„Sledujete v televízii prenosy zo zasadania nášho parlamentu?“ spýtala sa tetka Kahanková so zrejmým úmyslom rozvíjať túto tému.
„Nesledujem,“ odpovedal strýko Pytlíček. „Mám už svoje roky a musím si aspoň trochu dávať pozor na zdravie.“
„Nuž, potom sa nečudujem, že nemáte potrebný rozhľad v problematike našej súčasnosti,“ rýpala ďalej tetka.
„Vychádzate zrejme z toho,“ pokračoval strýko, „že aktuálne je iba to, čo prerokúva parlament. A ja si zas myslím, že program zasadaní je čoraz vzdialenejší od reálneho života. Poslanci chodia na zasadania iba preto, aby naplnili svoje rečnícke, herecké a klaunovské ambície. Keď už národ nemá chlieb, nech má aspoň parlamentné hry.“
„Nemôžete takto hovoriť o všetkom, čo parlament prerokúva. Napríklad taká novelizácia našej ústavy, to je čosi iné,“ nastúpila do ďalšieho útoku Kahanková. „To je predsa najvyšší zákon tejto krajiny.“
„Najvyšším zákonom tejto krajiny je zákon zachovania života v tejto krajine,“ namietal Pytlíček. „A o tom parlament nerokuje a žiadna ústava to nerieši. Ak mám byť hrdý na svoju samostatnosť, slobodu a neviem na čo ešte, musím predovšetkým žiť. Mŕtvemu človeku a mŕtvemu národu je ústava nanič.“
„Vy ste mi teda vlastenec,“ pohŕdavo vyštekla Kahanková. „Keby takto uvažovali všetci, kde by sme dnes boli?“
„Presne tam, kde budeme,“ povedal nevzrušene Pytlíček. „V ekonomickom područí, v duševnom chudobinci, v citovej púšti a vo feudálnych vzťahoch. Tá desaťročia trvajúca obchádzka bola zbytočná a, ako sa dnes ukazuje, aj státisícové ľudské obete vychádzajú na smiech.“
„Máte skreslené vnímanie súčasnosti,“ prela sa ďalej tetka. „Všetko má svoju zákonitú dejinnú postupnosť. Aj ľudia sa postupne vyvíjajú.“
„Niekto postupne, niekto potupne,“ mienil strýko. „Možno nepoznám tých správnych ľudí, ale u väčšiny dnešnej strednej generácie vidím iba jednu postupnosť: vzorná iskrička – usilovný pionier – zásadový zväzák – presvedčený komunista – zúrivý antikomunista. Skrátka, v každej chvíli v tom správnom prestrojení.“
„Chápete život ako maškarný ples,“ konštatovala Kahanková.
„Vôbec nie,“ uvažoval nahlas Pytlíček. „Na maškarnom plese sa masky odkladajú aspoň o polnoci. U nás sa neodkladajú nikdy. Iba sa vždy po pár rokoch vymenia. Maska za masku. Aby sa zakrylo, že pod maskami niet tváre.“
„To vysvetľuje, prečo sa k vlastným dejinám správame tak, akoby sa týkali niekoho iného,“ voľky-nevoľky sa tetka priklonila k strýkovej filozofii. „Zrejme sme jediná krajina na svete, ktorá si dokáže v každom čase špiniť do vlastného hniezda.“
„Prečo si práve v tomto odmietame vziať príklad od Američanov?“ položil rečnícku otázku strýko. „Taký Američan sa bude donekonečna teatrálne chytať za srdce pri svojej hymne a do omrzenia rozprávať o svojej demokracii, aj keď vie, že za jeho blahobytom sú tisíce mŕtvych Kórejčanov, Vietnamcov, či Iračanov. Vždy sa bude pokladať za symbol slobody a na Ameriku nedá dopustiť. A my? V servilnom predklone raz na východ a raz na západ sme ochotní prekliať svojich otcov a zatratiť dedov. A ešte navyše si sami medzi sebou div oči nevyškriabeme.“
„Myslíte, že nám chýba národná hrdosť?“ opáčila Kahanková.
„Možno to spôsobuje i skutočnosť, že ešte stále žije generácia ľudí, ktorí prešli vývojom od konfidentov gestapa, cez komunistov – normalizátorov, až po bojovníkov za demokraciu,“ uvažoval Pytlíček. „V mnohých prípadoch ide o tých istých ľudí. Tak kde u nich hľadať národnú hrdosť?“
„Ale ešte je tu predsa množstvo nezaťažených mladých ľudí,“ pokúsila sa namietať Kahanková.
„Nezaťažených?“ zapochyboval Pytlíček. „Veď dnešní mladí sa už rodia zaťažení dedičným hriechom boja o peniaze, majetok, postavenie. Národná hrdosť ide bokom a vlasť je tam, kde lepšie platia. Tak načo potom ten trápny boj o slovíčka v ústave krajiny, ktorá čoraz výraznejšie stráca svoju identitu? Preto nesledujem v televízii prenosy z parlamentu.“
Menu
Menu
Menu
