Umenie, pravda a politika

V roku 1958 som napísal: „Nejestvujú presné hranice medzi tým, čo je reálne a čo je fiktívne, ani medzi tým, čo je pravdivé a čo nepravdivé. Veci nie sú nevyhnutne ani pravdivé ani nepravdiv,, môžu byť aj pravdivé aj nepravdivé.“ Verím, že tieto tvrdenia stále platia a že ich stále možno aplikovať na skúmanie vzťahu umenia k skutočnosti. Ako spisovateľ sa ich pridržiavam, ale ako občan tak nemôžem urobiť. Ako občan sa musím pýtať: Čo je pravda? Čo je nepravda? Pravda v dráme ostáva vždy nepostihnuteľná. Nikdy ju celú nenájdete, ale čosi nás núti hľadať ju. Hľadanie zrejme určuje úsilie. Vašou úlohou je hľadať. Dosť často sa v tme potknete o pravdu, narazíte na ňu alebo aspoň na záblesk nejakého obrazu či tvaru, ktorý vyzerá ako pravda, často si pritom ani neuvedomíte, čo sa stalo. Ale naozaj pravdou je, že v dramatickom diele nikdy nemožno nájsť len jednu pravdu. Je ich tam mnoho. Tieto pravdy súperia, odpudzujú sa, zrkadlia sa navzájom, ignorujú sa, doberajú sa, sú voči sebe slepé. Občas sa vám zdá, že ste sa zmocnili pravdy, no ona vám prekĺzne pomedzi prstami a už jej niet. *** Často sa ma pýtajú, ako vznikajú moje hry. Nedokážem to vysvetliť. Neviem ani posúdiť svoje hry. Viem iba povedať, že to a to sa stalo. Že to a to sa v nich povedalo. Že to a to sa v nich udialo. Zárodok väčšiny hier spočíval v jednom riadku, v jednom slove alebo v jednom obraze. Často zakrátko po slove nasleduje obraz. Uvediem dva príklady dvoch riadkov, ktoré sa zčista-jasna vynorili v mojej hlave, podnietili vznik obrazu, inšpirovali ma. Povedzme hry Návrat domov a Staré časy. Prvý riadok Návratu domov je: „Čo si robil s nožnicami?“ Prvý riadok Starých časov je: „Tmavý.“ V oboch prípadoch mi chýbali akékoľvek ďalšie informácie. V prvom prípade niekto asi hľadal nožnice a chcel sa od niekoho, koho podozrieval z krádeže, dozvedieť, kde sú. Ale netušil som, že oslovená osoba kašle na nožnice, aj na toho, kto sa pýta, kašle na všetko. Slovo „tmavý“ som chápal vo vzťahu k vlasom kohosi, vlasom nejakej ženy, pričom bolo odpoveďou na otázku. V oboch prípadoch som cítil nutkanie pokračovať ďalej. V duchu som všetko videl ako veľmi matný záblesk, ako tieň v svetle. Keď začínam písať hru, vždy dám osobám mená A, B, a C. Pri hre, z ktorej sa stal Návrat domov, som videl nejakého chlapa ako vstupuje do nevľúdneho domu, a potom sa pýta čosi mladšieho muža sediaceho na škaredom gauči s dostihovým bulletinom v rukách. Zdalo sa mi, akoby A bol otec a B bol jeho syn, ale nebol som si istý. To sa však potvrdilo o chvíľu, keď B (neskôr sa z neho stal Lenny) povedal A (neskôr sa z neho stal Max): „Ocko, čo keby som hovoril o niečom inom? Chcem sa ťa niečo spýtať. Čo za jedlo sme to mali na večeru? Ako ho voláš? Prečo nekúpiš psa? Ty si šarha-kuchár. Čestné slovo. Akoby si varil pre svorku psov.“ Odkedy B oslovoval A „ocko“, zdalo sa mi zmysluplné predpokladať, že išlo o otca a o syna. Bolo tiež zrejmé, že A je kuchár a že jeho kuchárske umenie sa veľmi necení. Znamenalo to, že tam chýbala matka? Nevedel som to. Ale ako som si občas vravel, na začiatku nikdy nevieme, ako sa to skončí. „Tmavý“. Veľké okno. Večerná obloha. Muž. A (neskôr sa z neho stane Deeley) a žena. B (neskôr sa z nej stane Kate) sedia a popíjajú. „Tučná alebo štíhla?“ pýta sa muž. O kom to hovoria? Ale potom vidím, že pri okne stojí žena. C (neskôr sa z neho stane Ann) len tuším – chrbtom je otočená k ním, má tmavé vlasy. Je to zvláštna chvíľa, chvíľa modelovania postáv, ktoré dovtedy neexistovali. To, čo nasleduje, je vrtkavé, neisté, dokonca ako halucinácia, hoci inokedy to môže byť nezadržateľná lavína. Autorova situácia je čudná. V určitom zmysle ho postavy nemajú radi. Postavy mu vzdorujú, nedajú sa formovať. Vy im naozaj nemôžete diktovať. V určitej miere hráte s nimi nikdy sa nekončiacu hru, hru mačky s myšou, hru na slepú babu, na skrývačku. Ale nakoniec zistíte, že máte po ruke ľudí z mäsa a krvi, ľudí s vôľou a vedomím svojej individuality, postavy zložené z prvkov, ktoré už nedokážete zmeniť, zmanipulovať, alebo deformovať. Použitie jazyka v umení je veľmi ambivalentným úkonom. Jazyk je akoby pohyblivý piesok, trampolína, zamrznutý rybník, ktorý sa môže pod tebou, autorom, kedykoľvek prelomiť. Ale ako som povedal, hľadanie pravdy sa nikdy nemôže zastaviť. Nemôže sa prerušiť, nemôže sa odročiť. K pravde sa musíme postaviť čelom, práve teraz a tu. *** Politická dráma predstavuje úplne iný súbor problémov. Kázaniu sa treba za každú cenu vyhnúť. Podstatná je objektivita. Postavám sa musí dovoliť, aby žili vlastným životom. Autor ich nesmie obmedziť a spútať tak, aby vyhovovali jeho vlastným predstavám, náladám alebo predsudkom. Musí byť pripravený priblížiť sa k nim z rôznych strán, z rôznych a bezpočetných uhlov perspektívy, pristupovať k ním prekvapujúco, možno náhodne, ale nikdy im neposkytovať príležitosť uberať sa smerom, ktorým sami nechcú ísť. Nedarí sa to vždy. A politická satira sa nikdy neuspôsobuje týmto zásadám, v skutočnosti sa správa práve opačne, lebo to je jej pravou funkciou. Nazdávam sa, že v mojej hre Narodeninová slávnosť som dovolil, aby sa rozohral celý diapazón volieb v neveľkom lese možností, aby som napokon tie voľby sústredene zvládol v záverečnom výstupe. V Horskom jazyku som si netrúfol na taký počet akcií. Sú brutálne, rýchle a ohavné. Ale vojaci v hre z nich majú potešenie. Niekedy sa zabúda, že mučiteľov ľahko opanuje nuda. Potrebujú trochu veselia, aby sa im pozdvihla morálka. To sa, pravdaže, potvrdilo na dianí v Abú Ghraib v Bagdade. Horský jazyk trvá len 20 minút, ale hra sa môže predlžovať o celé hodiny, ten istý model sa môže donekonečna opakovať hodinu po hodine. Zdá sa mi zasa, že Popol k popolu by sa mal hrať pod vodou. Topiaca sa žena, jej ruky vyčnievajúce nad vlnami, strácajúce sa z dohľadu, naťahujúce sa k ľuďom, ale nenachádzajúce nikoho ani nad hladinou, ani pod ňou, nachádza len tiene, záblesky, plynutie; žena, stratená postava v zatopenom kraji, žena neschopná uniknúť skaze, ktorá sa zdanlivo týka len iných. Ale tak ako oni hynú, hynie aj ona. *** Politický jazyk, jazyk, ktorý používajú politici, si netrúfne na nijaké z týchto území, lebo väčšina politikov, podľa dokladov, ktoré máme k dispozícii, sa nezaujíma o pravdu, ale o moc a o udržanie moci. Udržanie si moci je také dôležité, že politici nedbajú na ľudí a žijú bez toho, aby si všímali pravdu, dokonca pravdu o svojich životoch. Preto nás obklopuje množstvo lží. Ako každý z vás vie, invázia do Iraku sa zdôvodňovala tým, že Saddám Hussajn vlastní veľmi nebezpeční zbrane hromadného ničenia, z ktorých niektoré môžu byť odpálené v priebehu 45 minút a spôsobia strašnú dôsledky. Ubezpečovali nás, že je to pravda. Nebola to pravda. Vraveli nám, že Irak má kontakty s al-Kájdou a že je spoluzodpovedný za zločin v New Yorku z 11. septembra 2001. Ubezpečovali nás, že je to pravda. Nebola to pravda. Vraveli nám, že Irak ohrozuje bezpečnosť sveta. Ubezpečovali nás, že je to pravda. Nebola to pravda. Pravda je čosi celkom iné. Pravda má do činenia s tým, ako Spojené štáty chápu svoju rolu vo svete a aké prostriedky volia na jej uskutočňovanie. Ale kým sa vrátim k súčasnosti, rád by som sa pozrel na nedávnu minulosť, konkrétne na zahraničnú politiku Spojených štátov od konca druhej svetovej vojny. Myslím si, že je našou povinnosťou podrobiť toto obdobie aspoň stručnému skúmaniu, ktoré nám čas dovoľuje. Každý vie, čo sa stalo v povojnovom období v Sovietskom zväze a vo východnej Európe. Bola to systematická brutalita, rozsiahle zločiny, bezohľadné potláčanie nezávislej mysle. Všetko toto sa dôkladne zdokumentovalo a overilo. Ale tvrdím, že zločiny Spojených štátov za to isté obdobie sa len povrchne zaznamenali, nie že by sa aj zdokumentovali, priznali a vôbec uznali ako zločiny. Som presvedčený, že toto sa musí povedať a že pravda má závažný vzťah k súčasnej situácii vo svete. Hoci prinútené do určitej miery existenciou Sovietskeho zväzu, Spojené štáty podnikali svoje akcie vo svete na základe záveru, že majú puvoir konať tak, ako sa im páči. *** Priame napadanie suverénnych nebolo nikdy preferovanou metódou USA. Zväčša sa uprednostňovalo to, čo sa eufemisticky nazýva „konflikt malej intenzity“. Konflikt malej intenzity znamená, že tisícky ľudí zomrú, ale pomalšie ako keby na nich zhodili bombu pri jedinom údere veľkej intenzity. Znamená to, že infikujete srdce krajiny, že nasadíte skazonosný zárodok a pozorujete ako gangréna kvitne. Keď ste si obyvateľov podrobili, alebo ich ubili k smrti, čo je to isté, a vaši priatelia, vojaci a veľké korporácie sa pevne držia pri moci, pôjdete pred kamery a poviete, že demokracia zvíťazila. Toto bolo spoločným znakom zahraničnej politiky Spojených štátov v rokoch, o ktorých hovorím. Tragédia Nikaraguy bola veľmi príznačná. Vybral som si ju, aby som ju ponúkol ako presvedčivý príklad názoru Ameriky na jej úlohu vo svete vtedy aj teraz. Koncom osemdesiatych rokov som sa zúčastnil na jednom stretnutí na veľvyslanectve Spojených štátov v Londýne. Kongres Spojených štátov mal vtedy rozhodnúť, či poskytnúť kontras viac peňazí v ich kampani proti nikaraguajskému štátu. Bol som členom delegácie, ktorá vystupovala v mene Nikaraguy, no najvýznamnejším členom tejto delegácie bol otec John Metcalf. Predstaviteľom americkej administratívy bol Raymond Seitz (vtedy bol človekom č. 2 po veľvyslancovi, neskôr sa stal sám veľvyslancom). Otec Metcalf povedal: „Pane, vediem farnosť na severe Nikaraguy. Moji farníci vybudovali školu, zdravotné a kultúrne stredisko. Žili sme v pokoji. Pred niekoľkými mesiacmi Contras napadli farnosť. Zničili všetko – školu, zdravotné stredisko, kultúrne stredisko. Znásilnili sestričky a učiteľky, najbrutálnejším spôsobom zavraždili lekárov. Chovali sa ako divosi. Prosím, žiadajte, aby vláda Spojených štátov zrušila podporu týchto šokujúcich teroristických aktivít.“ Raymond Seitz mal veľmi dobrú reputáciu ako racionálne zmýšľajúci, zodpovedný a veľmi múdry muž. V diplomatických kruhoch ho veľmi rešpektovali. Počúval, chvíľu mlčal, a potom s istou tvrdosťou v hlase prehovoril: „Otče, dovoľte, aby som vám niečo povedal. Vo vojne nevinní ľudia vždy trpia.“ Nastalo mrazivé ticho. Civeli sme na neho. Ani nemrkol. Skutočne – nevinní ľudia vždy trpia. Napokon ktosi povedal: „Ale v tomto prípade nevinnými ľuďmi boli obete príšernej krutosti podporovanej vašou vládou, jednou z mnohých krutostí. Ak kongres schváli viac peňazí pre Contras, dôjde k ďalším ukrutnostiam tohto druhu. Nie je to na zamyslenie? Nie je vaša vláda vinná kvôli podpore aktov vraždenia a ničenia spáchaných na obyvateľstve suverénneho štátu?“ Seitz ostal chladnokrvný. Povedal: „Nesúhlasím s tým, že by uvedené fakty potvrdzovali vaše tvrdenia.“ Keď sme odchádzali z veľvyslanectva, jeden americký pracovník mi povedal, že sa mu páčia moje hry. Neodvetil som mu. Chcel by som vám pripomenúť, že prezident Reagan v tých časoch vyhlásil: „Contras sú morálnym ekvivalentom otcov zakladateľov.“ *** Spojené štáty podporovali brutálnu Somozovu diktatúru viac ako štyridsať rokov. Nikaragujský ľud, vedený sandinovcami, v roku 1979 povalil tento režim v úžasnej ľudovej revolúcii. Sandinovci neboli bez chyby. Bol v nich značný diel arogancie a ich politická filozofia obsahovala dosť protirečivých prvkov. Ale boli inteligentní, rozumní a civilizovaní. Pristúpili k budovaniu stabilnej, slušnej pluralistickej spoločnosti. Zrušili trest smrti. Státisíce chudobou postihnutých roľníkov zachránili pred smrťou. Viac ako 100 000 rodinám pridelili pôdu. Vybudovali dve tisíc škôl. V pozoruhodnej alfabetizačnej kampani zredukovali v krajine negramotnosť na menej ako sedminu. Zaviedli bezplatné vzdelávanie a bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Detskú úmrtnosť znížili o tretinu. Detská obrna zmizla. Spojené štáty kritizovali tieto vymoženosti ako marxisticko-leninské podvracačstvo. Podľa vlády Spojených štátov vznikol nebezpečný príklad. Ak by sa Nikarague dovolilo nastoliť základné normy sociálnej a ekonomickej spravodlivosti, ak by sa dovolilo pozdvihnúť štandardy zdravotnej starostlivosti a vzdelávania a dosiahnuť sociálnu jednotu a národné sebavedomie, susedné krajiny by sa zaoberali tými istými problémami a robili by to isté. Veď vtedy existoval už intenzívny odpor voči pomerom v Salvadore. Hovoril som už o tapete lží, ktorá nás obklopuje. Prezident Reagan zvyčajne opisoval Nikaraguu ako „diktátorské väzenie“. Toho sa všeobecne ujali médiá a pravdaže britská vláda ako výstižného označenia. Ale v skutočnosti neexistovali nijaké doklady o eskadrách smrti za sandinovskej vlády. Neexistovali doklady o mučení. Neexistovali doklady o systematickej alebo oficiálnej vojenskej brutalite. V Nikarague nezavraždili žiadneho kňaza. V skutočnosti traja kňazi zasadali vo vláde – dvaja jezuiti a jeden misionár. Totalitné väzenia sa nachádzali hneď vedľa. V Salvadore a v Guatemale. Spojené štáty zvrhli demokraticky zvolenú vládu v Guatemale v roku 1954 a odhaduje sa, že viac ako 200 000 ľudí sa stalo obeťami pokračujúcich vojenských diktatúr. Šesť najvýznamnejších jezuitov sveta v roku 1989 ničomne zavraždili na Stredoamerickej univerzite príslušníci práporu Alcatl vycvičení vo Fort Bennigs (Georgia, Spojené štáty). Mimoriadne statočného muža arcibiskupa Romera zavraždili, keď slúžil omšu. Odhaduje sa, že zomrelo 75 000 ľudí. Prečo ich zabili? Zabili ich, lebo verili, že je možný lepší život, a spochybňovali status quo, nemenný stav chudoby, chorôb, ponižovania a útlaku, ktorý bol ich údelom od narodenia. Spojené štáty nakoniec zvrhli sandinovskú vládu. Trvalo to niekoľko rokov plných odporu, no neustály ekonomický tlak a 30 000 mŕtvych nakoniec podlomili ducha nikaragujského ľudu. Bol vyčerpaný a znovu skľúčený chudobou. Do krajiny sa vrátili kasína, bezplatná zdravotná starostlivosť a bezplatné vzdelanie boli preč. Veľký biznis sa vrátil s pomstou. „Demokracia“ zvíťazila. *** No táto „politika“ sa v žiadnom prípade neobmedzila na Strednú Ameriku. Uskutočňovala sa po celom svete. Bola nekonečná. A zdá sa, akoby nič také nebolo. Spojené štáty od konca druhej svetovej vojny podporovali a v mnohých prípadoch splodili každú pravicovú vojenskú diktatúru vo svete. Mám na mysli Indonéziu, Grécko, Uruguaj, Brazíliu, Paraguaj, Haiti, Turecko, Filipíny, Guatemalu, Salvador a pravdaže Chile. Hrôzu, ktorú Spojené štáty spôsobili Chile v roku 1973, nemožno nikdy odčiniť a nemožno nikdy odpustiť. Došlo k státisícom usmrteniam v týchto krajinách. Došlo k ním? A vo všetkých prípadoch súvisia s americkou zahraničnou politikou? Odpoveď znie áno, došlo k ním k ním a súvisia s americkou zahraničnou politikou. Ale nemali by ste to vedieť. Nikdy sa to nestalo. Nič také sa nestalo. Dokonca aj keď sa to dialo, nestalo sa to. Nezáležalo na tom. Nebolo to zaujímavé. Zločiny Spojených štátov boli systematické, trvalé, ničomné, nemilosrdné, ale veľmi málo ľudí o nich pritom hovorilo. Bolo to len treba prenechať na Ameriku. A ona s celým svetom jednoducho mocensky manipulovala a tvárila sa pritom ako sila všeobecného dobra. Je to brilantný, dokonca duchaplný akt hypnotizovania. *** Podľa môjho názoru sú Spojené štáty bezpochyby najväčším teátrom sveta. Možno sú brutálne, ľahostajné, arogantné a nemilosrdné, ale aj veľmi múdre. Ako obchodník si prídu na svoje a ich najpredávanejším tovarom je sebaláska. Sú víťazom. Počúvajte amerických prezidentov, ako v televízii prednášajú slová „americký ľud“! Napríklad vo vete: „Vravím americkému ľudu, že je čas modliť sa a brániť práva amerického ľudu a žiadať americký ľud, aby veril svojmu prezidentovi pri akcii, ktorú sa chystá uskutočniť v záujme amerického ľudu.“ Je to iskrivý úskok. Jazyk je naozaj na to, aby držal v šachu myšlienku. Slová „americký ľud“ poskytujú skutočne senzitívne pôsobiacu podušku sebauspokojenia. Nepotrebujete myslieť. Len si ľahnite na podušku. Poduška môže dusiť vašu inteligenciu a vaše kritické schopnosti, ale je veľmi pohodlná. Nevzťahuje sa to pravdaže na tých 40 miliónov ľudí, ktorí žijú pod hranicou chudoby a na tie dva milióny mužov a žien zatvorených v rozľahlých gulagoch – väzeniach, ktoré sa rozprestierajú po Spojených štátoch. Spojené štáty sa už dlhšie nevzrušujú kvôli konfliktu nízkej intenzity. Dávnejšie nevidia nijaký zmysel v tom, aby boli zdržanlivé, alebo dokonca aby kľučkovali. Kladú karty na stôl bez obáv alebo bez súhlasu. Celkom jednoducho kašľú na Spojené národy, medzinárodné právo alebo kritickú opozíciu, ktorú považujú za impotentnú a nedôležitú. Majú aj svoju bľačiacu ovečku, ktorú ťahajú za sebou na motúze, poľutovaniahodnú ľahostajnú Veľkú Britániu. Čo sa to stalo s naším zmyslom pre morálku? Mali sme niekedy nejaký? Čo tie slová znamenajú? Súvisia s pomenovaním dnes dosť zriedka používaným, so svedomím? Súvisí svedomie len s naším vlastným konaním, ale aj s naším dielom zodpovednosti za konanie iných? Je to všetko mŕtve? Pozrite sa na Guantanámo. Stovky ľudí zadržiavaných viac ako tri roky bez obvinenia, bez právnych zástupcov alebo patričného procesu, prakticky zatvorených navždy. Tento úplne nezákonný prvok sa udržiava naďalej ako výsmech Ženevskej konvencii. Nielenže ho toleruje, ale sotva o ňom uvažuje to, čo sa nazýva „medzinárodné spoločenstvo“. Kriminálne násilie pácha krajina, ktorá sa vyhlasuje za „vodcu slobodného sveta“. Myslíte na obyvateľov Guantanáma? Čo o nich hovoria médiá? Uverejnia občas nejakú drobnosť na šiestej strane. Poslali ich na územie nikoho, odkiaľ sa skutočne možno nikdy nevrátia. Teraz mnohí držia hladovku. Kŕmia ich nasilu, vrátane britských zadržaných. Nič príjemné nie je to nútené kŕmenie. Nijaké sedatíva alebo anestetiká. Len hadička do nosa a do hrdla. Zvraciate krv. To je mučenie. Čo o tom povedal britský minister zahraničných vecí? Nič. Prečo? Lebo Spojené štáty povedali: kritika nášho správania sa na Guantanáme predstavuje nepriateľský akt. Ste alebo s nami, alebo proti nám. Nuž, Blair zavrel ústa. *** Invázia do Iraku bola banditský akt, akt očividného štátneho terorizmu, demonštrácia absolútneho pohŕdania medzinárodným právom. Invázia bola svojvoľnou vojenskou akciou, ktorej východiskom bola séria lží a ďalších lží a hrubou manipuláciou médií, a teda verejnosti, akt zameraný na upevnenie americkej vojenskej a hospodárskej kontroly Stredného východu maskovaný napokon – keď už všetky ospravedlnenia zlyhali – ako oslobodzovanie. Hrozivé uplatnenie vojenskej sily zodpovednej za smrť a zmrzačenie tisícov a tisícov nevinných ľudí. Priniesli sme mučenie, kazetové bomby, obohatený urán, nespočetné množstvo náhodných vrážd, biedu, úpadok a smrť irackému ľudu a nazvali sme to „prinášanie slobody a demokracie na Stredný východ“. Ako mnoho ľudí musíte zabiť, aby ste dosiahli, že vás označia za masového vraha a vojnového zločinca? Stotisíc? Myslím si, že už je toho dosť. Je už načase, aby Busha a Blaira pohnali pred Medzinárodný súdny tribunál. Ale Bush bol múdry. Neratifikoval dohovor o Medzinárodnom súdnom tribunáli. Preto Bush varoval, že ak sa nejaký americký vojak alebo politik kvôli takejto veci ocitne v ťažkostiach, pošle námornú pechotu. Ale Tony Blair ratifikoval dohovor o súdnom dvore, možno ho teda obžalovať. Môžeme súdu poslať jeho adresu, keby ho to zaujímalo. Je to Londýn, Downing Street 10. Smrť je v tomto kontexte nezaujímavá. Bush aj Blair pracú smrť pekne dozadu. Aspoň 100 000 Iračanov zabili americké bomby a rakety predtým, ako sa začala iracká vzbura. Títo ľudia nie sú dôležití. Ich úmrtia neexistujú. Sú prázdno. Dokonca ich ani nezaznamenali ako mŕtvych. „Nerátame mŕtvych,“ povedal americký generál Tommy Frank. Keď sa začala invázia, na titulnej strane britských novín uverejnili fotografiu Tonyho Blaira, ako bozkáva na líce irackého chlapčeka. „Vďačné dieťa,“ hlásal titulok. O niekoľko dní neskôr bol na vnútornej strane článok o inom štvorročnom chlapčekovi a jeho fotografia. Nemal ruky. Jeho rodinu zabila raketa. On jediný prežil. „Kedy mi vrátia ruky?“ pýtal sa. Na článok sa zabudlo. Isteže, Tony Blair nedržal chlapčeka na rukách, ani iné zmrzačené dieťa, ani nejaké krvácajúce telo. Krv je špinavá. Zašpiní ti košeľu a viazanku, keď prednášaš úprimné reči v televízii. *** Dvetisíc amerických mŕtvych vyvoláva rozpaky. Odvážajú ich k hrobom za tmy. Pohreby sú nenápadné, mimo rušných ciest. Zmrzačení hnijú vo svojich posteliach, niektorí tam budú do konca života. Tak mŕtvi a zmrzačení hnijú v rôznych druhoch hrobov. Už som povedal, že Spojené štáty úplne otvorene vykladajú karty na stôl. Je to tak. Ich oficiálne deklarovaná politika je „celospektrálna dominancia“. To nie je môj termín, je ich. Celospektrálna dominancia znamená kontrolu zeme, mora, vzdušného a kozmického priestoru a všetkých k tomu patriacich surovinových zdrojov. Spojené štáty teraz udržiavajú 702 vojenských zariadení v 132 krajinách celého sveta, pravdaže, okrem Švédska ako čestnej výnimky. Nevieme presne, ako sa tam dostali, ale je to úplne v poriadku, že sú tam. Spojené štáty vlastnia 8 000 aktívnych a operácie schopných jadrových hlavíc. Dvetisíc je pripravených na okamžité odpálenie po 15-minútovej výstrahe. Vyvíjajú sa nové systémy jadrových zbraní, známe ako búrače bunkrov. Briti, vždy kooperatívni, zamýšľajú nahradiť svoje rakety Trident. Pýtam sa, na koho sú namierené? Na bin Ládina? Na vás? Na mňa? Na Joeho Dokesa? Na Čínu? Na Paríž? Ktože to vie? To, čo vieme, je, že táto infantilná choroba – vlastníctvo jadrových zbraní a hrozba, že budú použité – je základom americkej politickej filozofie. Treba si pripomenúť, že Spojené štáty permanentne zaujímajú bojový postoj a nič nenaznačuje, že by od neho chceli upustiť. Mnoho tisíc, možno miliónov ľudí v Spojených štátoch zjavne znechucujú, zahanbujú a hnevajú akcie ich vlády. Vyzerá to však tak, že nejde o konzistentnú politickú silu. Zatiaľ. Ale znepokojenie, neistota – ako vidíme – denne v Spojených štátoch rastú a sotva sa zmenšia. Viem, že prezident Bush má mnoho mimoriadne schopných hovorcov, ale ja by som sa bezplatne podujal na túto prácu. Navrhujem nasledujúce krátke vystúpenie k národu, ktoré by mohol urobiť v televízii. Už ho vidím: dôstojný, vlasy starostlivo učesané, vážny, víťazoslávny, úprimný, otvorene zavádzajúci, občas so zatrpknutým úškľabkom, zvláštne príťažlivý, skrátka chlap ako sa patrí. „Boh je dobrý. Boh je veľký. Boh je dobrý. Môj Boh je dobrý. Bin Ládinov Boh je zlý. Jeho Boh je zlý. Saddámov Boh bol zlý, ak nejakého mal. Bol to barbar. My nie sme barbari. My neodsekávame ľuďom hlavy. My veríme v slobodu. Tak ako Boh. Ja nie som barbar. Som demokraticky zvolený vodca slobodymilovnej demokracie. My sme milosrdná spoločnosť. Poskytujeme milosrdné elektrické kreslo a milosrdné smrtiace injekcie. Sme veľký národ. Ja nie som diktátor. On je. Ja nie som barbar. On je. A oni všetci sú. Ja mám morálnu autoritu. Vidíte túto päsť? To je moja morálna autorita. Nezabúdajte na to.“ *** Spisovateľ je veľmi zraniteľný, jeho činnosť je takmer bezbranná. Nemusíme kvôli tomu plakať. Spisovateľ sa nachádza v postavení, ktoré si vybral. Ale je namieste povedať, že spisovateľ je vystavený všetkým vetrom, niekedy ľadovým. Je odkázaný sám na seba v prekérnej situácii. Nenachádza nijaký úkryt, nijakú podporu – pokiaľ neklame. V tomto prípade si vybudoval vlastnú ochranu a (možno o tom diskutovať) stal sa politikom. Už som niekoľko ráz hovoril o smrti. Teraz budem citovať svoju vlastnú báseň nazvanú Smrť: „Kde našli mŕtve telo? / Kto našiel mŕtve telo? / Bolo mŕtve telo mŕtve, keď ho našli? / Ako našli mŕtve telo? // Kto bol to mŕtve telo? // Kto bol otcom či dcérou či bratom / či strýkom či sestrou či synom / mŕtveho a opusteného tela? // Bolo telo mŕtve, keď ho opustili? / Opustili telo? Kto ho opustil? // Bolo mŕtve telo nahé alebo oblečené na cestu? // Čo ťa primalo označiť mŕtve telo za mŕtve? / Označil si mŕtve telo za mŕtve? / Ako dobre si poznal mŕtve telo? / Ako si vedel, že mŕtve telo bolo mŕtve? // Umyl si mŕtve telo. / Zavrel si obe jeho oči. / Pochoval si mŕtve telo. / Nechal si ho opustené. / Pobozkal si mŕtve telo.“ Keď sa pozeráme do zrkadla, zdá sa nám, že obraz naproti je výstižný. Ale pohnime sa o milimeter a obraz sa zmení. V skutočnosti sa pozeráme na nekonečnú paletu odrazov. Ale niekedy spisovateľ musí rozbiť zrkadlo, lebo na druhej strane zrkadla je pravda, ktorá civí na nás. Verím, že napriek enormným ťažkostiam, ktoré existujú, neústupné, neochvejné pevné rozhodnutie ako občanov povedať skutočnú pravdu o živote nás a o našej spoločnosti je rozhodujúcou povinnosťou, ktorá nám pripadla. Je to vlastne záväzok. Ak takéto rozhodnutie nie je začlenené do našej politickej vízie, nemáme nádej obnoviť to, čo sme už takmer stratili – dôstojnosť človeka. Preklad Pavol Janík Redakčne upravené