Už neverím na náhody s malým „n“

Keď čítaš nejaký text, vnímaš hudbu autorových myšlienok? Myšlienky zrejme majú rytmus, no možno tento rytmus stotožniť s hudbou? Na tieto na môj vkus príliš vzletne postavené otázky sa dá odpovedať iba za predpokladu, že pod hudbou rozumieme aspoň približne to isté. Ten, komu je, napríklad, duchampovská, resp. cageovská paradigma hudobnosti cudzia, by asi považoval za absurdné sa vôbec touto témou zaoberať. Ale aj v nej by som „rytmus myšlienok“ stotožňoval s hudbou len metaforicky. Jediným spojivom medzi tým, čo autor mieni, a mnou je text, takže primárne vnímam skôr jeho hudobnosť. Ak však idem v texte za jeho „matériu“, tak implicitná hudobná dimenzia myslenia z neho emanuje oveľa viac, než si to asi v danej chvíli uvedomujem a pripúšťam. Ako každý hudobník a skladateľ čerpáš hudobné nápady zrejme aj z literatúry. Aké diela ťa inšpirujú väčšmi – beletristické, vedecké, náboženské, muzikologické či filozofické? Pri prvotných nápadoch nič neuprednostňujem, ani cielene nevyhľadávam. Nepredvídateľné impulzy z kníh odborných, literárnych alebo duchovných si ma totiž v istom čase nachádzajú nevdojak, takpovediac samy od seba – pritom môže ísť zároveň o myšlienky rôznych skladateľov, jungiánskej psychoanalýzy, zenových kong-anov, ezoterizmu, rovnako ako o články v bulvári či reklamný leták. Už neverím na náhody s malým „n“ – počas vznikania nejakého projektu či piesne si pripadám väčšinou ako deleuzovský prostredník, ktorý sa snaží nepredpojate absorbovať, čo ho postretne, aby sa potom mohol stať súčasťou viac-menej riadenej „alchymickej“ reakcie, ktorej výsledkom sú hudobné tvary s neraz nečakanou pointou. Hudba, v ktorej úplne absentuje napätie medzi predvídateľnosťou a prekvapením, je prázdna. Ktorí slovenskí autori ťa oslovujú najväčšmi? Máš na mysli súčasných? Tí, ktorí sa neutiekajú k lacným pózam, čo sa napokon týka každej vekovej kategórie. Pri mojom značne nesústavnom záujme o čokoľvek okrem hudby ťa asi neprekvapí, že nepatrím k tej tisícke našincov, ktorá si podľa Pavla Vilikovského pravidelne kupuje a číta súčasnú slovenskú literatúru, preto spomeniem len tých, ktorých tvorba ma oslovuje trvalejšie. Z mojej generácie je to hlavne Peter Milčák, ktorého verše zhudobňujem už takmer pätnásť rokov alebo hravo špekulatívny Viktor Tárnoki. Z tej mladšej mi rezonuje poézia Evy Parilákovej alebo Nóry Ružičkovej. Zaujala už pri svojom debute, no jej Osnova a Útok ma priam magnetizuje. V próze ma oslovili len niektoré poviedky Pankovčina, Ballu a Hvoreckého. Si spokojný s tou literatúrou o hudbe, ktorú v súčasnosti ponúka slovenský knižný trh? V porovnaní s českým prostredím sme na tom stále dosť neslávne, ale v poslednom čase už nielen vďaka Godárovým editorským aktivitám, nadšenectvu SNEH-u (Spoločnosti pre NEkonvečnú Hudbu), ale aj Hudobnému centru začali vychádzať veľmi zaujímavé tituly. Napríklad ťažisková hudobno-estetická práca Jozefa Cseresa o aktuálnej hudbe Hudobné simulakrá, úvahy o improvizovanej, resp. intuitívnej hudbe Petera N. Wilsona Hear and Now alebo Stravinského Poetika a Kronika môjho života. Pokrývajú donedávna biele miesta v hudobnej reflexii, ktorých je však na Slovensku ešte nemálo. Veď dodnes nejestvujú ucelené monografie napríklad o tvorbe Milana Adamčiaka či Mariána Vargu ani o našej tzv. hudobnej alternatíve, ktorú dosiaľ, a i to len fragmentárne, mapovali skôr Česi. Práve túto tému by som chcel za pomoci niektorých kolegov z Ústavu literárnej a umeleckej komunikácie v Nitre spracovať v najbližších rokoch.