Tvary a farby života Štefana Pelikána

Aké tvary a farby má ľudský život? Odpoveď na túto by mohla byť široko koncipovaná, postavená filozoficky, ale aj skratkovito vtesnaná do epigramu. Mohla by byť mnohoraká, akým je život sám: pestrý, bohatý na zvraty, prehry i životné úspechy. Takými, plnými dramatických situácií a nabitými činorodou prácou sú aj osudy akademického sochára Štefana Pelikána. Jeho ateliér už niekoľko týždňov zdobí plaketa, nesporný dôkaz, že sa stal držiteľom Ceny Európskej únie umenia. Táto pozoruhodná ustanovizeň vytvára priestor na činnosť v jednotlivých odboroch umenia, usporadúva podujatia v rôznych umeleckých zámeroch na európskej i svetovej úrovni. Ocenenie na európskej úrovni V spolupráci s Európskou komisiou, udeľuje na návrh medzinárodných porôt ceny jednotlivcom i organizáciám. Zo Slovenska sú ich držiteľmi sochár a grafik Milan Dobeš, klavírny virtuóz Marián Lapšanský, spisovateľ Ladislav Ballek, filmový režisér Peter Kršák, umelecký fotograf Karol Benický či operná speváčka Magdaléna Hajóssyová. Európska cena za podporu umenia sa udeľuje fyzickým a právnickým osobám, ktoré sa organizačne, finančne a materiálne podieľajú na rozvoji, propagácii a činnosti všetkých umeleckých smerov. Získali ju aj Východoslovenské železiarne, Karpatská nadácia či mesto Snina s Múzeom Andyho Warhola. Štefan Pelikán sa stal laureátom tejto prestížnej ceny za sochársku a maliarsku tvorbu. Podľa štatútu mu ju predstavitelia únie mali slávnostne odovzdať v Bruseli alebo v Prahe, no majster požiadal o možnosť prebrať ocenenie vo svojom rodisku v Lietavskej Lúčke. Dodnes, a ako hovorí „už navždy“, žije v rodičovskom domci, kde sa 16. februára 1935 narodil, prežil detské letá a takmer celý vek dospelosti. Tu sa našlo miesto pre malý ateliér, sem ho chodia obšťastňovať tri vnučky, priatelia, žiaci. Odtiaľto kedysi denne odchádzal do neďalekej Žiliny-Závodia do meštianskej školy. Odtiaľto ho rodičia a obľúbený učiteľ Štefan Šálek vyprevádzali do Teplíc-Šanova, kde študoval na Strednej keramickej škole. V roku 1951 ho ako šestnásťročného prijali na chýrnu pražskú Akadémiu výtvarných umení. Jediným odporúčaním, ktorým ho pred odchodom na prijímacie skúšky vyzbrojili stredoškolskí pedagógovia, bolo upozornenie na jeho nevšedný talent. Ten sa potom aj pomocou dôslednej teoretickej prípravy usilovali v prospech budúceho sochára znásobiť a usmerniť takí vynikajúci školitelia ako profesor Jan Lauda, autor Komenského náhrobného pomníka v Amsterdame, či svetoznámy sochár, rezbár a medailér Otakar Španiel. Maliarstvo, grafika, scénografia Rozpätie tvorivých záujmov Štefana Pelikána je neobyčajne rozsiahle. Vo výpočte jeho umeleckých aktivít nemôže chýbať maliarska tvorba krajiny, portréty, zátišia, grafika, ale ani scénografické štúdie pre divadelné hry, televíziu či módne prehliadky. Jeho tvorivý rozlet v sochárskej tvorbe osciluje od veľkých, monumentálnych, takpovediac pamätníkových tém svetského aj sakrálneho charakteru až k subtílnemu prejavu v komorných žánroch, ako je drobná plastika či pamätné medaily a plakety. Ale doménou je predsa len portrét ako jedinečný a špecifický záznam ľudskej podoby, v ktorom je neodškriepiteľný nielen rukopis jeho renomovaných, aj vo svete uznávaných učiteľov z čias pražských štúdií, lež i úporné úsilie o dosiahnutie čo najplastickejšieho výsledného tvaru, hoci miestami poznačeného nemalou mierou štylizácie a výtvarnej skratky. Pracuje s hlinou, drevom, kameňom, bronzom, mosadzou, meďou, betónom… Každý materiál však tvaruje tak, aby výsledná štúdia ľudskej fyziognómie bola odrazom hlbokej a dôvernej autorovej sondy do duše, ponoru do psychiky spodobňovaného modelu. Potulky na rozhraní Oravy a Liptova V sochárskom figurálnom a reliéfnom prejave Pelikána, v jeho kresbových štúdiách, aj v maliarskej tvorbe je neodškriepiteľným a zároveň nezastupiteľným hnacím prvkom tvorby motivika ľudského prostredia. Tá presvedčivo rezonuje najmä v jeho krajinomaľbe, ktorou sa prezentuje ako invenčný hľadač a zároveň citlivý a vnímavý dokumentarista „odchádzajúceho“ Slovenska. Vďačné námety na toto smerovanie svojich umeleckých výbojov autor nachádza nielen v okolí Rajeckej doliny, ale aj na rozhraní Liptova a Oravy, ktoré mu zvlášť prirástlo k srdcu: vo Veľkom a Malom Borovom, v Prosieku, Kvačanoch, Hutách… Aj klenot ľudovej architektúry, zapísaný do zoznamu UNESCO, osada Vlkolínec nad Ružomberkom sa stala častým cieľom majstrových pracovných potuliek. Do týchto civilizáciou nepoškvrnených končín, ktoré – ako hovoril básnik Mikuláš Kováč – pripomínajú babkinu truhlicu: „Otvoríš ju a zrazu ti v srdci zavonia materina dúška, suchý kvet lipy a majorán.“, prichádza aj maliar Pelikán s obrovskou pokorou. S pokorou pred prírodou i ľuďmi, čo v nej žijú, s obdivom pred stáročným dedičstvom po predošlých generáciách. Výsledkom týchto ciest sú plošne neveľké krajinkárske kompozície s nízko posadeným horizontom, ale zato s vysokým nebom, v ktorých autor uplatňuje farebnú škálu zredukovanú do okrových, hnedých, žltých a zelených tónov. O čo menej farieb, o to viac neopakovateľnej atmosféry sála z týchto úprimných vyznaní. Pestré tradície slovenskej ľudovej kultúry sú pre Pelikána nevyčerpateľným žriedlom inšpirácie, čírou studnicou, čo živí jeho sochársku i maliarsku tvorbu. Aj preto už celé desaťročia patrí medzi stálych návštevníkov folklórnych festivalov. So širokým goralským klobúkom na hlave a so skicárom pod pazuchou ho možno stretnúť na slávnostiach ľudového spevu, tanca a obyčají vo Východnej, v Detve, Zuberci, Terchovej či v Heľpe. Dôverne pozná expozície všetkých našich skanzenov ľudovej architektúry, priatelí sa s mnohými ľudovými remeselníkmi a interpretmi. Odrazy otcovho rozprávania Keď mu ako chlapcovi rozprával otec po návrate z Povstania o slovenských, ruských, francúzskych a ukrajinských bojovníkoch proti fašizmu, keď mu opisoval ich životné príbehy, statočné skutky, nakreslil a vymodeloval svoj prvý portrét s historickou tematikou. K tejto téme sa občas vracal počas pražských štúdií, až ju napokon naplno zužitkoval po roku 1981, keď začal tvoriť portrétny cyklus členov II. partizánskej brigády M. R. Štefánika. Študoval historické materiály, navštevoval príbuzných a spolubojovníkov osobností, ktoré chcel portrétovať a ktorých mená vošli do histórie protifašistického odboja. Jeho ateliér sa stal miestom znovuzrodenia Viliama Žingora, partizánskych komandírov Piotra Ancupova a Konstantina Popova, veliteľa jednotky Pavel – Jozefa Trojana a mnohých ďalších antifašistov. Historických tém sa Pelikán zmocňuje s príslovečnou poctivosťou a dôkladnosťou. Nestačí mu len zbežné poznanie udalosti, či osobnosti. Usiluje sa ísť do hĺbky duše zobrazovanej osobnosti, pochopiť zmysel činu, jeho historické pozadie a súvislosti. Tak to bolo aj pri umeleckom stvárnení Jozefa Gabčíka, rodáka z obce Stránske neďaleko Žiliny, jedného z hlavných aktérov akcie Anthropoid – atentátu na zastupujúceho ríšskeho protektora Čiech a Moravy Reinharda Heydricha. Pri príležitosti 90. výročiu narodenia a 60. výročiu hrdinskej Gabčíkovej smrti vytvoril pozoruhodnú plastiku, ktorá zdobí priestranstvo pred vchodom do kasární 5. pluku špeciálneho určenia J. Gabčíka v Žiline-Závodí. Majster sa na dve desaťročia dostal do profesionálnej a občianskej nemilosti, keď po auguste 1968 nahlas vyjadril svoj odpor voči okupácii: „Nesloboda môže mať síce veľa podôb, ale je len jedna. A je úplne jedno, z ktorej svetovej strany ju k nám importujú.“ Strážcovia čistoty vtedajšej ideológie ho odsunuli na vedľajšiu koľaj. Nesmel svoje diela vystavovať ani cestovať po svete. Našli sa však ľudia, čo pomohli. Pri­šla objednávka na sakrálnu tvorbu, tvoril pre obradné siene a domy smútku. Návrat k „svojim“ Francúzom Občas sa v námetoch vracal aj k „svojim“ Francúzom. Z tých čias pochádza aj monumentálny portrét veliteľa Georgea Barazera de Lannuriena, ktorý dnes zo steny radnice administratívneho centra Bretónska – Roscoffu pripomína nezabudnuteľné hrdinstvo francúzskych účastníkov odboja na Slovensku. Ten istý zámer mal na pamäti aj počas práce na dvoch portrétnych reliéfoch Lannuriena z tepanej medi, z ktorých jeden je súčasťou pomníka francúzskych partizánov v Roscoffe a druhý sa skvie pred školou plukovníka Lannuriena v Žiline. Z mozaiky rozprávaní svojho otca a historických fotografií vytvoril monumentálny portrét Lannuriena a niektorých jeho druhov. Prišlo ich k nám stopäťdesiatpäť. Viac ako tretina sa do svojej vlasti už nikdy viac nevrátila… Ich veliteľa sprevádzalo šťastie a prudké boje o Strečniansku úžinu prežil. Po zranení sa dostal do kúpeľného objektu Palace v Sliači. Liečil sa v spoločenskej sále premenenej na nemocničnú izbu, v ktorej Pelikán v auguste minulého roka, pri príležitosti 65. výročia SNP, otvoril svoju výstavu Človek a krajina. Výstavnej kolekcii dominovala socha mladého francúzskeho kapitána. V čase Povstania mal Štefan desať rokov, ale na odchod otca do hôr sa živo pamätá. Keď sa otec šťastlivo vrátil, rozprával mu o francúzskych priateľoch, o veselých, dakedy až roztopašných mladíkoch, ktorí aj do boja odchádzali s pesničkou. Čo mali na duši, na srdci, to nevedno, tam nik nedovidel… Mladý Štefan si otcových spolubojovníkov obľúbil, ako by to on sám prežil s nimi krušné chvíle. Do svojho skicára si kreslil ich postavy, portréty, výjavy z bitiek. Keď odchádzal na štúdiá k profesorovi Španielovi, mal už celú kolekciu obrazov a sošiek s témou francúzskeho odboja na Slovensku. Slovensko – Bretónsko Tejto tematike sa programovo venoval aj počas štúdií na pražskej akadémii. Nevyhol sa jej ani po návrate domov. Hľadal a zhromažďoval historické dokumenty o pôsobení francúzskej partizánskej skupiny, zapisoval si spomienky ľudí, čo prišli s ňou do kontaktu. A popri tom, pravdaže, opäť kreslil, modeloval. Intenzívne tvoril. Stvárnil aj Milana Rastislava Štefánika. Pelikánove olejomaľby tejto významnej osobnosti môžeme vidieť na veľvyslanectve Francúzskej republiky v Bratislave i v Múzeu rezistencie v bretónskom meste Saint Marcel. Kolekciu obrazov a sôch, venovanú 56 francúzskym partizánom, ktorí svoj večný sen snívajú v slovenskej zemi na vŕšku Zvonica neďaleko Strečna, vystavoval aj v Múzeu SNP v Banskej Bystrici. Bola z toho nielen príťažlivá a historicky vzácna expozícia, ale aj sláva a uznanie. Podujatie to bolo totiž svojím zameraním prvé a jedinečné. Chýbal mu síce pátos, ale z obrazov sálala ľudskosť, priateľstvo, solidárnosť, osobný zástoj tvorcu. Do Bystrice prišiel na otvorenie výstavy aj prezident Kongresu francúzskych bojovníkov na Slovensku so sídlom v Manosque, kde žije najviac Francúzov, čo mali do činenia s protifašistickým odbojom u nás. Výstava zaujala aj vojenského pridelenca francúzskeho veľvyslanectva v Prahe. Ten zariadil, že kolekcia putovala do Roscoffu, kde plukovník Lannurien žil až do svojho skonu v roku 1988. V krajine umeleckých snov Ani po odchode Lannuriena sa drsný kraj na pobreží Atlantiku nestalo pre Pelikána nedostižnou krajinou. Na pozvanie tamojšej samosprávy, podnikateľov, vdovy po legendárnom veliteľovi a Združenia francúzskych bojovníkov za slobodu na Slovensku navštívil viackrát krajinu svojich umeleckých i ľudských snov. Fascinoval ho vysoký odliv oceánu, počas ktorého sa kamene na skalnatom pobreží premieňajú v jeho predstavách na obrovské ružové, čierne, fialové, biele a zelené žulové skulptúry. Výsledkom sú dve stovky prác: náčrtov, skíc, akvarelov, krajinárskych olejomalieb, ale aj portrétov jednoduchých Bretóncov, ktorí v mnohom pripomínajú Slovákov. Sú srdeční, pohostinní, žičliví, veselí, priateľskí… „To by bol svet,“ hovorieva s úsmevom, „keby takí boli všetci ľudia na Zemi.“ Učaroval mu bretónsky folklór. V ľudovej muzike prevláda zvuk gájd, harmoniky a bubnov, čosi na škótsky spôsob. Bretónci podčiarkujú svoj keltský pôvod. Kelti ovládli načas i naše územia. Možno by sme tu mohli hľadať súvislosti v zhode bretónskej a slovenskej povahy… V súčasnosti má slovenský umelec v Bretónsku veľký kurz. Dostáva pozvánky na tvorivé pobyty od primátora mesta Roscoff. Tamojší mecéni túžia mať obrazy svojej krajiny od slovenského maliara. Jeho príbytok zasa zdobia pamätné medaily, ktoré mu udelili mestá Saint Florent Cher, Roscoff, Malestroit aj Národné zhromaždenie Francúzskej republiky. Ešte v roku 1955 založil Pelikán v Žiline Klub priateľov Francúzska a Slovenska, ktorého je dodnes predsedom. Do Toulouse ho pred časom pozvali členovia združenia AMICAL, ktoré tvorí asi polstovka priamych účastníkov protifašistického odboja na Slovensku. Hoci sú roztrúsení po celom Francúzsku, pravidelne, raz do roka sa všetci stretnú. Ich rady sú, žiaľ, čoraz redšie. Tí, čo sa dožili, vlastnia Medailu M. R. Štefánika, ocenenie Zaslúžilý bojovník proti fašizmu či Pamätnú medailu SNP. Všetky razili v kremnickej mincovni. Umelecké návrhy pochádzajú z ateliéru Štefana Pelikána. V máji si pripomenieme 65. výročie skončenia druhej svetovej vojny v Európe. Pelikán už pripravuje výstavu zameranú na Považie, sochárske i maliarske portréty slovenských, českých a sovietskych antifašistov, padlých hrdinov i žijúcich príslušníkov 2. čs. armádneho zboru pod vedením generála Ludvíka Svobodu. Vernisáž naplánovali na 8. mája v Liptovskom Mikuláši ako súčasť celoštátnych osláv, ktoré sa prvý raz budú konať mimo Bratislavy. Boje pred 65 rokmi v centre Liptova o kótu 746, háj Nicovô a o celé okolie okresného mesta patrili medzi najťažšie na Slovensku. Po karpatskodukelskej operácii boli najvýznamnejšou vojenskou operáciou pri oslobodzovaní Československa.. Bojovalo sa tu od 31. januára do 4. apríla 1945, teda 62 dní. Kým do Mikuláša definitívne zavítala sloboda, položilo tu svoje životy 4 563 príslušníkov 1. čs. armádneho zboru a Červenej armády. Vojenský cintorín s pamätníkom na Nicovôm ožije vďakou a pietnymi spomienkami súčasníkov na padlých i žijúcich hrdinov nášho národného a európskeho zápasu s fašistickou krutovládou. Autor je člen Klubu spisovateľov literatúry faktu