Anton Eliáš, dekan Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave
Anton Eliáš sa narodil v roku 1950 v Pezinku. Po ukončení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, odbory ruský a anglický jazyk v kombinácii s literatúrou, v roku 1973 pôsobil ako asistent a odborný asistent na Katedre ruského jazyka a literatúry FiF UK, kde po habilitácii na docenta v roku 1998 pracuje dodnes. Je autorom jednej monografie a vyše 9O odborných článkov a štúdií, publikovaných doma i v zahraničí. V rámci pôsobenia na Filozofickej fakulte bol činný vo viacerých akademických funkciách, zaoberal sa predovšetkým koordinovaním vzdelávacej a vedecko-výskumnej činnosti. Od konca roku 2002 je dekanom FiF UK. Nedávno uzavrel promóciami vysokoškolské štúdiá ďalší ročník študentov. Myslíte si, že sú dostatočne pripravení uplatniť sa na trhu práce v rozšírenej Európe? – Som presvedčený, že budú mať šance uplatniť sa na trhu práce. A to nielen na Slovensku, ale aj v Únii, ak sa tam priestor otvorí. Moje presvedčenie sa zakladá aj na tom, že Univerzita Komenského prešla pred pár rokmi medzinárodnou evaluáciou, ktorá konštatovala, že vzdelanie, ktoré poskytuje, je plne kompatibilné – obsahom i úrovňou – so vzdelávacími štandardmi v Európe. Z tohto hľadiska by pracovnej kariére našich absolventov nemalo nič brániť. A to i v širšom európskom kontexte. Ak im niečo chýba, ale aj to sa už v posledných dvoch-troch rokoch napráva, tak je to zdravé sebavedomie, ktoré je typické pre ľudí, čo vyštudovali v západných krajinách. Z toho, čo vieme, možno povedať, že hodnota nášho diplomu je porovnateľná s diplomom získaným v Európskej únii. Je to tak aj na iných vysokých školách? – Ťažko môžem povedať nejaké meritórne stanovisko o ďalších vysokých školách a fakultách na Slovensku. Nakoniec, budúci rok sa začne kolo komplexných akreditácií všetkých vysokých škôl na Slovensku v súvislosti s implementáciou jednotlivých ustanovení vysokoškolského zákona. Ukáže, ako na tom fakulty a univerzity sú. Podľa nášho poznania bude latka náročnosti postavená pomerne vysoko. Celkom zreteľne sa ráta s tým, že v budúcnosti sa má slovenský vysokoškolský systém formovať tak, aby bol plne kompatibilný s európskym. Až po bezprostredné uznávanie našich diplomov. Budú mať niektoré z vysokých škôl či fakúlt s akreditáciami problémy? – Celý akreditačný proces nesúvisí priamo so vstupom Slovenska do Európskej únie, ale s implementáciou zákona o vysokých školách. Podľa neho majú všetky vysoké školy na Slovensku akreditovať všetky svoje študijné programy a okrem toho samy prejsť cyklom kompletných akreditácií. Kritériá sú nastavené veľmi prísne. Je možné, že vysoké školy alebo fakulty budú mať problémy. A vaša? – Nemohol by som jednoznačne tvrdiť, že bude absolútne bezproblémová. Nie vo všeobecnosti, ale v prípadoch niektorých študijných odborov a v niektorých študijných programoch v ich rámci sa problémy môžu vyskytnúť. Každá vysoká škola sa usilovala stať univerzitou. Posunú akreditácie tento proces zasa späť? – Zákon pre to priestor otvára. Podľa neho by si mala fakulta a príslušná vysoká škola zadefinovať poslanie. Ak bude svoj priestor vidieť najmä vo výchove bakalárov, je celkom jasné, že jej status bude úplne iný, ako vysokej školy, ktorá sa orientuje na prípravu magistrov či postgraduálne štúdium. Tá stratifikácia by mala ísť dokonca ešte ďalej. Vysokoškolský zákon predpokladá existenciu takzvaných výskumných univerzít. Tam by mali prevahu študijné programy druhého a tretieho stupňa – príprava magistrov a doktorandov. Legislatívny priestor na rozčlenenie úrovní je. Nakoľko dôsledne sa stratifikácia uplatní prostredníctvom akreditácií v praxi, to už je skôr otázka pre Akreditačnú komisiu. A váš názor? Malo by sa to urobiť? – Myslím, že áno. Obdobie zakladania nových univerzít a fakúlt „na zelenej lúke“ je pravdepodobne preč… – Chcel by som v to dúfať… Pokiaľ nás, samozrejme, neprekvapí iná iniciatíva – súkromné vysoké školy. Aké by malo byť ich miesto v našej sústave vzdelávania? V Maďarsku, Česku či Poľsku je ich omnoho viac, u nás existuje len jedna. – Ja v tom nijaký osobitný problém nevidím. Legislatívne podmienky sú stanovené v zákone. Ak bude súkromná vysoká škola vytvorená podľa nich, prejde plnohodnotným akreditačným procesom. Osobne by som takú konkurenciu privítal. Možno by sa v stojatých vodách čosi naozaj udialo. Nemyslíte si teda, že nárast ich počtu brzdia zložité pravidlá? – Pravdu povediac, a to sa netýka len súkromných vysokých škôl, za posledné štyri až päť rokov sme zaznamenali jasný nárast byrokracie. Ak vezmeme do úvahy požiadavky vyplývajúce z vysokoškolského zákona a čas, ktorý na jeho uvedenie do života vysoké školy mali, tak to sme sa riadne zapotili. A ešte to zďaleka neskončilo. Bolo treba prijímať úplne novú vnútornú legislatívu na úrovni univerzity i fakulty, kompletne prepracovať študijné programy, prejsť novými výberovými konaniami na všetky posty profesorov a docentov, hľadať priestor nových zdrojov financovania, ktorý doteraz nie je presne zadefinovaný. Z tohto pohľadu chápem, že ak sa to dotkne človeka „zvonka“, bude stáť pred neriešiteľnými problémami. Čo je dôvodom nárastu počtu pravidiel? Snaha o udržanie, zvýšenie kvality? – Predpokladám, lebo inak by mi bolo ľúto, že sa to všetko deje bez takéhoto zámeru. Na druhej strane, doplnil by som dva príklady. Prvým je kompletné kolo výberových konaní na obsadenie miest profesorov a docentov na všetkých vysokých školách na Slovensku. Bol by som zvedavý, ak by ministerstvo školstva poskytlo údaje, koľko nových profesorov a docentov obsadilo funkčné miesta profesorov a docentov na vysokých školách. Garantujem vám, že to nie sú ani dve percentá. Načo sme teda celú tú tortúru podnikli? Viem, že zaujímavá môže byť do budúcnosti. Ale v tejto chvíli nie. Poďme k druhému. Na všetkých vysokých školách na Slovensku sa vytvárajú nové študijné programy. Šesťdesiat percent ich obsahu je záväzne predpísaných, a to musí rešpektovať každá slovenská vysoká škola. V prvej chvíli nám to pripomínalo donedávna existujúcu „jednotnú školu“ aj s povinne predpísanými osnovami. Zrušil sa priestor pre originalitu toho, čo poskytuje vysoká škola. Akceptujem tento krok len pod jednou podmienkou – ak tých šesťdesiat percent bude profilovaných takým spôsobom, aby boli určitou garanciou uznania diplomu absolventa vysokej školy v európskom priestore. Len vtedy by to bol racionálny krok. Hovorili ste aj o viaczdrojovom financovaní. Ako ste úspešní pri získavaní prostriedkov z fondov Európskej únie a ako ste pripravení do budúcnosti? – Filozofická fakulta nebola doteraz mimo európskych zdrojov, na druhej strane, mohla byť aktívnejšia. Už od roku 1990 sme získali niekoľko miliónov korún v rámci programov TEMPUS, čo sa prenieslo do vybavenia školy. Mnoho projektov súviselo s materiálnou podporou študijného odboru prekladateľstvo – tlmočníctvo. Všetko to ale závisí od jednej veci – či sa nájde človek, ktorý sa projektu ujme. Vedenie školy sa nemôže premeniť na tím tvorcov projektov. Rovnako treba mať kontakty. Anonymne vypisované projekty nič nezískajú. Je to aj generačný problém? – Do tohto nového spôsobu hľadania prostriedkov sa už istá generácia učiteľov asi nezapojí. Každý takýto projekt ale musí stáť na kontaktoch. Môže ho vypracovať mladý, ambiciózny človek, ale ak nemá primeranú kvalifikáciu vyjadrenú titulmi, nebude pri hľadaní kontaktov úspešný. Veková hranica profesorov na západe je o 20 až 25 rokov nižšia, ako u nás. A to sú tvorcovia projektov. Na Slovensku má profesor 60 a viac rokov. Napriek tomu, že si ich prácu veľmi vážim, nedá sa spoliehať na aktivitu tejto generácie pri uchádzaní sa o európske projekty. Ľudia o 20 – 25 rokov mladší zasa vyžadované tituly nemajú. Ak na západnej univerzite pôsobí štyridsaťročný ako profesor a u nás jeho rovesník ako odborný asistent, vníma ho touto optikou. Nepoznajúc náš systém, môže ho považovať aj za málo schopného. Bude treba nájsť kompromis – medzinárodné projekty budú tvoriť mladší ľudia, starší kolegovia to gestorsky prikryjú. Jedným zo sprievodných problémov je i kofinancovanie. Ak má fakulta prispieť tridsiatimi percentami na financovanie väčšieho projektu, sme v koncoch. Nie sme schopní nájsť ani 100 000 korún. Prostriedky z dotácie zo štátneho rozpočtu zďaleka nestačia na pokrytie ani jedného projektu, nieto niekoľkých. Bude sa potrebe čerpať z európskych fondov prispôsobovať aj štruktúra vysokej školy? – Pokiaľ má univerzita zostať univerzitou, musí poskytovať aj široký diapazón vzdelávacích aktivít. Nemožno ju preto rozbiť na malé čiastky. Na prírodovedeckej fakulte existujú výskumné tímy. To by som si vedel predstaviť. Oproti prírodným vedám máme ale jednu nevýhodu. Nie vždy je ľahké nájsť tému, ktorou sa „prebojujete na jednotný európsky trh“. Téme, ktorá by bola zaujímavá aj v iných ako slovenských kontextoch. Vrátim sa ešte k výskumným tímom. Je to veľmi dobré cesta, pretože – v dobrom zmysle – núti fakultu k interdisciplinárnemu prístupu. Tu však vstupujú problémy s personálnym manažmentom. Nevyžaduje si to len dobrých vedcov v tíme, ale aj schopných personálnych manažérov. Potrebujeme aj ľudí, ktorý nebudú robiť výskum, ale práve fundraising a vypracovávanie projektov. Presuňme sa však k hlavnej funkcii vysokej školy – poskytovaniu vzdelania. Prichádza otázka jej financovania. Ako sa teda pozeráte na spoplatňovanie vysokoškolského štúdia? Dokáže zvýšiť jeho kvalitu? – Zdá sa mi prinajmenšom nie celkom férové tvrdiť, že poplatky prinesú automaticky zvýšenie kvality vysokoškolského vzdelania. Otvorene poviem, že tento argument nepokladám za čestný. Navyše, všetci vieme, že z hľadiska financovania vysokých škôl nás poplatky z biedy nevytrhnú. Ak majú, na druhej strane, znamenať hrozbu úniku mozgov, mal by sa tento krok dvakrát premyslieť. A to som sa nedotkol ani slovom sociálnych podmienok. Navyše, ak by už mali byť zavedené, nezdá sa mi spravodlivé, aby ministerstvo a vláda rozhodovali o tom, či môže rektor alebo dekan určiť ich výšku na nulu. Tým sa berie možnosť podporiť záujem študentov o niektoré odbory, o ktoré záujem opadá – učiteľstvo, technické odbory. Nevidím do kuchyne ministerstva školstva, no keď sa pokúšam nájsť vysvetlenie, prečo nie sú ochotní akceptovať nulu ako spodnú hranicu, vychádza mi to len na jedno. Dvadsať percent poplatkov má byť určených na sociálne štipendiá študentov poskytované vysokou školou. To je ale povinnosť štátu. Ministerstvo však tvrdilo, že s vami o návrhu diskutovalo. Dalo by sa teda očakávať, že vám dôvody vysvetlilo… – Študentská rada vysokých škôl povedala nie, Rada vysokých škôl povedala nie, Rektorská konferencia povedala nie – všetko sú to samosprávne orgány zastupujúce vysoké školstvo. Ministrova odpoveď bola – máme to vo vládnom programe. Je podpora štátu vysokému školstvu dostatočná? – Nie. Ak nám povedia, že štát na to nemá, v poriadku. Už teraz ale žijeme z ruky do úst, a to som použil ešte miernu formuláciu. Mohli by sme dokladovať, ako nám za posledných sedem-osem rokov klesá podiel financií vynakladaných na priamy vzdelávací proces vo vysokom školstve. Nechápem potom ale, prečo je v programovom vyhlásení vlády, že v každom roku budeme navršovať prostriedky dávané do vysokého školstva o 0,1 percenta HDP? Tento sľub nikto oficiálne nezrušil. Prečo by sme sa mali uskromňovať, keď od nás vláda žiada zvyšovať počet študentov? Korupcia na vysokých školách sa má odbúrať prijímaním študentov bez prijímacích pohovorov. Nech sa páči, hneď od budúceho roka! Ale na našej fakulte je to každoročne 4500 uchádzačov a prijímame 700. Všetkých študentov je necelých 2700. Väčšie kapacity nemáme! Akoby pravá ruka nevedela, čo robí ľavá. Argumentuje sa tým, že problémy s financovaním vyriešia práve poplatky. A naozaj tomu veríte? – Ak by sme to zrátali, nebola by to malá suma, napriek tomu zďaleka nedostatočná. Nehovorili sme o sociálnych dôsledkoch. Na túto otázku sa objektívne nedá odpovedať, pretože nikto nevie, čo tento krok spôsobí. Nekvalifikovaný odhad naznačuje, že problém nebudú mať dve skupiny študentov. Tí, ktorí sú zo solventných rodín a tí, ktorí padnú do vytvorenej sociálnej siete. Aké je ale to percento medzi nimi?
Zhovárali sa Radovan Geist a Martin Muránsky
