Dnešná spoločnosť sa ocitla v situácii, keď sa rozpadol tzv. moderný symbolický poriadok – symbolično, ako ho označuje lacanovský slovník. Tomuto rozpadu podlieha etická, politická, medzinárodnoprávna, sociálna, ale dokonca i filozoficky-metodologická rovina.
Staré úzy sú zrušené, možností manévrovania je nekonečné množstvo, až sám tápajúci človek nevie, čo je „správne“, čoho sa chytiť, kde stáť a na čo čakať. Ide o akýsi postmoderný chaos, ktorý oplýva vlastným nezovšeobecneným poriadkom. Všeobecné vyprchalo, zostala akási pseudokonkrétnosť. Jednotlivé snahy o uplatnenie čiastkových záujmov voči celku nepodliehajú vyšším spoločenským princípom, či pravidlám. Indivíduá, inštitúcie sú čoraz viac individualizované.
Liberálny individualizmus
Spoločnosť nepracuje ako celok, je rozparcelovaná v záplave predstierania a čudných kultúrno-spoločenských konštrukcií. Dnešná societa sa ocitla v zajatí akéhosi prirodzeného a konečného systému, presnejšie liberálno-individualistického, ktorý sa vyznačuje aktívnou požiadavkou: sloboda nado všetko! To znamená od potrieb jednotlivca až po potreby toho istého jednotlivca, či subjektu. Celok zostal mimo, fragment sa osamostatnil aj za cenu fatality. Fenoménu slobody podľahlo všetko, pričom obhajujúcim argumentom ostáva strach zo straty voľnosti, vôle, chuti, túžby. A nestrácame náhodou aj chuť a vôľu vôbec niečo podniknúť, vykonať, skúsiť? Akoby sa popri strachu zo straty slobody vynáral i strach zo zodpovednosti alebo jednoducho zbytočnosti ktoréhokoľvek aktu. Ontologicky život zmysel nemá, spoločensky áno. Ale v postmoderných časoch sa spoločenský čin stáva zbytočným, pretože tu chýba spätná väzba, teda symbolický poriadok, nejaké obecné pole, pocit uvedomenia si, že to, čo vykonám, zanecháva informáciu, ktorá ovplyvňuje spoločnosť ako celok a zároveň mňa samotného. Pritom prechádza všetkými zainteresovanými indivíduami a nikam sa nevyparí. Akýsi poriadok, ktorý mi napovie, aj keď iba symbolicky, že toto je „dobré“ a toto naopak „zlé“.
Pôžičkou splácame pôžičku
Doslova prežívame v dobe, keď každý pokladá rysy súčasného svetového systému a morálky za neschopné prehodnotenia. Iná verzia ako keby ani nebola možná. V tom je jadro nastavenia súčasného svetového systému ako konštrukcii, ktorá sa javí prirodzená, nespochybniteľná, jedinečná a nekonečná. Súčasnosť je jedno veľké simulacrum s podobnými znakmi, ako je nacionalizmus alebo mediálne tvorená skutočnosť. Napriek tomu, že sa jedinec v tom stráca, paradoxne nedokáže rozpustiť vzor prirodzenosti a kvázicelospoločenskej funkčnosti tohto kultúrno-spoločenského poriadku. Ocitli sme sa v niečom, čo je „večné“, čo len ťažko podlieha klamu, radikálnemu prehodnoteniu a možnosti všeobecnej kritiky. Akákoľvek kritika sa zmieta zo stola, pretože sa vymyká rámcom „dokonalého“ slobodného sveta, t. j. slobody jedinca. To je magické slovo dneška! Ako môžeme vedieť a zároveň si byť istí, že ten dnešok je dokonalý, keď máme strach sami zo seba, z nášho konania a smerovania? V čom nachádzame tú istotu? Vo výraznom úbytku rešpektu z autorít, v hospodársky polarizovanej spoločnosti, politickej korektnosti, etickej vražde, ekologických devastáciách, dôslednom gumovaní významových pojmov, ako sú láska, viera a nádej? Aký je to spôsob myslenia, keď svoju istotu hľadáme v neistote? Dnešok tak pripomína „pôžičku splácanú pôžičkou“.
Ako z toho von?
Hlavným problémom súčasného spoločenského hyperreálneho simulakra je jeho dogmatické lipnutie na individuálnej slobode v liberálnom kontexte, ktoré za každú cenu nesmie byť spochybniteľné. Táto idealita vymedzuje skutočnosť a to doslova. Aký druh slobody predstavuje toto dogmatické simulacrum? Slobodu bez kritiky, zásadnej emancipácie a opozícii voči všetkému, čo sa pokúša o vymanenie sa z danej paradigmy. Korektný odpor voči nepriateľským jednotlivcom, ktorí sa pokúšajú na rozumovom základe tvoriť možnosti pre rozvoj iného pohľadu na politické, sociálne, umelecké, kultúrne a filozofické otázky. Ako z toho von? Ak túžime po otvorení priestoru pre tzv. agonálnu politiku v medziach radikálneho demokratického prístupu, je nevyhnutné prehodnotiť termín subjektu. Pokúsiť sa odraziť z postštrukturalistického chápania subjektivity, ktoré analogicky dopĺňa memetické teórie. Tie sa vyznačujú vedeckým prístupom k danej problematike, len jednoducho neboli úplne preskúmané a nedošlo k funkčnej filozoficko-antropologickej syntéze. Subjektivita v súvislosti s neskorým kapitalizmom sa dá bez problémov charakterizovať Foucaultovým pojmovým aparátom, ktorý ju chápe ako výslednicu vplyvu „Absolútne Iného“. Subjekt treba začať vnímať inak ako dosiaľ, musíme sa pokúsiť naň nazerať ako na súčasť štruktúry kultúrno-spoločenských diskusií, ktoré ho vytvárajú. Samozrejme, že i nositeľ subjektivity je nositeľom zdedených génov, ktoré sa podieľajú na tvorbe jeho osobnosti. Subjekt je tak akousi výslednicou. Analogicky uvažoval Louis Althusser, určite nie nepodobne, hoci iným pojmovým vyjadrením aj Erich Fromm. Marxovo skúmanie vedomia determinované životom je stále platné. Práve pokus o iné uchopenie subjektivity nám umožní odraziť sa iným smerom a problematiku tak prehodnocovať z ešte inakších pozícií ako doteraz.
Sloboda založená na trhu
Vychádzajúc z vyššie uvedenej hypotézy môžeme sa dopracovať k záveru, že diskusia ako taká je v rámci analytického skúmania procesov a spoločenského priestoru viac ako podstatná. Práve postmoderna, viac ako moderna, umocňuje pluralitný boj takýchto diskusií navzájom. Ide o množstvo diskurzov, ktoré okupujú celý spoločenský priestor a vo veľkej miere ovplyvňujú subjekty. Práve to spôsobuje spoločenské tápanie samotných subjektov, ich členenie, nesúlad, chaos a v neposlednom rade aj neistotu. Zmienené tápanie pritom zastrešuje neotrasiteľný, dominantný diskurz liberálnej slobody a dokonalosti. To je jedným zo spôsobov ako udržiavať spoločnosť v kruhu, vytýčiť jej vzor chaotickosti bez rozumnej opozície. A potom demonštratívne šíriť, že „veľké príbehy“ sa už skončili, zostali len „malé“ zastrešované jedným „veľkým príbehom“. Tým sa nám javí sloboda nespočetných možností, ale zároveň sa tu nachádza nemožnosť štruktúrnych zmien. Je to akési „opíjanie sa rožkom“, keď sa subjektu umožní podieľať sa na tvorbe a konať v rámci jednej nespochybniteľnej myšlienky. Tou súčasnou je sloboda založená na trhu a na komodifikačných procesoch. Trh je ten, Derridom povedané, „Absolútne Iný“, ktorý je zároveň symbolom dnešného bytia. Ak už uvažujeme o slobode, čo je to za sloboda tvorená trhom? Naozaj sme presvedčení, že sme slobodní? V rámci radikálneho otvorenia priestoru manévrovania, teda vymanenia sa z kruhu postmoderny, by sme sa mali pokúsiť využiť samotné postmoderné páky a konštituovať taký diskurz, ktorý by radikálne konkuroval dnešnému dominantnému diskurzu a zároveň by vytváral nové voľné pole pre radikálne demokratické myslenie. Sebareflexia, radikálna kritika a možnosť nápravy je v našom prípade akútna. Prestali sme myslieť, zapáčila sa nám pseudozábava a konzum, ktoré súčasnosť produkuje. Nestali sme sa slobodnejší, ako si mnohí myslia, ale konformnejší a servilnejší v dobe mnohostí a zbytočností.
Autor je doktorand na Inštitúte politológie Prešovskej univerzity
