Únava z rozšírenia

Minulotýždňový summit EÚ bol jedným z viacerých signálov, že únia sa do ďalšieho rozširovania nehrnie. Najprv bude musieť nájsť odpoveď na zásadné otázky o svojom charaktere. „Šok z rozširovania“ v roku 2004 bol väčší, než európski politici očakávali. Vstup nových členov do eurozóny a Schengenu sa nad očakávanie odďaľuje, v pôvodnej európskej pätnástke sa nadšenie z „historického zjednotenia“ premenilo na rozpačitú nedôveru a odmietavý postoj k ďalšiemu rozširovaniu. Európski politici ako Tony Blair, Angela Merkelová či fínsky premiér Matti Vanhanen ešte vždy hovoria o „dôležitosti členstva Turecka“, o dverách, ktoré sú „stále otvorené“, a o „jednoznačnej európskej budúcnosti Západného Balkánu“. Potenciálni členovia by sa však na nich nemali spoliehať. Dovoliť si to môžu len vďaka tomu, že hovoria o časovom horizonte „viac ako desať rokov“. A za ten čas sa, pravda, môže stať mnoho vecí, ktoré si vynútia „zmenu postoja“. Stratégia „čiernych pasažierov“ Rozšírenie v roku 2004 postavilo Európsku úniu pred zásadné otázky o jej charaktere. Vstup desiatich nových členov viac ako predchádzajúce rozšírenia posunul politickú rovnováhu v inštitúciách EÚ. No nielen to. V ekonomickej oblasti existujú veľké rozdiely medzi starými a novými členmi – desiatka nových štátov priniesla únii štvrtinu obyvateľov, ale len dvadsatinu hospodárskeho produktu. S Bulharskom a Rumunskom sa tento nepomer ešte zvýši. Nižšia životná úroveň a odlišné hospodárske problémy vytvárajú rozličné záujmy. Spoločný európsky rámec ešte stále nie je dosť pevný na to, aby zamedzil riešeniu „národných problémov“ spôsobom, ktorý de facto poškodzuje ostatných členov. Prejavuje sa to najmä v sociálnej oblasti. Neexistencia pevnejšieho európskeho rámca sociálnej politiky (napríklad európskej minimálnej mzdy, harmonizácie pracovných práv a pod.) znamená, že noví členovia môžu riešiť svoj problém s nezamestnanosťou a podkapitalizovaným hospodárstvom pokusmi prilákať zahraničných investorov udržiavaním nízkej úrovne miezd či oslabovaním postavenia pracujúcich. Zvyšovať ekonomický rast týmto spôsobom však z pohľadu pôvodných členov, u ktorých panujú vyššie mzdy a prísnejšia pracovnoprávna regulácia, často znamená, že sa odsúva výroba a poškodzuje ich vlastná ekonomika. Na druhej strane, mnohí z pôvodnej európskej pätnástky sa rozhodli chrániť svoje pracovné trhy a tým nepriamo aj sociálne systémy obmedzovaním práva slobodného pohybu pracovnej sily z ôsmich východoeurópskych členských krajín. Obavy z chudobnejších Ukazuje sa, že nedostatočne jasné pravidlá nevytvárajú ani tak „všeobecne prospešnú“ konkurenciu, ako skôr politickú nedôveru komplikujúcu spoluprácu a odpor verejnosti, ktorá (zďaleka nie úplne neoprávnene) vníma rozširovanie únie v dnešnom rámci ako ohrozovanie vlastnej sociálnej situácie. V tomto kontexte treba vnímať aj často spomínanú „únavu z rozšírenia“, najmä verejnosti v EÚ-15. Ťažko si predstaviť, že ak by sa Nórsko, Švajčiarsko či Island rozhodli v týchto dňoch vstúpiť do Európskej únie, vyvolalo by to protesty na uliciach Paríža, Berlína či Amsterdamu. Situácia je však iná už len pri zmienke o pristúpení nejakej podstatne chudobnejšej krajiny kedykoľvek v dohľadnom čase. Sú dve cesty, ako z tejto situácie von. Európska únia sa môže zreformovať spôsobom, ktorý v podstate umožní jej rozpad na užšiu skupinu krajín postupne sa integrujúcich aj v ďalších politických oblastiach a širší vonkajší okruh, ktorý bude fungovať viac-menej iba ako spoločný trh. Chudobnejšie členské krajiny by sa tak mohli opäť dostať na perifériu integračného procesu. Aj keby boli tieto „integračné jadrá“ otvorené vstupu ďalších záujemcov, určite by sa to viazalo na splnenie určitých politických a ekonomických podmienok. Cena za toto plnenie by mohla časom rásť. Druhá možnosť je, že sa celoeurópska integrácia bude postupne prehlbovať, vďaka čomu bude možné postupne vyrovnávať rozdiely v hospodárskej situácii a v politike členských krajín. Pevnejšie stanovené pravidlá by obmedzili možnosť „podvádzať na úkor iných“ a zúžili priestor na konflikty medzi členskými krajinami. Zvýšenie dôvery by zas vytvorilo lepšie podmienky, aby sa posilnila medzištátna i medziregionálna solidarita.