Úvahy po Dni Zeme

„Etický život je ohľaduplný, spôsobný a má štýl. Zo všetkých morálnych pokleskov a charakterových vád je najhoršie duchovné sebectvo, ktoré zahŕňa všetky možné hanebnosti. Hrubosť v myšlienkach aj činoch týkajúcich sa ostatných, celej prírody, znemožňuje bezprostrednú i medzidruhovú komunikáciu, ktorá je podstatou fyzického a duchovného prežitia… Devastácia a ľahostajnosť sú spôsobené duchovným sebectvom, nevďačným odporom k systému vzájomného obdarúvania.“ hovorí Gary Snyder Aprílový Deň Zeme bol pre mňa priestorom na úvahy, kam sme sa posunuli od poslednej veľkej revolúcie ideálov – hnutia hippies. Jeden môj priateľ, skvelý sochár a skeptik vraví, že tí, ktorí zostali „hippíkmi“, skončili v blázincoch, a tí, ktorí sa „zaradili“ a dnes sú úspešnými manažérmi, sa nad svojím vtedajším ideovým „úletom“ iba zasmejú. Všetci totiž svorne pochopili, že boj proti nespravodlivému zriadeniu sa vlastne nedá vyhrať. Že spravodlivý svet je iba ilúzia, či skôr ideál. Vo svetle chaosu západnej civilizácie, na pozadí radikálneho vyčerpávania fosílnych energetických zdrojov tento môj priateľ zdôrazňuje, že v nás zostalo len málo dobrého a že tancujeme v šialenom, neustále sa zrýchľujúcom tanci konzumu, v obave z našej ľudskej smrteľnosti i smrteľnosti Zeme. Tradícia Dňa Zeme vznikla 22. apríla 1970 (teda v dozvuku éry detí kvetov) ako výzva k spoločnému úsiliu za ochranu Zeme. K podnetu amerických vedcov a ekológov sa masovo pripojila najprv americká, neskôr aj svetová verejnosť. Z čoraz bombastickejších osláv však počas ďalších rokov erodoval pôvodný étos. Dnes mnohým vyhovuje, že záujem verejnosti a politikov o stav životného prostredia sa prebúdza iba raz ročne alebo až vtedy, keď prepukne akútny a bezprostredný problém. A tí, ktorí priamo profitujú z devastácie prostredia, potrebujú udržiavať problém dostatočne zahmlený. Preto neváhajú investovať do reklamy, ba dokonca aj priamo sponzorovať pre nich neškodné akcie odvracajúce pozornosť verejnosti od nich na verejnosť samotnú. Deň Zeme sa preto často zredukoval na dobrovoľný zber smetí v mestských parkoch financovaný tými, ktorí v tom istom čase lobujú za oslabenie odpadovej legislatívy; na sadenie stromčekov na najfrekventovanejších námestiach dotované firmami paralelne likvidujúcimi hektáre lesov; či na tlač letákov apelujúcich na jednotlivcov, aby kupovali úspornejšie spotrebiče s logom tých, ktorí práve vtedy zhromažďujú úvery na dostavbu Mochoviec. Takže sa niet čo čudovať, ak ministerstvo životného prostredia v čase, keď vyhlasuje osvetovú akciu za „vyčistenie Slovenska“, finišuje s prijatím doteraz najhoršieho návrhu zákona o obaloch. Jeho schválenie by viedlo k zvýšeniu množstva čiernych skládok, k oslabeniu triedeného zberu odpadov a k zníženiu miery ich recyklácie na Slovensku. Zatiaľ čo sa stále viac ľudí usiluje šetriť, triediť a recyklovať, ministerstvo pod tlakom priemyslu vytvára pre firmy podmienky vedúce k rastu produkcie odpadov. Hoci na Slovensku je „národným športom“ nariekať, ako sa nám zle žije, myslím si, že nie sme chudobným štátom. A kto so mnou nesúhlasí, nech si (s predstavou podvyživených afrických detí nemajúcich často ani pitnú vodu) pochodí po super-, hyper- a iných marketoch v ktorýkoľvek pracovný či víkendový deň a nech sa zastaví u ktoréhokoľvek detského lekára a opýta sa na trend nárastu obezity u detí. No i tak pár čísel pre ilustráciu zdražovania potravín v domácich pomeroch, keďže podiel výdavkov na potraviny z rozpočtu priemernej slovenskej rodiny je významne vyšší, ako priemer európsky. V roku 2005 priemerná domácnosť s nezaopatrenými deťmi vydávala na potraviny (bez alkoholických nápojov a tabaku) 21,4 % spotrebných výdavkov, pričom v prípade domácností s tromi nezaopatrenými deťmi to bolo 27,4 % výdavkov. O tom, ako to vyzerá v prípade domácností nezamestnaných, žijúcich len zo sociálnych dávok, veľa nevieme, pretože podľa súčasných pravidiel poberania sociálnej dávky by ich odmena za účasť v tomto štatistickom zisťovaní zbavila nároku na sociálne dávky (prečo ten neodbytný pocit Kocúrkova?!). To znamená, že aj napriek (dočasne?) sa zlepšujúcej ekonomickej sile Slovenska rast cien potravín spôsobí, že tieto čísla zostanú rovnaké, ba vyššie. Podľa niektorých odborníkov bol rok 2007 hraničným termínom, po ktorom zostala éra lacných potravín už definitívne za nami, a to v celosvetovom meradle. Nemyslím si, že to má len negatívnu stránku. Tou pozitívnou je nutnosť zamyslieť sa nad ďalším smerovaním sveta, predovšetkým nad konzumným životným štýlom „bohatých“ krajín. Exupéry povedal, že „Kde je viac statkov, tam sa človeku núka viac možností, aby sa mýlil v povahe svojich radostí.“ Myslím si, že potraviny, domov, čisté životné prostredie či mier sú „statky“, ktorých hodnota je nevyčísliteľná a preto si zaslúžia úctu, rešpekt a trvalú ochranu. Verím, že skutočná solidárnosť a súcit so všetkými bytosťami sú prapodstatou ľudskej existencie, hoci to znie ako klišé. Samozrejme viem, že lídrom svetovej politiky, ale aj drobným „zemepáničkom“ na lokálnej úrovni ide v prvom rade o moc (a v druhom o peniaze, teda opäť o moc) a že sa s tým veľa urobiť nedá. Napokon, celé generácie snívali a túžili po utopickom, spravodlivom svete (a niektoré sa o to dokonca pokúsili), no sen zostal snom. Napriek tomu som presvedčená, že zmyslom našej existencie je pokúsiť sa konať dobro tu a teraz. Myslím dobro, ktoré sa začína pri nás, v našom najintímnejšom, ale aj širšom životnom priestore. Predpokladom na zmenu seba (a teda aj sveta) je však nevyhnutnosť postaviť sa zoči-voči pravde, že naším najhorším zlozvykom je nenásytnosť. Autorka je mediálna koordinátorka Priateľov Zeme