V detektívkach kontrolujem vyšetrovanie

Pavel Daněk (Nové Město na Moravě, 1951). Vysokú školu vyštudoval v Brne. Vydal pätnásť platní. Písal skladby pre takých interpretov ako Pavol Hammel, Dežo Ursíny, Peter Lipa, Jana Kociánová, Miroslav Žbirka, László Komár, Ferenc Demjén, Zorán Sztevanovity a iní. V súčasnosti je majiteľom firmy Rock Pop Bratislava,s.r.o., ktorá organizuje o. i. Bratislavské jazzové dni, Jánošíkové dni, Kozel Klik fest v Nových Zámkoch, Rock Pop Corgoň Festival a iné. Má dve deti, päťapolročnú Katušku a osemnásťročného Richarda. Žije v Bratislave. Aký mali alebo aký majú podiel knihy na vašom hudobnom myslení? Nedá sa hovoriť o priamom vplyve. Knihy ma ovplyvnili predovšetkým pri formovaní mojich názorov na hudbu. Počas štúdia muzikológie boli pre mňa najdôležitejšími knihami skriptá a potom aj rôzne životopisy velikánov klasickej hudby ako napríklad Stravinského, Prokofjeva, Beethovena a iných. Uvedomil som si, že skriptá prinášajú množstvo faktov, kým zo životopisov skladateľov som sa dozvedel čosi aj o ľudskom rozmere tvorby. A tento ľudský rozmer niekedy zohráva významnejšiu úlohu pri utváraní hudobného názoru ako číra faktografia. Dalo by sa povedať, že biografie hudobníkov mi v istom zmysle dali viac ako skriptá. Ku ktorým knihám sa vraciate najradšej? To je dosť zákerná otázka. Som v takom šťastnom veku, že ja sa môžem vracať ku knihám, pretože ak som ich čítal pred šiestimi či siedmimi rokmi, nepamätám si z nich takmer nič. Pravdupovediac, nerád sa vraciam k prečítaným knihám, pretože som ich ešte všetky neprečítal. Na druhej strane ma to však láka, lebo viem, že pri ďalšom čítaní by som ich mohol pochopiť úplne inak. A tak sa opäť musím vracať k Joyceovi či Salingerovi, pričom neopovrhnem ani takým autorom ako napríklad Šolochov. Keď som prvýkrát čítal román Tichý Don, pomyslel som si: ježišmária, to je teda sračka. Potom však, keď som po tejto knihe s odstupom času znovu siahol, zistil som, že môj prvý dojem bol chybný. Podobná bola situácia aj s Márquezom, Gorkým, Dostojevským, Kafkom… Skrátka so všetkými týmito „komplikátormi“, ako im ja hovorím. Priznám sa, že napríklad Kafku som nechápal ani predtým, ani teraz. A pritom by som mu svojím spôsobom mal rozumieť. Knihy však nie sú o tom, aby som im rozumel. Knihy majú zapôsobiť na city človeka, preniesť ho do sveta, v ktorom nájde pohodu. Nikdy som nečítal knihy preto, lebo boli populárne. V detstve, keď všetci čítali romány Karla Maya, ja som na ne nemal trpezlivosť. Nevedel som sa zorientovať v množstve románových postáv. Mal som radšej rodokapsy ktoré mali pätnásť, maximálne dvadsať strán. Okrem toho mám rád detektívky, ale k tým sa nemusím vracať. V detektívke si vždy najprv prečítam „problém“– nezáleží na tom, o aký druh zločinu ide, môže to byť vražda i krádež – potom si nalistujem koniec, aby som zistil, či je vrahom záhradník, a potom začnem čítať knižku od začiatku a kontrolujem vyšetrovanie. Spolupracovali ste s Dežom Ursínym. Je známe, že Ursínyho priťahovali východoázijské duchovné učenia. Zaujali aj vás? Nie v tom období, keď sa nimi zaoberal Dežo. Neskôr som sa k týmto učeniam dostal a dodnes sa o ne zaujímam. Dokonca si myslím, že napríklad zen je jeden z najčistejších smerov duchovného dedičstva sveta. Nazdávam sa, že každý by si mal niečo o zene, iných školách budhizmu či o taoizme prečítať. Tvrdím, že v týchto učeniach sa skrýva univerzálne pochopiteľné posolstvo, ktoré osloví naozaj každého. Pod populárnym pojmom „orientálna filozofia“ nechápem len to, čo pochádza z Indie, Číny a Japonska, ale aj milión ďalších, menších, menej známych spirituálnych línií, studníc nekonečnej dobroty a pokory, ktorá nám tu strašne chýba. Ako vnímate súčasné dianie na našom knižnom trhu? To mám vyriešené. Takmer vôbec nesledujem knižný trh. Poviem vám prečo. Pred piatimi rokmi sa mi narodila dcérka. Pred takými tromi rokmi som chcel zistiť, o čo by mala záujem, aké knižky by sa jej páčili. Ja, ktorý som odchovaný na Andersenových rozprávkach, zostal som zhrozený. Moje dieťa je jednoducho obeťou reklamy, čo je však veľká pochvala pre reklamu. Dcérka totiž žiada knižky, o ktorých sa dozvedá z reklamy, takže moje informácie o knižnom trhu sú obmedzené len na to, čo momentálne „letí“ vo svete detských knižiek a mojej dcéry. Čítať však treba nielen tie knihy, ktoré majú úspech a žnú kadejaké medzinárodné ocenenia. Nie som fanúšik módnych autorov, no i tak sa teším, ak je o knihy záujem a ak sa ich predaju aspoň trošku darí. Inšpirovala vás niekedy hudba k tomu, aby ste sa chopili pera a napísali báseň, poviedku či román? Samozrejme. Určite však nie román. Básničky strašne rád píšem, no, bohužiaľ, nemôžem ich tu odrecitovať, lebo všetky básničky, ktoré som napísal, sú sprostonárodné a cenzúra by ich nepovolila. Možno by som bol potom disident. Mali by ste ich ponúknuť nejakej punkovej kapele… Možno. Chcem len povedať, že nikdy som moje texty nezhudobnil. K mojej prvej pesničke som sa pokúšal napísať text, dokonca po česky, bol však veľmi krátky, lebo čoskoro som zistil, že je to o ničom. Ako rýchlo sa moja textárska kariéra začala, tak aj skončila. Potom som spolupracoval len s profesionálnymi textármi. Ako väčšina skladateľov, aj ja som hudbu písal dvojakým spôsobom: buď na hotové texty, ktoré mi dodal napríklad pán Štrasser, alebo som najprv napísal hudbu. Týmto druhým spôsobom som spolupracoval s kolegami v Maďarsku, kde tiež majú veľmi kvalitných textárov, ako napríklad Ferenc Demjén či textár Dusán Sztevanovity, brat speváka Zorána Sztevanovityho. Moji priatelia, ako Dežo Ursíny či Gábor Presser, dospeli do štádia, keď sa rozhodli, že si budú texty písať sami. Niektoré Gáborove texty sú výborné a takisto výborné boli aj Ursínyho texty na dvojcédečku Do tla, ktoré okrem štyroch pesničiek otextoval celé on. Keby mi Dežo vtedy nepovedal, že sú to jeho texty, dodnes by som si myslel, že ich napísal Štrpka. A v tom je to nebezpečenstvo, ktoré hrozí niektorým hudobníkom: ich vlastné texty sa začnú podobať na tvorbu dvorných textárov… Ja som však skôr mal na mysli to, či vás počúvanie hudby, povedzme klasickej, inšpiruje k tomu, aby ste svoje pocity zachytili aj v literárnej podobe… Nie, u mňa asociácie fungujú iným spôsobom. Mne stačí, ak ma hudba osloví. Nemám vnútorné nutkanie niečo k nej pridávať. Ak ma nejaká hudba neosloví, tak ma vlastne otravuje a potom mám už radšej ticho.