Útok na vylepovačov plagátov

V júli 2002 vylepovali v neskorých večerných hodinách v Bratislave dvaja chalani vo veku asi 20 rokov plagáty s pozvánkou na demonštráciu. Mali na sebe bežné oblečenie a vizážou nenaznačovali príslušnosť k nijakej zo subkultúr. Na tmavej Klariskej ulici sa k nim priblížili traja dohola vystrihaní chalani. Jeden z vylepovačov navrhoval odchod, druhý nechcel prácu prerušiť len pre prítomnosť „podozrivých“ ľudí. Tí traja vylepovača bez jediného slova obstáli. Mali na sebe bežné šaty, prevažne modré rifle. Stáli bez slova a bez pohnutia na mieste a tvárili sa nepriateľsky. Chalan v obklúčení sa na nich usmial, pokojne prešiel pomedzi nich a spolu s kamarátom odchádzal hore ulicou.Trojica mladíkov medzitým prišla k plagátu a začala ho študovať a komentovať. Vylepovači plagátov pre istotu odbočili na Baštovú ulicu a chceli počkať, kým ich pozorovatelia prejdú okolo. Mladíci si nevšimli, kam sa skryli, a tak len prešli smerom k Zochovej ulici. Krátko nato už lepiči pokračovali v práci. Keď boli v podchode pod električkovou dráhou, znova sa objavila známa trojica. Chalani prestali s lepením a išli skupinke naproti, pričom chceli prejsť popri nich. Napriek tomu, že si mladíkov nevšímali, tí na nich znova bez jediného slova zaútočili. Zhodili oboch na zem a asi minútu ich kopali, kam trafili. Zdalo sa, že násilníci neboli o svojom útoku až tak celkom presvedčení, pretože trochu neisto okolo jedného z nich, ktorý sa schúlil na zemi, pobehovali a zdalo sa, že váhajú, kam ho majú kopnúť. Po tej tichej minúte, keď nikto nepreriekol ani slovo, začal jeden z vylepovačov kričať o pomoc, načo vyholení násilníci zareagovali útekom – opäť bez jediného slova. Chlapci, ktorí sa stali obeťami tohto útoku, vyviazli bez vážnejších zranení – len s drobnými otvorenými ranami, modrinami a pohmliaždeninami. Tento incident neoznámili polícii, pretože sa im zdalo, že by vo veci aj tak nič nespravila. Navyše vylepovali plagáty na miesta, ktoré neboli výlepovými plochami, čo by polícia mohla použiť proti nim. Jeden z nich má po útoku pocit, že by určite malo zmysel normálne, slušne sa s útočníkmi porozprávať za jedným stolom a vydiskutovať si motívy, ktoré ich vedú k takýmto násilným skutkom. Druhý je však presvedčený, že nijaká diskusia nemá zmysel a podobným útokom sa dá brániť jedine protiútokom.