Medzinárodné právo po 2. svetovej vojne presne vymedzilo zločiny proti ľudskosti, stanovilo ich nepremlčateľnosť a stíhateľnosť na celom svete. Z tohto hľadiska je dôležitejšie, že takéto zločiny boli spáchané, a nie okolnosť, pod akou politickou nálepkou sa to stalo. Ostatne, bohyňa spravodlivosti sa znázorňuje s páskou na očiach a z toho môže tiež vyplývať jej politická farbosleposť. Je tu však aj iná okolnosť – deľba moci. Je hádam triviálne pripomínať, že je to moc súdna, výkonná a zákonodarná. Súdna má zločiny (vrátane zločinov proti ľudskosti) súdiť a prípadne trestať, no ich vyhľadávanie patrí do kompetencie výkonnej moci. USA boli niekoľko ráz odstrašujúcim príkladom toho, že aj súdna moc si môže prisvojovať nadmerné právomoci. Zločiny bývalého režimu boli odsúdené príslušným zákonom, ktorý môže byť argumentom pre zriadenie podobnej ustanovizne, ako je Bendov úrad v Česku. Lenže takýto úrad by tiež bolo treba zriadiť zákonom. Ten môže prijať parlament a nie vyhláškou ministra. Ide tu o to, že právomoci takéhoto úradu by mali byť vymedzené doslova s chirurgickou presnosťou. Spomínal som, že by mali byť potrestané zločiny proti ľudskosti. Podľa medzinárodného práva ide o vyhladzovanie obyvateľstva, zotročovanie, genocídu či apartheid. Trestanie takýchto zločinov by však nemalo byť vyrovnávaním si politických účtov z minulosti. Preto naozaj treba mimoriadnu obozretnosť, lebo každá chyba v tomto smere sa premení na bumerang, ktorý zasiahne nie tých, čo si nepochybne zaslúžia potrestanie, ale iniciátorov toho, čo sa môže za istých okolností zvrhnúť na hon na čarodejnice. Príkladom je McCarthyho činnosť v USA.
