujímať. Ak to dnes hodnotím, tak to bola možno len súčasť predvolebnej kampane.
Ako vidíte pozíciu zamestnancov v kontexte nášho vstupu do EÚ? – Nastanú pre nich nové riziká aj nové príležitosti. Zamestnancom sa rozširuje priestor slovenského pracovného trhu na európsky priestor. Po prechodnom období budú môcť pracovať v Nemecku, Rakúsku, Francúzsku. Riziko je v tom, kto je ako pripravený, napríklad jazykovo.
Akú úlohu pripisujete slovenským odborom v procese integrácie Slovenska do nových európskych pomerov? – Musíme si uvedomiť, že EÚ predstavuje určitý ekonomický, politický a sociálny súbor. Je tu jednoznačne aj sociálna dimenzia procesov, ktoré prebiehajú v každej spoločnosti. Slovensko by teda malo, ako budúci členský štát, túto dimenziu rešpektovať. Odbory by mali na zamestnancov pôsobiť aj výchovne. Pripraviť ich na to, že už nebudú len zamestnancami Slovenska, ale aj EÚ, a čo z toho vyplýva z hľadiska ich práv a povinností. Táto dimenzia absentuje. SOPK úzko spolupracuje s KOZ v rámci ECOSOC-u, čo je spoločný výbor, ktorý majú na Slovensku vytvoriť práve zamestnávatelia, odborári, komora a tretí sektor spolu s bruselským ECOSOC-om. Tu hovoríme aj o týchto otázkach. Problém je v tom, že nie vždy sa tieto závery dostávajú až k finálnemu užívateľovi tohto produktu, a tým je zamestnanec.
Pod europeizáciou slovenského pracovného sveta sa môže rozumieť aj prijatie novely Zákonníka práce. Je tento typ zákonníka skutočne takým rizikom, ako prezentujú jeho oponenti? – Slovensko skutočne potrebovalo novelizáciu Zákonníka práce. Pretože taký, aký sa prijal počas minulej vlády, vytváral nerovnovážnu pozíciu medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Neboli vyvážené práva a povinnosti jednej a druhej skupiny. Navyše, prílišnou tzv. ochranou zamestnancov im v mnohých prípadoch škodil, pretože vytváral bariéru pre tých, ktorí chceli robiť viac. ZP musí stanoviť to minimum, čo musí zamestnávateľ voči zamestnancovi rešpektovať. Teda aj v dĺžke pracovného času. Ak si ja však v určitom období pracovného života poviem, že chcem pracovať a zarobiť viac, prečo mi v tom má nejaký zákon brániť? Je to moje slobodné rozhodnutie. Zamestnávateľ mi nesmie nariadiť, že nebudem robiť toľko hodín, ale budem robiť 60 hodín týždenne.
O to tam išlo. – Áno, aj. Ale tá formulácia je taká, že ani keď ten zamestnanec chce, to nemôže robiť.
Môžete mať nadčasové hodiny… – Ale tie boli limitované, keď sa to zobralo ročne, týždenne. Nedali sa robiť sezónne práce. Družstvá s tým mali veľké problémy, keby boli v období žatvy striktne rešpektovali ZP, žatva by sa nebola nikdy skončila. My sme tým ZP vlastne vylúčili kategóriu sezónneho zamestnanca. V krajinách EÚ je štandardom, že ľudia robia šesť-sedem mesiacov a zvyšok roka, keďže zarobili dostatok, užívajú to, čo zarobili. Nie je sezóna, tak nepracujú, ale nie sú ani nezamestnaní, lebo sa im zoberie ročný priemer. Zákonníkom práce sa veľmi blokovala mobilita pracovnej sily, súbežné pracovné pomery, a to bolo proti záujmu toho zamestnanca, ktorého vlastne chceli týmto zákonníkom chrániť.
Štandardná minimálna mzda vo svete dovoľuje to, čo sa dá nazvať reálny život. Na Slovensku je to inak. Z minimálnej mzdy nevyžije takmer nikto, naopak náklady na reálny život potrebuje niekde zarobiť… čierna ekonomika. – Všade na svete sa čierna ekonomika ťažko klasifikuje práve preto, že je čierna. Na Slovensku je určite veľká miera čiernej ekonomiky. Čierna ekonomika nie je len o platoch zamestnancov, ale je aj o tom, aké je vaše zaťaženie ako podnikateľa. Otázkou je váha čiernej ekonomiky. Nik ju nedokáže absolútne zlikvidovať. Je len otázka nástrojov, ktoré odvádzajú zamestnancov alebo zamestnávateľov od toho, aby išli do čiernej ekonomiky. Napríklad Taliansko je známe čiernou ekonomikou. Taliani, aby ju minimalizovali v stavebníctve, DPH v tejto oblasti znížili na štyri percentá. Pre podnikateľa už je nezaujímavé, aby pre štyri percentá išiel do rizika trestných postihov. A navyše, aby motivovali aj stavebníkov, tak sa im zo zaplatených faktúr znižoval o nejaké percento daňový základ. Musíme sa teda zamyslieť nad tým, ako to riešiť, pretože modely, ktoré tu dnes existujú, sú riešiteľné, aby sa minimalizovala váha čiernej ekonomiky. Zákony sú na to, aby viedli ľudí k určitému systému správania sa. Ak zamestnanec alebo zamestnávateľ vidí, že mu priestor správania nevyhovuje, tak sa presúva do čiernej ekonomiky. Len čo sa mu ten priestor zužuje, tak, keď si zhodnotí mieru rizika postihu, začne ho vytláčať z čiernej ekonomiky.
Prečo sa u nás nedarí boju proti čiernej ekonomike? Kde je problém, na čej strane? – O čiernej ekonomike sa zatiaľ neviedla seriózna diskusia, ani nijaká politická strana vo volebnej kampani neotvorila otázku čiernej ekonomiky. A to z jednoduchého dôvodu – všetci z nej profitujú. Čierna ekonomika tvorí základ pre korupciu. Keby sa začala urezávať čierna ekonomika, tak by sa orezávali aj zdroje na korupciu, lebo ony vznikajú z čiernych peňazí. Zatiaľ niet všeobecného ani politického záujmu, aby sa táto otázka riešila.
Aký je vzťah vašej organizácie k lobistickému systému? – Lobizmus je štandardná kategória všade vo svete. Otázka je, či dokáže svoju činnosť zlegalizovať, alebo vytvára priestor pre určitý nezákonný lobizmus. Obchodné komory sú vo väčšine krajín Európy verejnoprávne inštitúcie, na druhej strane majú v zákone zakotvený lobizmus – reprezentujú záujmy svojich členov. Našou výhodou je to, že máme legálne právo prísť k ministrovi, do parlamentu, komunikovať s politickými stranami o tých otázkach, ktoré nám stanovuje zákon. Našou nevýhodou je, na rozdiel od iných, oveľa efektívnejších lobistických skupín, ktoré nie sú konštituované legálne na Slovensku, že nemáme čierne peniaze, ktorými by sme mohli ovplyvňovať rozhodnutia. My ich môžeme ovplyvňovať jedine rečou faktov. V prípade nášho lobovania nejde o lobovanie cez peniaze, ale o profesionálny lobizmus na profesionálnom zargumentovaní nejakého problému. Často majú oveľa väčší úspech rôzne iné lobistické skupiny, ktoré vznikajú ad hoc v záujme riešenia nejakého konkrétneho problému.
Ako vnímate diskusie o korupcii v súvislosti s politickými stranami? – Treba sprehľadniť financovanie politických strán. V mechanizme financovania politických strán je prvý zárodok korupcie. Problém Slovenska je v tom, že u nás úradník nie je ten, kto dbá na dodržiavanie zákonov, ale je vykladačom zákona. Aj mnohé daňové zákony, lebo s tými prichádzame často do kontaktu, sa v každom regióne Slovenska vykladajú inak.
Krajina prešla mimoriadne nadštandardnou situáciou, keď sa menili majetkové pomery v štáte v takom meradle a v takom časovom priestore, ktorý od Februára 1948 nemá obdobu. Ešte čaká na privatizáciu jeden veľký balík, v ktorom sa nachádza aj energetika. Ako vnímate vy tento fenomén? – Napriek tomu, že o ekonomike voľačo viem, záhadnou pre mňa zostáva jedna vec: štát, ktorý pred 10-12 rokmi vlastnil všetko, to skoro všetko predal, navyše sa ešte väčšmi zadlžil a nevyriešil nijaký problém. To je pre mňa ekonomická záhada. Keď si to totiž premietnem na seba: keď budem ako osoba vlastniť domy, fabriky, ktoré budem postupne predávať, budem musieť mať z toho nejaké zdroje. Lebo z materiálnych zdrojov si vytváram finančné zdroje. Vo väčšine krajín východnej a strednej Európy však privatizácia prebehla tak, že štát predal a ešte aj schudobnel. To je zvláštny ekonomický fenomén, ťažko pochopiteľný. Raz som dostal otázku, ako hodnotím potenciál slovenskej ekonomiky. Odpovedal som, že potenciál slovenskej ekonomiky je neuveriteľne veľký. Keď som uvidel údiv na tvárach tých, ktorí sa ma pýtali, musel som dodať, že ten potenciál musí byť obrovský, keď tento štát vytvoril toľko milionárov a miliardárov. Keď tento štát dokázal uspokojiť potreby zahraničných firiem, ktorým tiež predal časť majetku, a napriek tomu ešte ako-tak funguje. Tam vidno, kde sa tie finančné zdroje rozplynuli. Nemá zmysel dnes plakať nad rozliatym mliekom, namiesto toho treba rozmýšľať nad tým, čo máme ešte pred sebou. Keď idem niečo predávať, musím vedieť, čo budem s utŕženými peniazmi robiť. Nie predávať a potom ich prejesť, rozhajdákať alebo rozkradnúť. Asi v týchto kategóriách by sa dalo charakterizovať to uplynulé obdobie. Lebo sme zdroje aj prejedli, aj prehajdákali, aj pokradli. Čiže s tým, čo nám zostáva, by sme mali ísť do privatizácie len vtedy, keď budeme vedieť, kde tie zdroje použijeme. Vieme, že treba urobiť veľa v oblasti školstva, zdravotníctva. Som teda v otázke doprivatizácie veľmi opatrný. Lebo, keď hovoríme doprivatizácia, hovoríme najmä o strategických podnikoch. Pred zhruba rokom a pol sme predali 49 percent, teda časti strategických podnikov strategickým investorom. Nechajme teda model zmiešaného vlastníctva, ktorý je dnes vo svete štandardný. Skúsme ten model nechať bežať. Privatizácia má tie výhody, že okamžite mení vlastnícke vzťahy, prináša určitý balík peňazí, len by sme nemali zabúdať, že sú to jednorazové peniaze, ktoré sa neopakujú. Štát sa tiež musí správať ako hospodár.
Štát ako hospodár? – Nemám rád politikov, ktorí deklarujú, že štát sa nevie správať ako hospodár. Potom ani tí politici na tých miestach asi nie sú hospodári, pretože hovoria sami o sebe. Lebo štát sa môže správať ako hospodár i ako vlastník. Aj v západných ekonomikách nachádzame štát ako vlastníka, nachádzame ho vo firmách, ktoré sú vysoko efektívne a ktoré u nás privatizovali. Predpokladám teda, že keď boli odporúčané našimi privatizačnými poradcami, že ich oni samotní považujú za úspešné firmy – tieto štátne firmy. Práve v tomto strategickom sektore máme veľa štátnych firiem zo Západu, z krajín EÚ, ktoré sú v stopercentnom vlastníctve štátu, a na Slovensku sa zúčastnili privatizačného procesu. Čiže, ukazuje sa, že aj štátne firmy môžu byť úspešné. Pokiaľ nie, tak potom spochybňujeme vlastný privatizačný proces. Môj názor je teda taký, že v oblasti doprivatizovania energetiky, hlavných rozvodových sietí, by sme mali byť v súčasnosti veľmi opatrní. Mal by to byť pravidelný zdroj príjmu štátneho rozpočtu, ak bude 51-percentný akcionár. Som presvedčený, že akcionári zo Západu, ktorí tam vstúpili, chcú, aby im to prinášalo výhody. Čiže zabezpečíme si takto trvalé príjmy do štátneho rozpočtu. V prípade toho, čo sa otvára ešte ako privatizácia, to je najmä výroba elektrickej energie. Znova by sme do toho mohli ísť formou zmiešaného modelu, čiastočnej privatizácie vstupom zahraničného kapitálu, ale ponechaním si určitého, minimálne kontrolného balíka v energetickom sektore. Toto je teda moja predstava toho, čo by sa malo robiť. A to, koľko sa predá, či to bude 49 percent či 50, nad 50 percent, lebo kontrolný balík nemusí byť nadpolovičný, musí ísť nie do spotreby, ale do tých projektov, ktoré musíme riešiť. A projektom číslo 1 je určite dôchodková reforma.
Ako sa pozeráte na stav pripravenosti dôchodkovej reformy, na ktorú vládnu na Slovensku protichodné názory? – Podobnú diskusiu sme mali asi pred dvoma rokmi na Hospodárskej rade vlády, kde už vtedy boli obidve riešenie predkladané. Že sa vytvoria dôchodkové fondy ako fondy verejnoprávne, teda s dominantným vplyvom štátu, alebo to prejde na čisto súkromné fondy a spoločnosti. V prípade dôchodkových fondov som bol zástancom verejnoprávnych fondov, kde musia mať veľmi striktné pravidlá v nakladaní s týmito peniazmi. Pretože sú to peniaze ľudí, ktorí sa ich vzdávajú a odkladajú si ich na ďalšiu etapu svojho života. Žiaľ, doteraz nemajú na Slovensku súkromné finančné spoločnosti ani dobré renomé. Pretože väčšinou ľudí pripravili o peniaze, ako by ich boli bývali zhodnotili. Ešte pár rokov uplynie, pokiaľ budú ľudia zbehlí v oblasti fungovania finančných trhov. Človek, ktorý dáva peniaze, by mal mať základné garancie, že zdroje, ktoré si vytvorí, sa mu budú primeraným spôsobom zhodnocovať. Platí: čím nižšie zhodnotenie, tým nižšie riziko krachu. Naháňanie sa za vysokým zhodnotením môže síce vyjsť, ale aj nemusí. Som teda zástancom toho, aby peniaze, s ktorými chcem v budúcnosti nakladať, boli pod väčšou spoločenskou kontrolou ako v čisto súkromných firmách.
Nepôsobíte iba v Slovenskej obchodnej a priemyselnej komore, ale ste aj predstaviteľom rôznych medzinárodných štruktúr. Čím sa dokáže človek z nášho ekonomického prostredia uplatniť aj v tom širšom kontexte? – Som príkladom toho, že aj človek z malej krajiny, z ekonomiky, ktorá nehrá významnú úlohu vo svetovej či európskej ekonomike, v prípade, že pochopí, ako bežia procesy, ktoré presahujú rámec krajiny, má možnosť uplatniť sa v týchto štruktúrach. Človek musí byť čitateľný vo svojich názoroch. Nemôžem totiž niečo iné tvrdiť v Bratislave a niečo iné v Bruseli, iné v Paríži. Ľudia, ktorí sa dostali do určitých medzinárodných pozícií, sú veľmi dobre názorovo mapovaní. Musia mať teda jasné čitateľné názory, s ktorým nemusí každý súhlasiť, ale nimi predstavujú určitú kontinuitu. V medzinárodných štruktúrach musí byť človek, samozrejme, dobre jazykovo vybavený, bez znalosti dvoch alebo troch medzinárodných jazykov sa tam človek ťažko uplatní. Okrem toho musia týchto ľudí akceptovať. To je už trochu aj o osobných vlastnostiach. Vždy je to vývoj niekoľkých rokov.
S hosťom SLOVA sa zhovára Martin Muránsky
