„Jedným z najdôležitejších kritérií pre informované rozhodovanie sa absolventov stredných škôl pre štúdium na konkrétnej vysokej škole je uplatnenie jej absolventov na trhu práce,“ tvrdí Ministerstvo školstva, ktoré pri príprave štatistiky vychádzalo z podkladov Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR) a Ústavu informácií a prognóz v školstve (UIPŠ).
Štatistika skúma uplatnenie absolventov podľa jednotlivých študijných programov, ale aj podľa jednotlivých škôl. Podľa týchto ukazovateľov sú na tom najlepšie absolventi architektúry, informatiky, či medicíny. Naopak, najhoršie si prácu hľadajú poľnohospodári, ochranári, filozofi, či pedagógovia.
Veci, ktoré na prvý pohľad nevidieť, sú oveľa dôležitejšie ako suchá štatistika. Predovšetkým vôbec nie je pravdou, že absolventi stredných škôl sa rozhodujú pre štúdium na vysokej škole podľa šance nájsť si po jej skončení prácu. Podľa inej analýzy Ústavu informácií a prognóz školstva sa takto rozhoduje len približne 25% uchádzačov. Ďalšia štvrtina si vyberá školu podľa regiónu (čo najviac súvisí so sociálnym statusom študenta či jeho rodiny), štvrtine odporúčajú vysokú školu rodičia či priatelia a posledná štvrtina ide študovať na vysokú školu výlučne kvôli vidine študentského života. Uplatnenie absolventov ako podstatné kritérium pre rozhodovanie sa pre štúdium v tom-ktorom študijnom programe, je len zbožným prianím Ministerstva školstva a Úradu práce.
Ešte menej potešiteľné sú výsledky ďalšieho prieskumu ÚIPŠ. Tretina z oslovených vysokoškolákov hovorí, že by im v prvej práci, ktorú si našli po škole, stačilo aj stredoškolské vzdelanie. Približne polovica absolventov pracuje v inej oblasti ako pôvodne vyštudovali. To sú veľmi vážne skutočnosti, ktoré by mali viesť k hlbokému zamysleniu sa nad stavom nášho vysokého školstva. Len potvrdzujú to, čo už všetci veľmi dávno vieme – štruktúra študijných programov nekopíruje potreby trhu práce. Štúdium na vysokej škole tak namiesto vzdelania a nových zručností pre mnohých znamená len dosiahnutie istého spoločenského statusu.
Prichádza čas, kedy by si občania, ktorí (priamo aj nepriamo) financujú 23 verejných a 10 súkromných vysokých škôl, mali položiť otázku, či by sa peniaze na vzdelanie nedali investovať aj efektívnejšie. Ak sa všetci členovia vlády oháňajú hospodárnym využívaním prostriedkov zo štátneho rozpočtu, nemalo by to obísť ani univerzity. Ak zoberieme do úvahy, že priemerne štát prispieva na jedného študenta približne dvoma tisíckami eur ročne, platiť niekomu štúdium v odbore, ktorý vôbec nevyužije, je priveľký luxus.