Sú voľby, ktorých výsledok viac problémov spôsobuje, ako rieši. Tieto slovenské medzi také určite nepatria. Neoliberálmi zbožňovaná neviditeľná ruka, ktorá sa vraj vždy postará o to, aby zo samostatných individuálnych rozhodnutí predsa len vznikol ako tak rozumný celok, tentoraz zasiahla. A tak vieme, že všetci spolu, i keď si to mnohí z nás nechcú pripustiť, chceme, aby nasledujúce štyri roky bola moc v rukách zoskupenia pravicových strán. Táto vláda, a je reálna šanca, že v priebehu mesiaca budeme poznať aj mená šéfov jednotlivých rezortov, bude mať kľúč k riešeniu niekoľkých problémov, s ktorými Slovensko zápasí v poslednom desaťročí. Ide o obraz krajiny Predovšetkým ide o vládu, ktorá je z hľadiska integračných ambícií SR zrejme tým najlepším možným riešením. Čo by si už malo Slovensko želať viac ako to, že štát, ktorý bol systematicky predstavovaný ako pelech endemických ľavičiarov a populistov, budú v záverečnej fáze integračných rokovaní zastupovať reprezentanti štandardných pravicových strán. V tomto zmysle má pravicová vláda veľkú príležitosť zbaviť krajinu stigmy „osobitosti“. Ak to dosiahne, Slovensko sa aj v očiach západných politikov – a dúfajme, že postupne aj médií – stane tým, čím naozaj je, totiž obyčajnou a nudnou stredoeurópskou krajinou, ktorá je na najlepšej ceste stať sa nudnou na západoeurópsky spôsob. To je mimoriadne dôležitý faktor aj vzhľadom na to, že proces integrácie do EÚ narazil na ťažkosti a dá sa očakávať, že časť západných politikov bude hľadať zámienku, ako tento proces spomaliť, ak už nie zastaviť. Slovensko svojou súčasnou politickou konfiguráciou sa nebude môcť stať touto zámienkou. Nakoniec, už v nedeľu, hneď po voľbách, dávny obdivovateľ Slovenska, rakúsky socialista Hanes Swoboda vyhlásil, že je veľmi poľutovaniahodné, že Slováci dali toľko hlasov populistickým, a voči EÚ kritickým, stranám. Nuž čo, Európa, tvoji socialisti sú predsa len niečo mimoriadne a dokážu v pravý čas nájsť tie pravé slová! Úspech pravicovej vlády v Bratislave konečne umožní tento typ hlasov marginalizovať a dať tak „obraz“ Slovenska do poriadku. Je to dôležitá vec. Žijeme predsa, to nám povedal jeden z najvýznamnejších filozofov súčasnosti, vo „veku obrazu sveta“. A ak by pravicová vláda neuspela, dúfam, že jej stratégom nepríde na um utiekať sa k ošúchanej technike typu „ľud stratil dôveru elity“, ktorá naša milá pravica už toľkokrát, obyčajne s trápnymi dôsledkami, použila. Problém hegemónie Pravicová vláda umožní riešiť i druhý problém, ktorý Slovensko kvári v poslednom desaťročí. Totiž ten, že po roku 1989 nijaký politický blok (hovorím o bloku, nie o stranách) nedokázal získať hegemóniu, teda moc na základe súhlasu relevantných väčšín, nedokázal synchronizovať politickú, mediálno-ideologickú a ekonomickú moc a tak jasne určiť vývojovú dráhu krajiny. V dôsledku toho, že ani jeden blok nebol schopný získať hegemóniu, politická, ideologicko-mediálna a ekonomická moc narážali nekoordinovane na seba. Výsledkom bol chaotický pluralizmus, ktorý ustavične generoval nové a nové strany a rozkladal už etablované, v médiách vytváral dopyt po fundamentalistoch a extrémistoch a znižoval dôveryhodnosť štátu aj v očiach jej vlastnej ekonomickej elity. Ak pravica dokáže zostať pravicou a ak si, napriek malichernosti niektorých svojich vodcov, udrží jednotu a dokáže dať tejto jednote aj konkrétnu pragmatickú dimenziu, tak sa Slovensko z tohto chaotického pseudopluralizmu v nasledujúcich štyroch rokoch dostane. To je nádej aj pre ľavicu. Demokratické politické systémy sú totiž, pokiaľ naozaj fungujú, nastavené tak, že každý tlak vyvoláva protitlak a jasne konturovaná hegemónia pravicových strán vytvorí tlak (nie však automaticky zároveň aj priestor) na sústredenie ľavicového bloku a následne i politických zoskupení, ktoré by boli schopné ujať sa po určitom období hegemónie a navodiť tak striedanie moci, ktoré je pre politické zdravie štátu nevyhnutnosťou. Kto dokáže byť kryštalizačným jadrom „novej ľavice“ je otvorená otázka. Isté je, že to nebude ani jedna z dnes porazených ľavicových strán a je otázne, či to bude niektorá z terajších parlamentných strán. „Logikou“ politického boja bude doľava tlačený Smer. Tam sa ukáže, ako to vlastne s „treťou cestou“ myslí, či naozaj bude schopný ňou, resp. jej slovenským variantom, ísť. Je totiž relatívne jasné, čo je tretia cesta v štátoch západnej Európy, dokonca tam ide o jedinú schodnú cestu. Ešte stále však nevieme, čo môže byť tretia cesta v krajinách na poloperiférii, ako je aj Slovensko. Ak Smer dokáže dať odpoveď na túto otázku, tak sa potom z politickej scény táto strana určite nestratí. Bez škodcu vo vlastných radoch Nastolenie hegemónie jasne konturovanej vlády na základe súhlasu rieši aj ďalší problém. Konečne máme pri moci zoskupenie, ktoré sa nebude môcť za svoj prípadný neúspech na nič vyhovoriť. Doteraz si totiž každá vláda našla škodcu vo vlastných radoch, prípadne opozícia bola v niektorom segmente spoločnosti taká silná, že dokázala účinne prekaziť nielen zneužívanie, ale často aj používanie moci. Vladimír Mečiar sa mohol vyhovoriť na SNS a ZRS, na nepriazeň médií a „zlomyseľne“ informované zahraničie. Za pokazené reformy minulého volebného obdobia sa do úlohy fackovacieho panáka dala posunúť SDĽ a SOP. Stratégiu „zvaľovania“ viny používali obidve zoskupenia. Treba však uznať, že pravicovým stranám sa túto stratégiu identifikácie „kazisveta“ podarilo doviesť temer k dokonalosti. Voliči SDĽ však videli nielen to, že zauchá dostáva niekto, kto si ich až tak nezaslúži, ale aj ktosi, kto sa „dá biť“. A kto by vlastne držal s niekým, kto sa „dá biť“ a pritom vie, že ak zostane, tak bude musieť definitívne odísť. SDĽ zostala až do trpkého konca a zrejme bude musieť so všetkými svojimi „náhradnými stranami“ definitívne odísť. Samozrejme, príčin krachu ľavice by sme našli viac, jej neschopnosť presadiť sa ako jednotná programová sila je zrejme tá najdôležitejšia. Vláda, ktorá vznikne, sa nebudeme mať na koho vyhovoriť, a bude teda musieť ukázať svoje reálne kvality. Kopanie do SDĽ a SDA sa zrejme stane na istý čas najobľúbenejším doplnkovým športom všetkých slovenských géniov politickej analýzy. Vzťah k opozícii Nová vláda sa nebude môcť vyhovoriť ani na parlamentnú opozíciu. KSS je slabá a aroganciou tretej cenovej skupiny voči nej nebude môcť odviesť pozornosť verejnosti od posudzovania vlády podľa jej reálnych výkonov. HZDS je izolované a tiež „nič nemôže“. Okrem toho, programovo a zložením klubu poslancov i svojho vedenia, ide jasne o pravicovú stranu, možno ešte pravicovejšiu ako SDKÚ. Dokonca sa môžeme dočkať toho, že ak sa bude HZDS držať svojho programu, tak pri mnohých drastických hlasovaniach bude musieť hlasovať s SDKÚ. A ak bude chcieť prelomiť izoláciu, tak sa to dá len doprava. Tu sa ešte môžeme dočkať mnohých prekvapení. Samozrejme HZDS sa môže obrátiť aj smerom k deštruktívnej opozícii. Vzhľadom na pomer síl a predpokladanú súdržnosť pravicových strán to však budú len búrky v pohári vody. Je tu však aj reálny problém akceptácie HZDS ako politického protivníka. Stratégia politického apartheidu má vždy dvojznačné dôsledky. Vedie k deformácii nielen „bielych“, ale aj „čiernych“. Smer bude vo vzťahu k vládnej koalícii zrejme v mimoriadne delikátnej situácii. Robert Fico svoju kampaň postavil na konfrontácii s Mikulášom Dzurindom, kde nakoniec ťahal za kratší koniec. Pokračovať v konfrontácii by zrejme svedčilo o nepoučiteľnosti vedenia Smeru. Okrem toho, aj naň sa už nalepila značka populizmu (v tom mali prsty nielen jeho „prirodzení“ protivníci, ale aj – ako vždy – prezieraví európski socialisti). Keď Smer bude i v parlamente pokračovať v stratégii svojej volebnej kampane, veľmi rýchlo bude postavený pred úlohu, ako sa vyrovnať s takýmto mediálnym označkovaním. Koniec koncov, pravica bude potrebovať reálneho nepriateľa v prípade svojho neúspechu, ale aj svojho úspechu a to nielen strašidlo do maku či svojich zhavranelých bratov, ale reálneho nepriateľa. Kto iný by to mohol byť, ak nie Smer? Ten najdôležitejší problém Každá politická strana, ktorá chce by naozaj trvalou silou, musí prejsť aspoň dvoma skúškami: skúškou víťazstva a skúškou porážky. Ak si môže voliť poradie, tak každá rozumná strana sa dá radšej najprv skúšať víťazstvom. Rozhodujú však voliči a tí rozhodli, že Smer musí najprv prejsť skúškou porážky. Keď obstojí, tak o štyri roky môže byť skoro všetko ináč. Samozrejme, okrem problémov typu „kto s kým“, „kto proti komu“ má Slovensko aj iné problémy. Pravicu si zvolila prosperujúca časť Slovenska. Chudobnejúca časť krajiny pomaly, ale iste stráca schopnosť dať svojim súčasným problémom primerané politické vyjadrenie. Aké dôsledky to bude mať, je dnes možno najdôležitejším problémom slovenskej politiky.
