Utrpenie britského ľavičiara

Volebný „superštvrtok“ bol pre britských labouristov katastrofou. Mocenských technokratov v Blairovom tábore môže utešovať, že konzervatívci nedopadli až tak zle. Pre „ideologického“ labouristu to ťažko môže byť útechou. Zlý výsledok labouristov v eurovoľbách (získali len 19 mandátov, konzervatívci 27, v lokálnych voľbách sa umiestnili dokonca až na treťom mieste) nemôže Blair pripísať nízkej účasti. Jeho poradcovia správne pochopili, že čím vyššia bude účasť, v o to lepší výsledok môžu dúfať. Usporiadanie lokálnych volieb v ten istý deň, ako sa konali eurovoľby, a možnosť hlasovať poštou nakoniec viedli k historicky najväčšiemu záujmu Britov o budúce zloženie Európskeho parlamentu – k urnám išlo 38,9 percenta voličov. Napriek tomu bola, podľa labouristického poslanca Franka Dobsona, podpora Labour Party v týchto voľbách najnižšia za posledných sto rokov. *** Určite k tomu prispeli aj hlavné témy kampane. Rovnako ako inde v EÚ sa týkali predovšetkým domácej politiky, v Británii však na prvých miestach figurovala aj európska ústava a „bruselský centralizmus“. V oboch týchto prípadoch nedokázali labouristi jasne vyjadriť a obhájiť svoj názor a Blairova vláda už dlhší čas kolíše medzi snahou „byť v srdci Európy“ (orientovanou navonok) a euroskepticizmom (určeným pre vnútornú politiku). Je len prirodzené, že euroopatrného voliča takto presvedčiť nedokázali (labouristi neboli nikdy „dosť“ skeptickí, na to tam boli konzervatívci a Strana nezávislosti Spojeného kráľovstva). Na druhej strane, voliči s priaznivým postojom k európskej integrácii nevedeli, čo si vlastne majú myslieť, a tak podporili proeurópske strany (liberálnych demokratov) alebo nešli voliť vôbec. Samozrejme, ďalším veľkým hendikepom bola pre Blaira iracká vojna a jeho zahraničná politika všeobecne. Pokiaľ ide o vnútornú politiku, kroky labouristickej vlády v oblasti zdravotníctva, školstva či zvyšovania poplatkov za verejné služby boli pre mnohých znakom, že strana zabudla na ústredný bod svojho programu – rovnosť. Jej sila pramení okrem iného aj z dobrej členskej základne a dostatočného počtu aktivistov, ktorí sa dajú využiť v predvolebnej kampani. Počet členov Labour Party však klesá, rovnako ako počet ľudí ochotných pomáhať jej. *** Je prirodzené, že taký zlý volebný výsledok vyvolal v Labour Party diskusiu. Hoci sa Blair snažil zachovať si pred verejnosťou pokojnú tvár, ešte v pondelok večer sa, podľa správ, konalo stretnutie lídra s časťou poslaneckého klubu, ktoré malo „podporiť morálku“. Aj včerajšia pravidelná tlačová konferencia britského premiéra sa niesla v znamení hesla „za všetko môže Irak“. Blair sa snažil zlepšiť imidž svojho kabinetu zameraním sa na vnútornú politiku, je však otázne, či sa mu to môže podariť. Po prvé, ani vnútropoliticky nie sú kroky labouristov bezproblémové. A zároveň Irak proste ostane na vrchole agendy. Ťažko tam možno očakávať zlepšenie situácie a to znamená nové útoky, nové britské obete, nové americké žiadosti o ďalšie britské jednotky, vysokú pozornosť médií, a teda aj verejnosti. Napriek tomu nemusí byť volebný výsledok labouristov budúci rok zúfalý. Podľa prieskumu organizovaného denníkom Guardian v spolupráci s CM, euroskeptici z UKIP (Strana nezávislosti Spojeného kráľovstva, získali celkovo 12 mandátov) najviac poškodili konzervatívcom – 45 percent ich voličov volilo v parlamentných voľbách v roku 2001 toryovcov, len 20 percent labouristov a 11 percent liberálnych demokratov. Labouristi stratili na úkor väčšieho množstva menších strán (liberálni demokrati, zelení…) a ich voliči sa k nim môžu skôr vrátiť. A pretože sa UKIP po tomto nečakanom úspechu rozhodla stať sa dôležitou stranou aj v domácej politike, môže to budúci rok zamiešať karty. Podľa toho istého prieskumu, ak by sa boli parlamentné voľby konali 10. júna, labouristi by získali 34 percent, konzervatívci len 31. A vo väčšinovom volebnom systéme by to pre Blairovu stranu znamenalo ešte vždy pohodlnú väčšinu v House of Commons. Blair by sa tak mohol ocitnúť v kresle premiéra po tretí raz. Tieto prepočty môžu znieť pre labouristov uspokojivo. No ak by sa chceli namiesto podpory voličov spoliehať na volebnú matematiku, mohla by to byť ich politická samovražda. Ich sila, okrem iného, pramení aj z dobrej členskej základne a dostatočného počtu aktivistov, ktorí sa dajú využiť v predvolebnej kampani. Počet členov Labour Party však klesá, rovnako ako počet ľudí ochotných jej pomáhať. *** Doteraz sme hovorili o labouristoch, všimnime si nakoniec aj britskú ľavicu. Posledné eurovoľby znamenali totiž aj stroskotanie ďalšieho pokusu vytvoriť voličsky príťažlivú stranu „naľavo od Labour Party“ (čo je, podľa niektorých komentátorov, veľmi široký priestor, zahŕňajúci nielen celú ľavicu, ale aj časť politického stredu, a tak sa doň pohodlne zmestia aj liberálni demokrati). Novou nádejou britskej ľavice totiž mala byť strana Respect. Mala, ale nebola – v deviatich anglických regiónoch získala len 1,67 percenta a s takýmto výsledkom sa do Európskeho parlamentu nemala šancu dostať. Dokonca aj v Londýne, kde venovala na kampaň pomerne veľké prostriedky a viedol ju známy George Galloway, dostala len 4,84 percenta. Spôsobilo to sčasti väčšie „roztratenie“ nespokojných labouristických voličov – volili aj iné strany alebo nešli voliť vôbec – ale aj neschopnosť lídrov Respectu vytvoriť širšiu koalíciu s niektorými občianskymi hnutiami a skupinami. Ako posledná nádej britských ľavičiarov tak ostali Zelení. Získali dva mandáty a 6,19 percenta, čo nie je zlý výsledok. Je to strana s 30-ročnou tradíciou, stabilnou členskou štruktúrou a po mnohých ideologických posunoch má program zodpovedajúci „tradičným ľavicovým hodnotám“ obohateným o environmentálny rozmer. Odmieta privatizáciu, ekonomiku voľného trhu a globalizáciu, hovorí o verejnom vlastníctve, právach pracujúcich, ekonomickej demokracii, progresívnom zdaňovaní, redistribúcii bohatstva… Napriek tomu nie je jasné, či sa jej podarí vyplniť medzeru, ktorú po sebe labouristi „naľavo“ zanechali. Tá medzera tam existuje už istý čas, a nič s ňou neurobila ani Respect, ani jej predchodkyňa Socialist Alliance. Volebný „superštvrtok“ priniesol britským labouristom zlé správy. Napriek tomu to nemusí znamenať, že v budúcoročných parlamentných voľbách prehrajú. To však nemusí byť dobrá správa pre britskú ľavicu…