Uruguaj – rastúce hospodárstvo a stagnujúce životné podmienky

Dňa 20. augusta sa uskutočnil prvý generálny štrajk uruguajských odborov proti ľavicovej vláde, ktorá je pri moci tri a pol roka. Sčasti tento štrajk súvisí s vnútornými vzťahmi vodboroch, sčasti so začínajúcim predvolebným bojom a tiež s celkovou sociálnou situáciou. Uruguaj sa následkom liberálnej hospodárskej politiky dostal v roku 2002 do ťažkej finančnej krízy. HDP len v uvedenom roku kleslo o 10,8 percenta. Recesia sa začala už na konci roku 1998 a kumulovaný pokles HDP od tretieho kvartálu roku 1998 do štvrtého kvartálu v roku 2002 dosiahol dokonca 22,6 percenta. Počas krízy sa zdvojnásobila nezamestnanosť a chudoba. Kríza veľmi silne postihla aj hlavné mesto Montevideo, kde žije približne polovica z celkového počtu troch miliónov obyvateľov. Počas krízových rokov sa muselo veľa robotníkov, ale aj príslušníkov nižšej strednej triedy, presťahovať zo svojich domov v blízkosti centra do chudobných sídlisk na periférii Montevidea. Mnohí – práve zo strednej triedy, emigrovali. Ten, kto práve prišiel o prácu alebo emigroval, sa v rokoch 2002 až 2004 stal hlavnou témou rozhovorov a debát. Občiansky príjem Politickým dôsledkom krízy bol fakt, že v roku 2004 po prvýkrát v dejinách Uruguaja ľavicový zväz Frente Amplio vyhral parlamentné aj prezidentské voľby. Za ťažiskový bod svojej činnosti stanovila vláda sociálnu politiku. Pre chudobné skupiny obyvateľstva zaviedla tzv. ingreso ciudadano – občiansky príjem – v hodnote približne 55 amerických dolárov. Tento príjem poberalo v roku 2006 asi 75-tisíc domácností. Napriek týmto snahám sa sociálne rozdiely počas krízy prehĺbili do tej miery, že sa vytvorili dlhodobé sociálne zlomy naprieč celou spoločnosťou. Momentálne existuje v Uruguaji tvrdé jadro dlhodobej chudoby, aké tu predtým nikdy nebolo. Mnohí z chudobných sú mladí ľudia bez akejkoľvek perspektívy. Preto vôbec neprekvapuje, že stúpla kriminalita a najmä násilná kriminalita, predovšetkým v chudobných štvrtiach. Vláda síce systematicky posilňuje odbory a nezamestnanosť sa oproti dvadsiatim percentám na vrchole krízy dnes pohybuje na úrovni desiatich percent, reálne mzdy sa však zvyšujú len veľmi pomaly. Ak si položíme otázku, či je situácia teraz lepšia, odpoveď znie – áno, trochu. Lepšie ako počas krízy určite, ale celkovo je v posledných rokoch len málo zmien. Aj napriek tomu, že hospodársky rast dosahoval v posledných troch rokoch približne sedem percent. Z tohto rastu však profitovala primárne vyššia stredná trieda. Dôvody štrajku Zároveň je tento rozmach otázny, pretože sa výraznou mierou opiera o agrárny export a ten sa zníži spolu s medzinárodným hospodárskym poklesom. Tým sa aj mimohospodárske reštrikcie stanú citeľnejšie. K tomu sa pridáva veľká záťaž zahraničného dlhu, ktorý vyplýva z liberálnej hospodárskej politiky deväťdesiatych rokov. Štrukturálne problémy uruguajského hospodárstva trpiaceho už približne 50 rokov stagnáciou produktívnych sektorov a opätovnými finančnými krízami zostávajú nevyriešené. Generálny štrajk je preto dôsledkom aj tejto neriešenej šlamastiky. Vyjadruje však aj nespokojnosť s liberálnym spôsobom hospodárskej politiky doterajšieho ministra financií Danila Astorisa, ktorý je považovaný za jedného z dvoch pravdepodobných kandidátov zoskupenia Frente Amplio v budúcoročných prezidentských voľbách. Jeho osoba je však diskutabilná nielen medzi odborármi, ale aj v samotnom Frente Amplio. Kritici Danila Atorisa si želajú výraznejšie posilnenie produktívnych živností, expanzívnejšiu príjmovú politiku a tiež výrazne vyššie výdavky na vzdelávanie. Odbory tým vzhľadom na začínajúci predvolebný boj dali jasné znamenie. Autor je profesor na ekonomickej univerzite vo Viedni a analytik viedenského Inštitútu pre ekonomicko-politické otázky IPE