Egon Bondy bol akýmsi krstným otcom tohto časopisu. Jeho tvár a rozhovor s ním sa objavili v roku 1999 v úplne prvom čísle Slova. Ale nielen preto sa nás jeho smrť dotýka.
Zbyněk Fišer často trpel za života, a nebola mu dožičené ani pokojne zomrieť. Podľahol následkom popálenín, ktoré utrpel, keď zrejme zaspal v posteli s cigaretou a od tej sa posteľ chytila.
Známy americký spisovateľ drobných úvah a pozorovaní zo života využil starý vtip, aby dal meno jednej zo svojich kníh. Vo vtipe sa hovorí, ako nejakého muža vytiahli z horiacej postele, a keď sa ho pýtali, ako sa to stalo, odvetil: A čo ja viem? Už horela, keď som si do nej líhal.
Bondyho posteľ horela už od jeho mladých liet. Žil na okraji a žil naplno. Nestaval sa ako hrdina proti útlaku. Hrdinom nebol a vedel to o sebe. Nehrnul sa na barikády. Ale nazvať útlak svinstvom mu to nebránilo. Nebránilo mu to ani žiť tak, ako sám chcel – v škárach, ktoré sa celkom nepodarí utesniť ani tomu najdokonalejšiemu, najtotálnejšiemu, režimu.
Osobne som mal to šťastie dať si s ním najväčšmi intelektuálsku kávu vo svojom živote. S veľkým nadšením som prijal pozvanie na návštevu v jednom z jeho bratislavských „konšpiračných bytov“ – v nich sa ukrýval pred príliš dotieravými hľadačmi guruov. On sám vtedy popíjal v dôsledku ťažkej choroby veľa čaju, kusy byliny zaliate vodou v litrovom pohári od zaváraniny. Keď som ja prikývol na jeho ponuku kávy, schytil o niečo menší zaváraninový pohár a pobral sa do kuchyne. Ale nie ku kanvici, ako som čakal. Nasypal do pohára zo dve lyžičky nesky, otočil nad drezom kohútik s teplou vodou – a filozofská káva bola hotová.
Ohromujúci protiklad medzi myšlienkovými výšinami a až mizernou materiálnou existenciou nebol v živote zosnulého mysliteľa ničím výnimočným. „Prvních deset let“ svojej dospelej existencie strávil napríklad Bondy na samom dne spoločenského rebríčka úplne dobrovoľne. Bol to život neuveriteľného bohéma, ktorému zachutilo pivo a život a oboje si užíval plnými dúškami. No zároveň to bola existencia vratká a často ubíjajúca. Sporiadaný občan, ktorý v tom čase Bondyho zazrel niekde na ulici, musel zrejme prejsť na jej druhú stranu. Bol predsa vandrák – takmer bezdomovec. Chudák – občas žobrák. Invalid – ba vlastne blázon. Každý predavač Nota Bene by mal nad ním navrch. Bondy patril predsa k tým „zlým“ úbožiakom, ktorí sa zo svojho postavenia nijako nesnažia dostať. Naopak, existencia alkoholickej trosky, nemakačenka, človeka na okraji spoločnosti mu plne vyhovovala.
A predsa sa v tejto zdanlivej troske skrývala iskra neobyčajného intelektu a až fantazmagorickej tvorivosti – i keď to povrchnému pohľadu muselo nutne uniknúť. Egon Bondy za sebou zanechal básnické, prozaické i filozofické práce. Najväčším umeleckým dielom bol však možno jeho život samotný. Tým, ako sa z prvej bohémsko-asociálnej fázy prehupol do hlbokej filozofickej práce, rukolapne dokázal, že nikoho neslobodno len tak odpísať. Že nijaký človek nie je iba prostriedkom, ale vždy cieľom samým o sebe. Že hodnotou je každý, aj ten najposlednejší z posledných.
Lebo aj v tom najposlednejšom z nás sa môže skrývať iskra, ktorá by vedela oslniť svet. A vďaka tej iskre človečenstva tou hodnotou zostáva – aj keby v ňom nikdy nevzbĺkla. Bondy na svete zažiaril.
Aj vďaka životu bez záchranných bŕzd.
