V oblasti legislatívy týkajúcej sa problematiky extrémizmu bolo významným krokom zo strany rezortu Ministerstva vnútra SR vypracovanie a následné schválenie nariadenia Ministerstva vnútra SR č. 27/2001 o postupe v oblasti boja s extrémizmom a o zriadení Monitorovacieho strediska rasizmu a xenofóbie, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 1. apríla 2001. Toto nariadenie ako nosná interná norma sa stalo nevyhnutným predpokladom zefektívnenia boja proti extrémizmu a rasovo motivovanej trestnej činnosti. Upravuje činnosť policajného zboru, ako aj ostatných dotknutých útvarov Ministerstva vnútra SR na úseku potláčania negatívnych prejavov extrémizmu.
Niektoré základné pojmy definované v čl. 2 vyššie uvedeného nariadenia: (1) Extrémizmom sa rozumejú verbálne, grafické, fyzické alebo iné aktivity spojené spravidla s vyhradeným ideologickým alebo iným kontextom, zväčša s absenciou hmotnej pohnútky, ktoré vyvíjajú jednotlivci alebo skupiny osôb s názormi výrazne vybočujúcimi zo všeobecne uznávaných spoločenských noriem so zreteľnými prvkami netolerancie, najmä rasovej, národnostnej, náboženskej alebo inej obdobnej neznášanlivosti, ktoré útočia proti demokratickým princípom, spoločenskému usporiadaniu, životu, zdraviu, majetku alebo verejnému poriadku. (2) Za osobitnú formu extrémizmu sa považujú aj aktivity rôznych hnutí, ktoré svojím konaním bránia v prevádzke energetických zariadení, vo výkone činnosti orgánov štátnej správy, alebo ohrozujú bezpečnosť a obmedzujú plynulosť cestnej, železničnej, lodnej alebo leteckej premávky. (3) Extrémistami sa rozumejú osoby alebo skupiny osôb, ktoré sa vyznačujú najmä a) odmietaním platných všeobecne záväzných právnych predpisov a vysokou mierou názorovej, rasovej alebo etnickej neznášanlivosti, b) absenciou hmotných pohnútok a motiváciou protiprávneho konania s prvkami agresivity a brutality, c) agresívnym správaním prejavujúcim sa fyzickými aktivitami (diváckym násilím) v súvislosti s konaním spoločenských podujatí, ktoré smerujú k spôsobeniu fyzickej ujmy osobám, škode na majetku, alebo ktoré sú spôsobilé narušiť verejný poriadok. Nariadenie v ďalších článkoch upravuje úlohy dotknutých útvarov Ministerstva vnútra SR a útvarov policajného zboru a vedenie evidencií kriminality extrémistov. V článku 5 sú upravené úlohy Monitorovacieho strediska rasizmu a xenofóbie s pôsobnosťou pre útvary Ministerstva vnútra SR, ktoré bolo týmto nariadením zriadené pod gesciou odboru násilnej kriminality Úradu kriminálnej polície, správy kriminálnej a finančnej polície a Prezídia Policajného zboru SR. Článok 6 upravil spoluprácu policajného zboru zo subjektmi, ktoré môžu participovať na potláčaní negatívnych prejavov extrémizmu. Nedostatky súčasnej právnej úpravy a poznatky z praxe V aplikácii príslušných ustanovení Trestného zákona na konanie extrémistov sa vyskytuje viacero problémových okruhov. Ide najmä o nedostatočnú aplikáciu existujúcich ustanovení Trestného zákona a nesprávnu kvalifikáciu takéhoto konania, nevyužívanie všetkých dostupných dôkazných prostriedkov, chýba presnejšia právna úprava niektorých typov konania a chýba definícia niektorých pojmov v trestnom práve. Nedostatočná aplikácia existujúcich ustanovení Trestného zákona a nesprávna kvalifikácia takéhoto konania V minulých rokoch bolo častou praxou, že skutky s rasovo-extrémistickým motívom rôzneho druhu (násilné útoky, verejné prejavy sympatií k fašizmu, hanobenie národa, rasy presvedčenia, atď) boli orgánmi činnými v trestnom konaní nesprávne kvalifikované a nebol pri ich posudzovaní vzatý do úvahy motív konania páchateľa. Mnohokrát príslušníci polície, vyšetrovatelia a prokurátori nepreukazujú dostatok vôle dôsledne uplatňovať a skúmať rasový motív konania páchateľa. Bežnou tendenciou je snaha minimalizovať rozsah rasovo motivovanej trestnej činnosti a násilia páchaného extrémistami tým, že sa tieto činy kvalifikujú ako všeobecné trestné činy bez zohľadnenia motívu za nimi. Takéto činy boli kvalifikované ako výtržníctvo, prípadne ako priestupky voči občianskemu spolunažívaniu. Ak došlo k vážnejšej ujme na zdraví, často sa posudzovali len ako obyčajné ublíženie na zdraví, pričom sa neskúmal motív konania páchateľa, ktorý by bol dôvodom na uplatnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty. Spôsobovala to neznalosť problematiky zo strany orgánov činných v trestnom konaní a sudcov, neprikladanie dôležitosti a spoločenskej nebezpečnosti takémuto typu konania, latentný rasizmus a tichý súhlas s konaním páchateľov zo strany orgánov činných v trestnom konaní, neznalosť či nízke právne vedomie obetí a ich neochota spolupracovať s políciou. Postupne sa to začína meniť a narastá počet oficiálne zaznamenaných trestných činov s rasovým alebo extrémistickým motívom políciou. Nevyužívanie všetkých dostupných dôkazných prostriedkov V praxi je často realitou, že sa úmysel zisťuje (najmä v prípravnom konaní) len na základe výpovede obvineného. Jeden z typických príkladov – mladý muž mal na tričku modifikovaný hákový kríž – oregon. Pri prehliadke sa zistilo, že má na ramene vytetovanú ríšsku orlicu, ktorá v pazúroch drží hákový kríž. Mladík sa snažil zachrániť slovami, že nemá vedomosť o tom, čo symbol a orlica znamenajú, a úmysel podozrivého verejne vyjadrovať podporu hnutiam smerujúcim k potláčaniu práv a slobôd občanov sa na základe tohto nesprávneho prístupu nepreukázal. Je zrejmé, že dokazovanie úmyslu ako vnútorného vzťahu páchateľa k spáchanému skutku je obtiažne a možno ho dokazovať len nepriamo – z okolností objektívnej povahy, z ktorých sa dá podľa zásad správneho myslenia usudzovať na vnútorný vzťah páchateľa k porušeniu alebo ohrozeniu záujmov chránených. Úmysel pritom však možno zistiť aj na základe iných dôkazov, nielen z priznania sa obvineného, napríklad na základe domovej prehliadky. Chýbajúca presnejšia právna úprava niektorých typov konania Súčasná právna úprava neumožňuje prísnejšie postihovať a presnejšie kvalifikovať také konanie, pri ktorom motívom konania páchateľa je príslušnosť obete k určitému názorovému prúdu, subkultúre, ktorá má vlastné názory, filozofiu, hodnoty, vonkajšie prejavy a táto skutočnosť sama osebe je dôvodom útoku a ublíženia na zdraví. Príkladom sú útoky neonacistov na tých, ktorí sympatizujú so subkultúrou/názorovým prúdom punk. Z hľadiska posudzovania závažnosti takéhoto konania pritom ide o rovnakú kategóriu a rovnaký motív konania ako útok na inú osobu z dôvodu jej príslušnosti k rase, národnosti, etniku, politickému presvedčeniu či vierovyznaniu. Riešením by mohlo byť doplnenie Trestného zákona o definíciu extrémizmu v tej podobe, v akej je obsiahnutá v nariadení Ministerstva vnútra SR č.27/2001 o postupe v oblasti boja s extrémizmom a o zriadení Monitorovacieho strediska rasizmu a xenofóbie. Následne by bolo možné zakomponovať extrémizmus ako motív konania aj do jednotlivých skutkových podstát. Druhou medzerou v Trestnom zákone je absencia ustanovenia, ktoré by postihovalo aj skladovanie, dovoz, príp. vývoz propagandistických materiálov hnutí, ktorých myšlienky a učenie jednoznačne smerujú k potláčaniu práv a slobôd iných (najmä radikálnych odnoží hnutia Skinheads). Je známych viacero prípadov, keď bolo zaistené väčšie množstvo takýchto materiálov, ale ak osoba, u ktorej boli zaistené, uviedla, že ich skladuje, dováža prípadne vyváža pre svoju osobnú potrebu, ostala bez akéhokoľvek postihu. Za vlastníctvo takýchto materiálov samých osebe, bez dôkazov o ich šírení, predaji, totiž v súčasnosti nie je možné nikoho stíhať. Ustanovenie § 260 v tejto oblasti v jeho súčasnej podobe nepostačuje. Chýbajúca definícia niektorých pojmov Na Slovensku existujú neoficiálne, neregistrované a de iure neexistujúce zoskupenia, ktoré však normálne vyvíjajú nejaké aktivity. Z dôvodu, že ich ciele sú v rozpore s ústavou a zákonmi platnými v SR, nemôžu byť registrované ako občianske združenia alebo iné právne subjekty, a preto pracujú v utajení a konšpirácii. V slovenskom právnom poriadku absentuje definícia hnutia, nie v zmysle politického subjektu (ktoré má svoje stanovy, registrovaných členov, orgány atď.), ale v zmysle, v akom je slovo hnutie používané v Trestnom zákone v § 260 a 261. Neexistuje tak ani „hnutie Skinheads“, ktoré by bolo možné postihnúť za aktivity jeho príslušníkov. Takisto neexistuje jediná, jasná a určitá názorová orientácia ľudí, ktorí sami seba nazývajú skinheadmi. Ich názory sú v určitých črtách rovnaké (nadradenosť bielej rasy nad ostatnými, nenávisť k príslušníkom iných rás a etník), v iných sa však rozchádzajú (postoj k Nemecku – jedni ho obdivujú a hlásia sa k odkazu nacizmu, iní sa orientujú viac na hnutie White Power). Nesporné je, že ich ciele a aktivity smerujú k „potlačeniu práv a slobôd občanov“ a „hlásajú národnostnú, rasovú… zášť“. Nemožno teda nikoho postihovať za príslušnosť k „hnutiu Skinheads“, ktoré de iure neexistuje. Kým nebude existovať presnejšia definícia pojmu hnutie, ktorá by bola aplikovateľná na trestné právo, bude to vždy problematické a právni zástupcovia páchateľov tieto skutočnosti môžu využiť vo svoj prospech. V súvislosti s rozvojom moderných informačných technológií by bolo potrebné aj presnejšie definovať pojem „verejne“, ktorý je definovaný v § 89 ods. 3 T.Z. V súvislosti s novými formami výmeny informácií medzi používateľmi počítačových sietí nastavajú ďalšie problémy. Súčasná úprava síce umožňuje podradiť pod pojem „iný, obdobne účinný spôsob“ aj rôzne formy modernej výmeny a zverejňovania informácií na internete, prípadne na iných počítačových sieťach, ale presnejšie definovanie tohto pojmu by prinieslo väčšiu právnu istotu a jasnejšie vymedzenie tohto pojmu. Otázne je naďalej i to, či sú prevádzkovatelia internetových serverov zodpovední za obsah, ktorý naň jednotliví užívatelia umiestňujú, ak propaguje rasizmus či fašizmus. Podľa uvedených ustanovení Trestného zákona sa dá podať trestné oznámenie na zodpovednú osobu (šéfredaktor, novinár) v masovokomunikačných prostriedkoch. Zodpovednosť prevádzkovateľov internetových serverov, na ktorých sú umiestnené stránky, texty, hudba, ktoré svojím obsahom porušujú trestný zákon, však nie je presne určená. oprava V minulom čísle sme uverejnili nepsrávne, že „Základné práva občanov Slovenskej republiky bez ohľadu na ich pohlavie, rasu, farbu pleti, národnosť, náboženské vyznanie, sociálny status zaručuje Ústava SR, prijatá v septembri 1992 a zakázala ich zvýhodňovanie alebo znevýhodňovanie z týchto dôvodov.“ Správne malo byť: „Základné práva všetkým ľuďom v Slovenskej republiky……..“
