V dobrej rodine ostávajú dvere otvorené

„V každom lúčení je kus umierania,“ hovorieval môj otec po prekročení šesťdesiatky. Neveľmi som s ním vtedy súhlasil, no bol som od neho o tridsať rokov mladší. Dnes sa na veci pozerám už trocha inak, no napriek tomu som presvedčený, že lúčenia okrem smútku majú aj inú dimenziu. Vždy sú vykročením k ďalším stretnutiam, niečo sa končí a niečo sa začína. Podobné myšlienky sa mi preháňajú hlavou v poslednom čase, keď väčšina médií sledovala lúčenie Petra Weissa so stranou, ktorú spoluzakladal, venoval jej viac ako desať rokov svojho úsilia. V strane, ktorú opúšťa, sa tento krok prijíma tiež s určitými rozpakmi. Dve strany jednej mince Môžeme diskutovať, či Weissovi teraz ide predovšetkým o seba, o kariéru, alebo o záujmy obyčajného občana. Rozhodol sa však odísť. Má na to právo, no bola by chyba, keby pri tom strana zabuchla dvere. Rád by som veril, že tento odchod je iný ako odchod Roberta Fica. Niektoré dnešné problémy v strane sú iste veľmi osobné. No SDĽ zatiaľ nenašla vo svojom vedení človeka s Weissovou charizmou zo začiatku 90. rokov. Na základe výsledkov v praktickej politike a vôle voličov získal po minulých voľbách určité postavenie, plní určité úlohy. Nepovažujem za správne vyháňať ho od rozrobenej práce, iba niekoľko mesiacov pred voľbami. Vždy som si vážil Weissovu toleranciu k názorom iných, i keď sa ho niekedy nepríjemne dotýkali. Za to všetko má právo na príslušnú úctu a uznanie. No každá minca má i druhú stranu. Náš prvý názorový stret prebehol v Trenčíne pred desiatimi rokmi. Weiss nebol nadšený, keď som konštatoval, že je veľmi nebezpečné, ak obraz politickej strany závisí od vzťahu verejnosti k jednému človeku. Jednotlivec môže na chvíľu zlyhať… Vtedy mal Weiss dôveru vyše 20 percent občanov a SDĽ 17 percent preferencií. Prešlo niekoľko mesiacov, objavilo sa nešťastné hlasovanie o štátnom rozpočte. To bol prvý krok… Nasledovalo tvrdé nasmerovanie strany k podielu na moci s kýmkoľvek, necitlivý vzťah k vlastnej členskej základni, Spoločná voľba a účasť v pravicovej koalícii v roku 1994… Zodpovednosť za to bola a zostáva najmä na vtedajšom predsedovi. Bola jeho sebareflexia v tom čase naozaj adekvátna? Nebudem hodnotiť jeho aktivity okolo 6. zjazdu SDĽ v Košiciach a po ňom. Nechávam to na históriu. Cesta k sociálnemu liberalizmu Nemožno však vynechať ani posledné kroky. Nejde iba o to, že sa nemôžem stotožniť s Weissovým chápaním modernej socialistickej strany a tretej cesty. Je to podľa mňa cesta k sociálnemu liberalizmu, ktorá na dnešnom Slovensku nemá šancu na úspech, nezodpovedá sociálnym a ekonomickým záujmom čestného pracujúceho človeka v týchto zemepisných šírkach. Mal však dostať priestor, aby svoje myšlienky obhájil. Ak mu v tom čokoľvek bránilo, bolo treba bojovať ďalej. Je paradoxné, že ho dnes nepodržali zväčša ani profesionáli bývalej štátostrany? Nie. Na nich bol od začiatku postavený aparát SDĽ. Vtedy ho počúvali ako predsedu, pretože ten má vždy pravdu. Teraz zase počúvajú iných. Peter Weiss sa odvoláva na preferencie, ktoré získal v minulých voľbách. Tie boli myslené ako potvrdenie jeho názorov ex ante, že od voličov dostal bianco zmenku? Nemyslí si, že sa v SDĽ nájde ešte dosť ľudí, ktorí majú záujem vytvoriť na Slovensku naozaj modernú, ľavicovú a demokratickú stranu, s ktorými by stálo za to spolupracovať? Práve preto oceňujem postoj Milana Ftáčnika i Jozefa Stanka v poslednom čase. Dúfam, že ho nezmenia. Spomínaná skupina, ktorej ide o sformovanie úspešnej, modernej ľavicovej strany, nepovažuje za zodpovedné v danej situácii SDĽ opúšťať. Podľa mňa Weissovi chýba predovšetkým sociálna skúsenosť obyčajného človeka. Dúfam, že keď skonfrontuje svoje predstavy so skutočnými podmienkami života radového občana, zreviduje niektoré z nich a nájde cestu späť. K tým, ktorí nepovažujú dnes za správne uprednostňovať vlastné záujmy pred záujmami radových členov, k tým, ktorí sú vraj odsúdení k potupnej porážke v nastávajúcich voľbách. V dobrej a demokratickej rodine bývajú dvere späť vždy otvorené. I pre syna, ktorý sa urazil a odišiel. Redakcia SLOVO sa nemusí stotožňovať s príspevkami uverejnenými v rubrike Názory