Do krásnej dcéry fenického kráľa sa zahľadel Zeus a uniesol ju v podobe bieleho býka na Krétu. Porodila mu troch synov a z jeho vôle sa vydala za krétskeho kráľa Asteria. Jej brat Kadmos, ktorý sa ju vybral hľadať, za pomoci bohyne Atény založil mesto Téby. Kréta sa oprávnene považuje za kolísku európskej kultúry, okolo vtedajšej sofistikovanej civilizácie je stále veľa záhad. Únos Európy bol inšpiráciou pre umelcov, najznámejšie obrazy sú od Tiziana, Veroneseho a Rembrandta.
Zdá sa, že v súčasnosti Európa pasívne čaká na únoscu, ktorý za ňu vyrieši problémy, ktoré riešiť nechce, možno ani nevie, a keď sa k niečomu odhodlá, tak len veľmi váhavo a ex post. Exkancelár Gerhard Schröder vo svojom vystúpení v historickej budove NR SR naznačil, že USA majú dosť problémov s Čínou a nechcú mať tretieho konkurenta na geopolitickej úrovni. Tým tretím konkurentom myslel Európsku úniu, pokiaľ by prestala byť satelitom USA a začala konať ako sebavedomý a nezávislý globálny aktér. Nie náhodou vyjadril svoje výhrady k tomu, ako EÚ zaobchádza s Ruskom, navrhol, aby prípadná asociačná dohoda bola uzavretá s Ruskom a Ukrajinou zároveň. Hovoril aj o dvojrýchlostnej Európe, teda krajiny eurozóny, ktoré na rozdiel od ostatných budú ochotné obetovať viac zo svojej suverenity. To sú totiž podmienky, aby EÚ mohla zaujať postavenie, aké jej v realite formujúceho sa multipolárneho sveta patrí.
+ + +
Ako vidí Európu politická trieda USA? Uznávaný analytik George Friedman svoju najnovšiu knihu nazval Flashpoint (Bod vznietenia), v českom preklade zvolili neutrálnejší názov Ohrožená Evropa. Rodící se krize. Autor zásadne, nie som si istý, či nie ironicky, používa termín „(európsky) polostrov“. Vyberám niekoľko myšlienok:
Evropané nezačali s mýty, ale s vůlí je rozdrtit. To byl počátek impéria. Vzkříšení mýtu ve 20. století znamenalo konec impéria. Než samotné dobytí světa je možná důležitější to, že Evropané transformovali svět, který sám sebe neznal, do světa, který už sám sebe znal. Idea spoločného ľudstva nemohla existovať vo svete plnom izolovaných civilizácií. Evropské dobytí světa tyto bariéry rozbilo.
Pred štyristo rokmi Európa začala transformovať svet a ľudstvo. Podobnú šancu v 15. storočí mala Ríša stredu, ale čínsky cisár vedený ideou konfuciánskej harmónie dal úspešnú námornú flotilu zničiť a neskôr nasledoval čínsky múr. V roku 1914 sa Európa premenila na jatky a všetko spálila s nebývalou brutalitou, čo trvalo tridsaťjeden rokov. Nadvláda Európy nad svetom sa takto vytratila a Európania sa jej ochotne vzdali. Podľa Friedmana EÚ prekvitala do roku 2008, tieto nádeje sa rozplynuli za šesť týždňov. Rusko vtedy vstúpilo do vojny s Gruzínskom a zbankrotovala banka Lehman Brothers. Zmienku o tom, že v skutočnosti Gruzínsko začalo vojnu s Ruskom, som v celej knihe nenašiel. Analytik má pravdu v tom, že tieto udalosti spochybnili mier a prosperitu v Európe, spôsobili neriešiteľnú krízu a v tieni týchto udalostí žijeme aj dnes: má na mysli konflikt na Ukrajine v roku 2014 a pomalý rast Európy. Európska únia nevytvorila európsku obrannú politiku. NATO označil ako „podivnú organizáciu“, pretože trvala ďalej, hoci studená vojna sa skončila. Americkú prítomnosť považuje za rušivú, pretože delila krajiny na tie, ktoré spolupracovali a na tie, ktoré odmietli spolupracovať (Rumsfeldova stará a nová Európa).
Európa sa chce prezentovať v lepšom svetle než imperializmom a masovým vraždením. Udržanie mieru sa stalo ústrednou témou príbehu o vzkriesení Európy. Balkán a Kaukaz odporujú európskemu naratívu, že sa európske vojny skončili.
Tvrdím, že Evropská unie čelí krizi, kterou nedokáže snadno vyřešit. EU se hroutí a otázkou je, zda může znovu získat svou rovnováhu. Odpovídám, že ne, protože její problémy jsou strukturální a povedou ke zhroucení. Evropa má staré tradice a jednou z nich jsou neustále se opakující konflikty na určitých místech.
Pochopitelně není jisté, jak to dnes v Evropě jiskří. Zejména ve východních regionech, ve staré východní Evropě, je situace víc než nejistá. Znovu povstalo Německo, hlavní mocnost v Evropě. Dynamika Evropy se posunula a Spojené státy jsou v jedné ze svých odtažitých a kontemplativních fází, což znamená, že každý se obává, že neudělají nic. Nabízí se tedy otázka, zda se pohraničí, aréna hrozného konfliktu, zklidnilo, nebo zda je bývalá Jugoslávie tak trochu modelem pro to, co by se mohlo v regionu stát.
Čo sa týka východnej Európy, mala by znovu premyslieť svoju strategickú pozíciu. Friedman to vidí tak, že sa nám žije lepšie v porovnaní s minulosťou, ale nie je to to, čo ľudia očakávali po páde „komunizmu“. A upozorňuje, že NATO je už iba tieňom svojej bývalej existencie, s minimálnym vojenským potenciálom okrem USA a čiastočne Británie s Francúzskom. A vzniká nová mocnosť mimo EÚ, ktorá musí čeliť neistým časom – Turecko. (Schröder považuje za nevyhnutné začlenenie Turecka do EÚ.)
Doba mieru od roku 1945 do roku 1991 bola nanúteným mierom zo strany USA a ZSSR. Obdobie od roku 1991 do roku 2008 bolo európskym úspechom a dobou mimoriadnej prosperity, takže sa Európania nemuseli uchyľovať k vojne. Na margo európskej mäkkej sily Friedman poznamenáva, že byť bohatý a slabý je nebezpečná kombinácia. Evropa proto žije ve světe s vlky. Nedokáže konkurovať USA a Európania nedokážu bojovať, musia sa vykúpiť, problém ignorovať alebo kapitulovať. Rusko je slabé, ale jeho armáda je stále silnejšia ako ktorákoľvek európska armáda. Existujú štyri Európy: nemecké štáty, severná Európa, stredomorské štáty a štáty v pohraničí. Rozdiely medzi nimi sú protichodné a dramatické. Problém Európy pochádza od osvietenstva, od doby jej najväčšej slávy. Túžba vlastniť všetko aj za cenu straty vlastnej duše, čiže nič za to nedávať. Príbeh modernej Európy sa začal zánikom Sovietskeho zväzu v roku 1991, kedy sa zrodila EÚ, v roku 2014 sa Rusko znovu objavilo a s ním aj ohnisko konfliktu medzi Ruskom a EÚ. Na otázku, či má Európa zlých tridsaťjeden rokov už za sebou, odpovedá Friedman dôrazným „nie“.
Európa už dávno nie je stredom sveta, ale len podriadenou súčasťou medzinárodného systému. Predstava, že sa Európa vzdala použitia sily na riešenie konfliktov, patrí do ríše fantázie.
Lidé nebojujú ve válkách protože jsou blázni nebo se nepoučili z historie. Vědí o bolesti, která je čeká. Bojují proto, že musí, protože je k tomu donutila realita. Evropané jsou stále lidmi a budou se setkávat s hroznými volbami, kterým čelí i ostatní a před kterými historicky již stáli. Budou si muset vybrat mezi válkou a mírem, a stejně jako v minulosti si občas zvolí válku.
Toľko G. Friedman. Jeho pohľad sa nám nemusí páčiť, ale nastavil starému kontinentu, ktorý je v jeho očiach iba „polostrov“, zrkadlo. Aj keď „rozkúskovaná vojna“ sa už začala, predsa by sme sa nemali vzdávať nádeje, že tretia svetová vojna nemusí nevyhnutne nastať. Friedman si to zrejme myslí, lebo vydal knihu, u nás dostupnú, ako USA túto vojnu vyhrajú.
+ + +
Hľadal som vo svojej knižnici a spomenul som si na knižku europoslanca Borisa Zalu, ktorú sme prezentovali v rámci Futurologickej spoločnosti. Zala upozorňuje na absenciu európanstva a potláčanie europeanizmu, čo bolo príčinou tragických vojen a mocensko-politického úpadku. Systém mocenských previazaní od Ríše rímskej až po Svätú alianciu zanikol v roku 1914. Ostala len geopolitika, teda politika realizácie národnoštátnych záujmov prostredníctvom sily. Niet vyššieho cieľa alebo spájajúceho univerzalizmu, ktorý by disponoval silou usporadúvať mocensko-politické pomery. Po prvej svetovej vojne pokus o vytvorenie nadštátnych štruktúr zlyhal a po druhej svetovej vojne bol zavedený poriadok ako domínium vonkajších síl, nie na základe europeanizmu. Štátne sily sú ponechané iba konkurenčnému boju a jedinou akceptovateľnou hodnotou je víťazstvo sily. Europolitika sa musí stať „korekčným nástrojom“ voči obnovovaným pokusom veľmocí o uplatnenie vplyvu, či o vytváranie osobitých vzťahov, predovšetkým zo strany USA a Ruska. Nedostatkom Zalových úvah je, že neprekračuje hranice európskeho kontinentu, vôbec neuvažuje o Číne ani o multipolarite v globálnom meradle.
Cenný príspevok spočíva v nastolení požiadavky prekonať geopolitiku, založenú na nacionalizme národných štátov. Sto rokov stará geopolitická doktrína Heartlandu, ktorá vedie k zadržiavaniu Ruska a tým nepriamo k vojne, by mohla a mala byť prekonaná novým univerzalizmom. Totiž europeanizmus musí v multipolárnom svete počítať s tým, že slovo budú mať ďalší globálni aktéri mimo Západ, ktorého jednostranná dominancia sa skončila. V rámci transkulturálneho dialógu sa ukazuje, že naše západné štandardy, ktoré sa za koloniálnej éry považovali za nespochybniteľné, budú musieť byť prehodnotené, ale zároveň sa ukazuje, že niečo ako univerzálne právo na ľudskú dôstojnosť môže slúžiť ako východisko prekrývajúceho konsenzu v celoplanetárnom meradle. Aktuálne hrozí pochovať akékoľvek ambície EÚ súhlas s dohodou TTIP, ktorá bude tak či onak výhodná iba pre jednu stranu a postavenie satelitu USA tým bude dokonca právne zakotvené. Nehovoriac o tajne pripravovanej ďalšej dohode TISA. Nezávislé odborné analýzy dostatočne spochybňujú možný ekonomický prínos dohody. Dalo by sa namietnuť, že ide o nátlak investorov, ktorí získajú nadpráva nad rámec rovnosti vlastníckych vzťahov, čo sa automaticky nedá stotožniť s vládou USA, avšak ide o snahu takto utvrdiť vládu (samozrejme globálnej, nielen americkej) plutokratickej oligarchie.
