Začiatkom roka 2006 založil hlboko veriaci katolík Paul Engler v americkom Los Angeles Horiaci krík – Centrum pre pre pracujúcu chudobu. Znamenalo to, že sa vzdal všetkých svojich príjmov a bohatstva a zaviazal sa k životu v dobrovoľnej chudobe. Centrum pracuje na princípe spájania služby a aktivizmu – na jednej strane poskytuje potraviny a pomoc rodinám v núdzi, na druhej sa zúčastňuje na kampaniach za mzdu postačujúcu na slušný život. V liste, ktorý nám prišiel mailom do redakcie, opisuje svoje skúsenosti a zážitky z doterajšieho fungovania centra. I keď nie každý si môže dovoliť postupovať rovnako dôsledne, predsa len by mohol príbeh Paula Englera slúžiť v tomto vianočnom čase ako vzdialená inšpirácia.
Od februára stále prevádzkujem Centrum pre pracujúcu chudobu, zabezpečujem jedlo pre schudobnelých pracujúcich, píšem, kážem v kostole a podporujem kampaň za slušnú mzdu. Kým som sa zaoberal týmito aktivitami, Snemovňa reprezentantov schválila zákon proti imigrantom, v dôsledku ktorého by sa fakticky aj moja práca stala protizákonnou. Táto krutá legislatíva bola iskrou, vďaka ktorej sa rozhorelo nové sociálne hnutie za práva prisťahovalcov. Za účasť na protestoch tohto hnutia som sa dostal do väzenia, spolu s jednou rockovou hviezdou a stovkami ďalších ľudí požadujúcich slušnú mzdu pre pracujúcu chudobu – väčšinou prisťahovalcov – ktorým slúži naše centrum. Hoci môj život prestúpil oveľa výraznejší pocit pokoja, z času na čas sa vo mne ešte objaví ten starý Paul, to staré ja so všetkými obavami a neistotami. Vtedy sa pýtam sám seba: „Preboha, aký plán to vlastne sledujem?“ Som človek, ktorý starostlivo plánuje takmer všetko – samozrejme, mnohé z týchto plánov sa týkajú Centra pre pracujúcu chudobu. Nedávno som zistil, že keď sa každý deň pomodlím, keď mlčky načúvam tomu „pokojnému hlásku“ v sebe, ponúka sa mi iný plán ako ten, ktorý by som ináč bol náchylný sám vypracovať. Niektorí nazývajú tento hlas Bohom, iní svedomím, ďalší ho nazývajú „internalizovanou matkou“ a ešte iní schizofréniou. Ponúkané rady mi síce vždy pripadali správne, ale zároveň ma frustrovali. Uvedomil som si totiž, že aj keď som sa zriekol materiálnych statkov a dal sa na dobrovoľnú chudobu, objavila sa nová forma lipnutia na veciach. Hoci som sa vzdal všetkých peňazí a zamestnania, aby som mohol spustiť svoj projekt, stále som chcel mať istotu, že sledujem dobrý plán, ktorý zabezpečí, aby som mohol mať fungujúcu internetovú stránku, vydať publikáciu s veľkým nákladom, nakŕmiť mnoho rodín a zabezpečiť veľký dom, kde by bolo možné ubytovať chudobných a dobrovoľníkov nášho centra. S týmto vzorovým plánom kdesi v úzadí svojej mysle som sa niekedy pristihol pri tom, ako hodnotím svoju výkonnosť a dávam si známku podľa toho, nakoľko som pri napĺňaní svojho starostlivo pripraveného plánu úspešný. Vďaka modlitbe som zistil, že ten naozajstný plán má s mojimi každodennými plánmi a ambíciami len málo spoločného. Ježišova viera, viera prorokov a všetkých veľkých svätcov je radikálna viera – je to viera nasledovníkov. Ježiš jasne povedal, že by sme Boha nemali žiadať o to, aby splnil naše plány, ale že by sme sa mali modliť za to, aby sme spoznali a vedeli napĺňať plán Boží. Keď prichádzame o svoju vôľu, o svoje plány, získavame tým plán Boží, Božiu múdrosť a Božiu vôľu týkajúc sa nášho života. A Boh musí mať naozaj dobrý plán, lebo inak máme po chlebe. Nepoznám lepší príklad šialenosti a ohromnosti Božích plánov, než bolo posledných osem mesiacov môjho života…. Úsilie udržať Centrum Keď som s činnosťou Centra pre pracujúcu chudobu začínal, nerátal som s tým, že dostanem toľko podporných listov a e-mailov. Pri čítaní mnohých z nich sa mi do očí tisli slzy. V jednom z nich mi napísala mne neznáma stará kamarátka môjho zosnulého otca: „Váš otec a môj posledný manžel boli veľmi dobrí priatelia a viem, že teraz sú spolu, hovoria o Vás, a hrdo sa tam hore v nebi usmievajú.“ Ďalší list, priložený k slušnému finančnému daru, prišiel od jedného z mojich učiteľov na strednej škole, ktorých som si najviac vážil. Stálo v ňom: „Je nám cťou, že Ťa môžeme podporovať.“ Neznámy človek z Floridy, ktorý čítal jeden z mojich predošlých e-mailov, urobil so mnou pre lokálnu rozhlasovú stanicu rozhovor o mojom spôsobe života. Niektorí dokonca navštívili naše Centrum pre pracujúcu chudobu a chodili s nami na návštevy k robotníkom. Ohromilo ich, aké silné osobné väzby pri debatách v obývačkách týchto ľudí medzi našimi dobrovoľníkmi a robotníkmi vznikali – a niekedy tie rozhovory trvali celé hodiny. Povedzte si, že som plačko, ale získať takúto nefalšovanú a srdečnú podporu pre môj veľký sen slúžiť iným bolo prinajmenšom dojímavé. Práve vďaka týmto úprimným výrazom podpory cítim, že Boh so mnou hovorí. Nedarilo sa mi však akosi naplniť svoje plány získať financie. Nepodarilo sa mi získať dostatok prostriedkov, aby som mohol prenajať malý domček, v ktorom by som ubytoval chudobných a dobrovoľníkov, ktorí sa chceli ku mne pridať. To ma trocha sklamalo a znepokojovalo. „Bude sa dať takto žiť?“ pýtal som sa sám seba. Pokračoval som vo svojej činnosti, zároveň som si však zohnal prácu na čiastočný úväzok. Inšpiroval ma k tomu môj strýko, kňaz na Tchajwane, ktorý mi povedal, že predsa aj svätý Pavol mal v ranom období kresťanskej cirkvi prácu na čiastočný úväzok – živil sa ako výrobca stanov. Služby Centra sa však vykonávať darilo. Podarilo sa nám získať bohaté dary vo forme jedla pre rodiny, ktoré to hlboko oceňujú. Zo mňa sa stal úspešný kazateľ. Spočiatku som sa obával, že moje radikálne reči o potrebe všetkého sa vzdať a žiť ako hippie (alebo Ježiš) konzervatívnejším kongregáciám nepôjdu popod nos. Boli by ste však prekvapení, ako sa za to vedia oduševniť staršie dámy. A pastorom sa to tiež podľa všetkého celkom páčil. Začiatkom tohto roka potom zavreli veľký hotel v časti Inglewood, aby ho zrenovovali. To prekazilo môj pôvodný plán slúžiť len niekoľkým rodinám. Prepustili tam totiž všetkých zamestnancov. Celé dva dni títo ľudia prichádzali do nášho centra , niekedy aj desať naraz, aby si mohli vyzdvihnúť tašku s jedlom. Dúfam, že čoskoro sa mi podarí vyzbierať dostatok peňazí, aby som mohol prenajať väčší penzión a prijať ďalších dobrovoľníkov. Ak vás už nebaví vaše teplé miestečko, či život záhaľky pri kávičke, ak túžite objavovať udivujúce kulinárske možnosti stravy pozostávajúcej každodenne z ryže a fazule, ak ste ochotní stráviť príjemnú dovolenku nie na Bahamách, ale v záujme dobrej veci v base, ak ste by ste chceli vymeniť svoje nové domáce kino Sony HD TV za improvizovaný folkový koncert a pár kníh o Gándhím, ak vás večer strávený pri kuchynskom stole s chudobnou slobodnou matkou a jej deťmi oslovuje viac, než vyraziť si do klubu s najnovšou cez internet nájdenou známosťou, dajte starému svetu zbohom a pridajte sa k nám. Plat síce nedávame takmer žiadny, ale o vaše telo i dušu bude dobre postarané. Zrod nového hnutia za práva prisťahovalcov Bolo to vo februári, čo sme sa s kolegom dali na našu zvláštnu diétu pozostávajúcu z ryže a fazule a prešli sme na týždenný program písania článkov, roznášania jedla rodinám v núdzi a dobrovoľníckej pomoci protestom za slušnú mzdu proti vykorisťovateľským korporáciám. Úplne nepripraveného ma potom zaskočilo, keď v tomto čase potestov Snemovňa reprezentantov schválila tzv. Sensenbrennerov zákon. Keby ho bol schválil aj Senát a podpísal prezident, vedome poskytovať sociálne služby prisťahovalcom bez dokumentov by sa stalo vážnym zločinom. Naše služby nelegálnym imigrantom, tvoriacim prevažnú väčšinu chudobných rodín, ktorým pomáhame, by sa tak stali trestnými. Ba čo viac, tento návrh vyvolal v komunite prisťahovalcov obrovské obavy a bolesť. Niektorí ľudia sa cítia natoľko nevítaními, že sa dokonca boja vychádzať z domu. V bohatších komunitách zase takáto legislatíva vyvoláva rasistické cítenie voči presne tým istým imigrantom, ktorí jej varia, strážia deti či upratujú domy. Pocítil som hrdosť na svoju katolícku výchovu, keď som počul, ako slávny kardinál Mahoney z Los Angeles Sensenbrenerov zákon ostro odsúdil – v jeho dôsledku by sa stali ilegálnymi aj mnohé služby, ktoré poskytuje katolícka cirkev. Kardinál svojim kňazom prikázal, aby tento zákon v prípade, že by prešiel, porušovali a naďalej a služby chudobným poskytovali. Jeho slová zaznamenali na celom svete. Kňazi v tisícoch miestnych kostolov kázali proti navrhovanému zákonu. Podpora cirkvi napomohla vyvolať šíriacu sa vlnu aktivít, aké som si nevedel ani predstaviť. V Los Angeles sa proti zákonu utvorila obrovská občianska opozícia, ktorá spojila odborové zväzy, po španielsky vysielajúce médiá, imigrantov i politických lídrov. Na sobotu 25. marca 2006 bol zvolaný pochod za práva imigrantov, organizovaný odborovým zväzom pracovníkov pracujúcich v hotelierstve, organizáciou CLUE, ktorá ma podporuje (Duchovenstvo a laici spoločne za ekonomickú slobodu) a veľkou koalíciou imigrantských skupín. S kolegom sme šli na pochod s tým, že sme čakali pár tisíc osôb, známe tváre z pravidelných dvojmesačných protestov za práva prisťahovalcov v Los Angeles. No tento protest vyzeral celkom inak. Akoby to ani nebol protest – vyzeralo to skôr ako masový nástup celého obyvateľstva mesta do jeho ulíc. Bolo tam toľko ľudí, že miestami bolo ťažké povedať, kde sa protest presne začínal. Metro, autobusy a celé ulice, na míle vzdialené od centra diania, boli zaplnené stovkami ľudí – pripomínali prúd, ktorý smeroval do oceánu ľudí, pretekajúc kilometer za kilometrom pomedzi mestské bloky, s koncom v nedohľadne. V ten deň sa tam na najväčšom proteste v dejinách Los Angeles zhromaždilo takmer milión ľudí. Ozvenu našiel v celej krajine: státisíce imigrantov a ich spojencov sa vybrali do ulíc Chicaga, Phoenixu, Bostonu, New Yorku a takmer všetkých ostatných miest. V mnohých mestách išlo o najväčšie protesty v ich histórii. Dva dni po historickom pochode demonštrovali svoju podporu desiatky tisíc študentov, ktorí na protest odišli zo školy. Prvého mája, v Deň práce, v Los Angeles pochodovalo ešte viac ľudí – viac než milión, a k nim sa opäť pridali ďalšie milióny v ďalších mestách po celej krajine. Desiatky tisíc protestujúcich v Los Angeles nešli v ten deň do práce či školy, len aby prejavili solidaritu tým, že sa pridali k tzv. „dňu bez jediného imigranta“. Nevedel som v noci spávať, bol som rozrušený ako decko, čo sa chystá do letného tábora. Bože, pomyslel som si, Boží plán je táááááký veľký, a ja som len malilinký chlapec, ktorý sa nejakým spôsobom ocitol uprostred neho. Musel som nájsť spôsob, ako naše Centrum pre pracujúcu chudobu do tohto hnutia zapojiť. Zrod myšlienky Musím sa priznať, že už od detstva som mal záľubu v tvorivom plánovaní. Inšpiroval ma k tomu Hannibal zo známeho televízneho seriálu The A-Team, ktorý vždy nejakým spôsobom prišiel na to, ako z domácich potrieb skonštruovať nejaký tank proti „tým zlým“, a ktorý každú epizódu končil známou prípoviedkou: „Strašne to mám rád, keď sa plán vydarí.“ Ja som sa odvtedy zriekol podomácky vyrobených tankov v prospech gándhíovského nenásilia. Priznávam však, že som si vymýšľal mnoho tvorivých plánov, ako obrátiť na svoju stranu nepriateľov tým, že sa veľké množstvo ľudí nechá v mene sociálnej spravodlivosti zatknúť. Jednoducho, vždy som sníval o tom, ako pohnúť veci ďalej. Tým som sa, samozrejme dostal do problémov s úradmi, ale aj s niektorými odborárskymi predákmi, u ktorých som si vyslúžil povesť „šibnutého Paula, čo chce za každú cenu ísť do basy!“ Neuveriteľné pochody za práva imigrantov však otvorili nové obzory mnohým a niektorí začali uvažovať nad tým, či aj oni nie sú troška takto šibnutí. Vedel som, že ak Sensenbrennerov zákon schvália, stal by som sa zločincom a služby nášho centra by boli protizákonné. Ak mám byť úprimný, nebál som sa. V podstate som bol hrdý na to, že budem len zločincom, a vzrušovali ma vyhliadky na to, že budem odolávať tomuto smiešnemu zákonu. Predstavoval som si, ako ma polícia zadržiava za to, že podávam jedlo chudobným: mohlo by sa to dobre medializovať. A tak som sa začal ľudí pýtať, či budú súhlasiť s tým, že ak Sensenbrennerov zákon prejde, pôjdu do väzenia spolu so mnou – za to, že odovzdajú jedlo prisťahovalcom v núdzi. Táto predstava o našom postupe vychádzala z arcibiskupovho vyhlásenia a podobných myšlienok hnutí osemdesiatych rokov. Bol to záväzok vzdorovať v prospech práv prisťahovalcov. K tomuto záväzku sa prihlásilo 20 mojich priateľov, vrátane poprednej odborovej predáčky a spriatelenej duše Marie Eleny Durazovej. Mal som v úmysle získať ďalších ľudí. Zaujímalo ma, či by politici schválili tento zákon, keby vedeli, že stovky ľudí za ochranu tých najchudobnejších z nás uväznia. Na dlhých stretnutiach s odborovými predákmi, náboženskými vodcami a vedúcimi predstaviteľmi skupín bojujúcich za prisťahovalecké práva, ktorí mali záujem prevziať na seba záväzok, vznikali nové myšlienky. Čo keby sme si pri našich aktivitách vzali za vzor hnutie za občianske práva? Stovky ľudí vtedy riskovali väzenie za prejavy občianskej neposlušnosti voči korporáciám, ktoré vykorisťovali černochov, podporovali segregáciu a financovali rasistických politikov. V obdobnom hnutí by sme dnes mohli zorganizovať stovky osôb, ktoré by riskovali zatknutie pri protestoch proti korporáciám vykorisťujúcim imigrantov, financujúcich politikov stavajúcich sa proti prisťahovaleckým právam. Keby sme dokázali zorganizovať najväčší prejav občianskej neposlušnosti v dejinách Los Angeles, mohli by sme spustiť ďalšiu vlnu protestov za práva imigrantov po celej krajine. Občianska neposlušnosť by mohla paralyzovať celé odvetvie hotelových a reštauračných služieb, ktoré závisia od imigrantov nielen ako od zamestnancov, ale aj ako spotrebiteľov. Požadovali by sme slušnú mzdu, ktorá by dostala pracujúcich z chudoby. Predstavovali sme si, ako na Century Boulevarde sedí pred radom luxusných hotelov vykorisťujúcich prisťahovalcov tisíc ľudí, každý drží v ruke transparent s nápisom „Aj ja som ľudská bytosť“ a požiadavkou slušnej mzdy. Povedal som si, že je možné, aby Centrum pre pracujúcu chudobu naďalej rozdávalo jedlo chudobným a zároveň zohralo významnú úlohu pri posune tohto historického nového sociálneho hnutia do novej fázy masovej občianskej neposlušnosti v boji proti chudobe. Vo väzení som bol asi šesťkrát v živote a nikdy som túto skúsenosť neoľutoval. Keď som sa tam dostal po prvýkrát, skutočne to zmenilo môj život. Bol to svojho druhu krst. Preto som od koalície za práva imigrantov s potešením prijal novú úlohu – poverili ma zorganizovaním študentov, ktorí by sa mali dať zatknúť. Pri plnení tejto úlohy sa ku mne pridal aj môj dobrý priateľ, Kai Newkirk – po tom, čo ho prepustili z hotela na Century Boulevard za to, že bojoval za slušnú mzdu. Táto akcia, ktorú sme si doteraz predstavovali len v duchu, sa zrazu stávala realitou a bola naplánovaná na 28. septembra. Prečo ísť do väzenia? Je len málo účinnejších spôsobov dokázať, že vám na niečom skutočne záleží, ako ísť za to do väzenia. Strategickým tajomstvom ochoty dať sa uväzniť je, že sa tým do veci zapájajú aj matky. Keď sa raz dostanete do väzenia, vaša matka pravdepodobne pôjde vynadať policajnému šéfovi, aby vás odtiaľ dostala (a potom pravdepodobne vynadá aj vám). Pred siedmimi rokmi som sa pri protestoch hnutia za globálnu spravodlivosť proti Svetovej banke a Medzinárodnému menovému fondu dostal do väzenia po prvýkrát. Rektor našej univerzity sa vtedy začal obávať, že ja a tucet ďalších študentov Hampshirskej univerzity budeme musieť prerušiť štúdium v dôsledku privysokého počtu vynechaných hodín. Nikdy nepodporoval podľa jeho názoru príliš radikálne protesty a zdalo sa, že si neustále zúfa v snahe získať pre našu chudobnú univerzitu dáke peniaze. Postaral sa však o to, aby na nás pred väznicou čakal prenajatý autobus, aby sme sa mohli včas vrátiť do školy. Dosiahnuť, aby nás prepustili z väzenia, sa medzitým stalo všeobecne rozšíreným cieľom študentstva. Stovky ľudí z celého sveta, ktorých zmobilizovala sieť priateľov a rodín, požadovali od policajného šéfa, aby nás prepustil. Gándhí povedal, že nenásilné protesty zaúčinkujú vtedy, keď ľudia prinášajú skutočné osobné obete. Čím väčšia je táto obeť, tým viac ľudí si túto akciu všimne. Čím viac ľudí si ju všimne, tým väčšmi mäknú srdcia našich oponentov, tým viac sa verejnosť stavia na našu stranu, z našej záležitosti sa stáva rozšírená vec mravnosti a získavame si aj matky. Ísť do väzenia, držať hladovku, organizovať dlhé pochody – to všetko sú formy hlbokej osobnej obete, zapadajúcej do filozofie nenásilia. Na druhej strane, hoci za občianskou neposlušnosťou stojí hlboká filozofia, je to aj určitá bezprostredná radosť, keď človek dá priestor svojmu „vnútornému dieťaťu“, ovládne ulice, zastaví premávku a nechá to dieťa, nech skríkne „Nie! A just sa nepohnem, kým neprestanete v tých svojich vyčačkaných hoteloch vykorisťovať ľudí, vy jedni bakaní!“ (No dobre, tá posledná poznámka nie je celkom v duchu nenásilia, ale aj tak). Keď k tomu pridáte tucet veľkých televíznych kamier, fotografov a spravodajské helikoptéry (vážne, helikoptéry!), ktoré snímajú váš protest a vaše prefíkané transparenty, je to celkom dobrá zábava. Teda až dokiaľ vás nespútajú tak, že si niekoľko hodín necítite ruky, napchajú vás do cely, v ktorej si niet kde ľahnúť a niekedy dokonca ani sadnúť, čakáte hodiny a niekedy celé dni bez toho, aby ste vedeli, kedy sa dostanete von. To je nanič, uznávam. No poznám len málokoho, koho tento proces nezmenil k lepšiemu. Mali sme len mesiac na to, aby sme sa stihli zorganizovať ešte počas školského roka, ale rozšírili sme svoje myšlienky široko-ďaleko. Mali sme šťastie, že sa nám podarilo získať podporu slávnej bojovníčky za občianske práva Dolores Huertovej. Navštívil som päť vysokoškolských internátov, kde som viedol tréningy o nenásilí. Zúčastnilo sa na nich vyše dvesto študentov. Tréningy sme končili skupinovým objatím a vytvárali sme kruhy, ktoré umožnili účastníkom podeliť sa o svoje myšlienky. Mnohí študenti boli na pokraji sĺz, keď vysvetľovali svoje obavy, hovorili o tom, ako museli zápasiť o správnosť svojho konania s vlastnými rodinami. Ich odvaha bola dojemná. Pomyslel som si, že toto jednoducho musí byť súčasťou Božieho plánu. Do väzenia s rockovou hviezdou K 28. septembru bolo uväznených už viac než 300 našich ľudí. Boli medzi nimi zamestnanci hotelov, členovia koalície za práva imigrantov, miestni politici, poprední príslušníci duchovenstva a mnohí študenti. Táto akcia nebola taká veľká, ako som dúfal, ešte stále však bola tým, čo sme tvrdili na začiatku: „Najväčší prejav občianskej neposlušnosti v dejinách Los Angeles.“ Keď ma zatkli a posadili do policajného antona, zhodou okolností to bolo zároveň s naozajstnou rockovou hviezdou – Tomom Morellom z Rage Against the Machine a Audioslave. Hoci zbožňovanie hviezd nemám rád, popkultúre sa vedome vyhýbam, Morello na mňa skutočne zapôsobil. Podelil sa so mnou o mocné osobné zážitky, o tom, ako z neho ťažké položenie jeho rodiny urobilo aktivistu, ako obdivoval svoju slobodnú matku – a tomu všetkému som veľmi dobre rozumel. Naozaj si myslím, že Boh mu dal veľký dar – a prípadne slávu – oprávnene. Oveľa viac, než hocikto iný, koho poznám, rozmýšľa tento človek o tom, ako využiť svoju slávu a moc, aby zmenil svet k lepšiemu. Pravda, bez svojej vyčačkanej gitary a v base nemal veľmi náladu na to, aby začal s improvizovaným folkovým koncertom. Prenechal iným (vrátane mňa), aby sme zaujali hlavné miesto a svojimi skromnými hlasmi a tlieskaním viedli spev spirituálov za občianske práva. Celú noc nás presúvali z jednej preplnenej cely do druhej. Okolo piatej ráno nás presunuli opäť, tentoraz do cely s fungujúcimi telefónmi. Kým nás presunuli zas, trvalo to len asi hodinu, no medzitým sme si mohli niekoľkokrát zavolať. Nudil som sa, bol som ustatý, a tak som začal rozmýšľať o tom, komu by som mohol z väzenia zavolať. Bol by to naozaj dobrý vtip zobudiť niektorého z mojich priateľov telefonátom z väzenia. Mohol by som povedať, že je to môj jediný povolený hovor. „Musíš ma odtiaľto dostať von a čakať ma so sladkosťou v ruke!” Potom som rozmýšľal ďalej a zrazu ma to osvietilo. Čo keby využila rocková hviezda svoj jediný povolený telefonát na to, aby zavolala z väzenia do rozhlasu a požiadala, aby zahrali jej skladbu? Povedal som si, že by to bolo celkom vtipné a že by sme takto mohli zadarmo získať nejaký vysielací čas. Dali sme sa na to. Nebolo to síce ľahké, ale napokon sa nám podarilo spojiť sa s hovorkyňou odborového zväzu. Tá zavolala do najpopulárnejšej rockovej rozhlasovej stanice v Los Angeles a upozornila ich, že im z väzenia zavolá Tom Morello. Zavesili jej to, mysleli si, že si z nich strieľa. Tom sa však nedal a zavolal tam. Jeho hviezdny charakter sa prejavil a v živom vysielaní poskytol dlhý exkluzívny rozhovor. Bolo to veľmi vtipné interview, v cele sme sa všetci smiali. V rádiu bolo počuť, ako sa v pozadí dozorcovia snažia Toma primäť, aby zložil slúchadlo a mohli mu zobrať odtlačky prstov. Ja som si užil svojich päť sekúnd slávy, keď mi to slúchadlo podal, aby sa mohol s dozorcami porozprávať a presvedčiť ich, nech ho na chvíľu nechajú na pokoji. Nemohol som uveriť, koľko bezplatnej reklamy sme získali, koľko desiatok tisícok poslucháčov, ktorí by bežne počuli len rokenrol, si to počas jazdy do práce vypočulo. Z väzenia ma prepustili na ďalší deň okolo poludnia. Prepúšťanie protestujúcich nakrúcala televízia a keď som vychádzal, počul som potlesk našich veľmi unavených stúpencov. Ešte kým som si ľahol spať, poprechádzal som sa po meste. Úžasne ma to povzbudilo – každý, na koho som narazil, už o proteste počul. Odborový zväz pracovníkov v hotelových a reštauračných službách (najväčší sponzor akcie) bol toľkou publicitou nadšený. Náš protest bol v Los Angeles dva dni hlavnou správou. Poslali nám stovky výstrižkov z iných novín, vrátane článku v New York Times a v niekoľkých medzinárodných novinách. Šikovnú správu o zatknutí Toma Morella priniesla aj MTV. Protest pomohol zviditeľniť problém chudoby imigrantov pracujúcich v hoteloch. A čo ďalej? O pár týždňov neskôr naša koalícia navrhla historické mestské nariadenie, ktorým sa mala zaviesť slušná mzda pre zamestnancov pracujúcich na Century Boulevard. Šibnutého Paula nepovažovali v odborovom zväze nakrátko za šibutého. Až kým som neprišiel s ďalším nápadom. Dovtedy, kým som nevypustil ďalšiu myšlienku. Keďže sa nám podarilo zorganizovať veľký protest, zdal sa mi reálnejší môj sen o oveľa rozsiahlejšej akcii proti chudobe v Amerike. V súčasnosti pracujem na realizácii ďalšej fázy zápasu hnutia. Či sa stane skutočnosťou, naozaj závisí od Boha. Z formálneho hľadiska je vlastne zločinom (konkrétne sprisahaním s cieľom porušiť zákon) písať tak otvorene o masovej občianskej neposlušnosti. Ale ak mám pravdu povedať, nie som si istý, či je to naozaj sprisahanie. Keby som sa mal vypovedať pred súdom a porotou svojich blížnych, celkom úprimne by som musel povedať, že aj keď ma to niekedy desí a želal by som si to inak, že vlastne nemám žiadny plán. Každý deň sa však snažím sprisahať sa s tým najtajomnejším. A ten vie byť niekedy veľký potmehúd. Preložila Judita Takáčová. Redakčne krátené. Príspevok poslal mailom brat Paula Englera, Mark. I keď slovenskí čitatelia pociťujú zrejme najmä potrebu pomoci tu na Slovensku, v rámci férovosti uvádzame, že peňažné dary Horiacemu kríku – Centru pre pracujúcu chudobu – možno poskytnúť prostredníctvom webstránky phttps://secure.groundspring.org/dn/index.php?aid=2975
