Turecká republika bola v súčasnej rozlohe (783 356 km2) vyhlásená 23. októbra 1923. V roku 2020 mala podľa odhadov viac ako 83,5 milióna obyvateľov.
Od konca prvej svetovej vojny moderné Turecko, ktoré vzniklo na troskách Osmanskej ríše, prešlo zložitým a protirečivým vývojom. Pri hľadaní svojej orientácie sa obrátilo na Západ. Po druhej svetovej vojne sa ako členský štát NATO stalo významnou súčasťou Západu (aj v pôsobení proti ZSSR). Na konci 20. storočia však v Ankare zase začali uvažovať o zmene orientácie.
Protirečivá história vzťahov kresťanského Západu a moslimského Turecka
Turci do Anatólie (Malej Ázie) prišli zo strednej Ázie v ére vlády sunnitskej dynastie Seldžukov. V polovici 11. storočia Seldžuci začali napádať Byzantíncov. V bitke pri Mantzikerte v roku 1071 porazili byzantské vojsko a začala ich masová migrácia do Anatólie. V roku 1299 vznikla Osmanská ríša, ktorá sa v časoch svojej najväčšej sily rozprestierala na troch kontinentoch a formálne existovala až do novembra 1922, kedy bola zrušená vládou Veľkého národného zhromaždenia Turecka a zanikol aj sultanát.
Vzťahy Západu (Európy) s Osmanskou ríšou majú špecifickú históriu a ich „susedské vzťahy“ obsahovali aj veľa násilia. Na Európu Osmani začali útočiť v druhej polovici 14. storočia. Od konca 17. storočia boli z nej postupne vytláčaní. Okupovali najmä Balkán, ale aj časť strednej a juhovýchodnej Európy. Na tieto bolestivé udalosti sú pamätníky aj na Slovensku. Známy je pamätník bitky pri Veľkých Vozokanoch v auguste 1652 a malý pamätník má aj bitka pri Plášťovciach v auguste 1552.
Turci sa však neraz v rôznych koalíciách zapájali aj do bojov medzi európskymi štátmi. Išlo napr. o účasť Osmanskej ríše v koalícii s Francúzskom, Veľkou Britániou a Sardínskym kráľovstvom v Krymskej vojne proti Rusku (1853 – 1856).
Osmanská ríša sa správala voči porobeným národom veľmi kruto a ešte aj v 20. storočí napriek svojmu oslabovaniu pokračovala v temných skutkoch. Počas prvej svetovej vojny, keď bojovala na strane Ústredných mocností (resp. Trojspolku), došlo ku genocíde Arménov. Veľké masakry v tom čase Turci uskutočnili aj medzi Grékmi a Iráncami.
Budeme sa zaoberať len udalosťami v medzinárodných vzťahoch po prvej svetovej vojne, keď sa vytvorilo moderné Turecko. Stalo sa sekulárnym štátom, ktorý inklinoval k Západu, aby mu o necelé storočia po svojom vzniku začal prinášať špecifické starosti.
Vznik moderného Turecko na troskách Osmanskej ríše
Osmanská ríša kapitulovala 30. októbra 1918 a územia mimo Turecka na základe Sykes-Picotovej dohody (pôvodne tajnej, ktorú na svetlo sveta vynieslo v novembri 1917 sovietske Rusko zrušením tajnej diplomacie ako súčasti politiky kapitalistických štátov) si rozdelili a okupovali Veľká Británia a Francúzsko a časť súčasného Turecka obsadilo Grécko. Turecko ako jediný z porazených štátov sa odmietlo podriadiť Sèvreskej zmluve podpísanej v auguste 1920 po rokovaniach parížskej mierovej konferencie.
Sultán Mehmed VI. síce zmluvu podpísal, ale ešte predtým v máji 1919 sa začala turecká vojna za nezávislosť, na čele ktorej bol Mustafa Kemal (generál osmanskej armády /od 1916/, ktorý v čase taliansko-tureckej vojny od septembra 1911 do októbra 1912 odrazil ako veliteľ posádky prístavu Tobruk taliansky výsadok, čo bol jeden z mála úspechov Osmanov, ale známym sa stal najmä po bitke s vojskami Dohody o polostrov Gallipoli od apríla 1915 do januára 1916).
V júli 1923 bola uzatvorená Lausannská zmluva, ktorú podpísali s Tureckom Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko, Japonsko, Grécko, Rumunsko a Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov a nahradila Sèvreskú zmluvu. Nová zmluva umožnila vytvorenie Tureckej republiky v súčasných hraniciach a jej medzinárodné uznanie.
Za prvého tureckého prezidenta bol zvolený M. Kemal, ktorý funkciu vykonával až do svojej smrti v roku 1938. Od roku 1934 nosil priezvisko Atatürk (Otec Turek), ktorým ho poctilo Veľké národné zhromaždenie. Zaviedol používanie priezvisk, zrušil používanie arabských mien (aj svoje pôvodné arabské meno Kemal /Dokonalý/ zmenil na turecké Kamâl /Pevnosť/) i zemepisných názvov a zamenil ich za turecké. Najväčšiu stopu v tureckých dejinách zanechal uskutočnením série politických, právnych, kultúrnych, ekonomických a sociálnych zmien na základe ideológie kemalizmu, ktorých cieľom bolo urobiť z Turecka svetský štát stojaci na západných hodnotách. Kemalizmus stál na šiestich bodoch: republikanizmus, nacionalizmus, ľudovosť (populizmus), laicizmus (opovrhoval islamom), štátne regulovanie (etatizmus), reformizmus (westernizácia, boj s prežitkami tradičnej spoločnosti a podpora pokroku a osvietenstva – niekedy sa charakterizuje ako revolucionizmus). Zmeny sa zavádzali tvrdo, pričom sa používalo aj násilie. Do roku 1945 bol v Turecku systém jednej strany
V medzinárodných vzťahoch Turecko uskutočňovalo pragmatickú politiku, ktorá vychádzala z toho, že bolo najsilnejším štátom východného Stredomoria, ale aj tak prvoradý dôraz kládlo na svoju bezpečnosť. Ešte počas vojny za nezávislosť nadviazali kemalovské sily kontakty so sovietskou mocou (v marci 1921 podpísali vlády tureckého Veľkého národného zhromaždenia a Ruskej socialistickej federatívnej sovietskej republiky Moskovskú zmluvu o priateľstve a bratstve). Sovietska Moskva viacerými krokmi pomohla vzniku Tureckej republiky v hraniciach z roku 1923, hoci v ich vzťahoch zostalo niekoľko chúlostivých miest, najmä na Kaukaze.
Turecko patrilo k prvým štátom, ktoré uznali ZSSR a udržiavali s ním diplomatické styky. V decembri 1925 bola podpísaná zmluva o priateľstve a neutralite so ZSSR, ktorá sa predĺžila v 1935 (na ďalších 10 rokov). Snaha nebyť v prílišnej závislosti od ZSSR viedla Ankaru k rozvoju vzťahov s Parížom a najmä Londýnom.
Na konci 30. rokov Turecko rozvíjalo vzťahy aj s Nemeckom, ktoré mali prevažne hospodársky charakter, ale existovali aj určité kruhy, ktoré Berlín priťahoval i politicky. Ankara sledovala aj vývoj na Balkáne (v 30. rokoch uzavrelo Turecko zmluvy s Gréckom, Rumunskom a Juhosláviou) a v susedných štátoch Blízkeho východu.
V roku 1932 sa Turecko stalo členom Spoločnosti národov. V druhej svetovej vojne až do februára 1945 zachovávalo neutralitu a potom sa pridalo na stranu Spojencov.
Turecko po druhej svetovej vojne
V októbri 1945 sa Turecko stalo zakladajúcim členským štátom OSN. V podmienkach vznikajúcej bipolarity mali USA mimoriadny záujem o jeho začlenenie do svojej sféry vplyvu. V roku 1952 po účasti v kórejskej vojne na strane jednotiek OSN bolo Turecko prijaté do NATO (spolu s Gréckom pri prvom rozšírení paktu). Stalo sa významným aktérom studenej vojny s cieľom využívania jeho územia, ale aj rôznych aktivít na akcie proti ZSSR.
Protisovietska úloha Turecka sa naplno ukázala, keď sa na jeho území (ako aj v Taliansku) v roku 1961 začali rozmiestňovať rakety stredného doletu Jupiter. Rakety mohli zasiahnuť Moskvu a priemyselné centrá západnej časti ZSSR, čo výrazne znížilo jeho obranyschopnosť. Sovietsky zväz v odvete na túto akciu začal rozmiestňovať prvky raketových základní na Kube, čo viedlo k vzniku karibskej krízy. Po odznení krízy sa rakety Jupiter z oboch spomínaných štátov v tichosti „nenápadne“ stiahli.
V roku 1955 Turecko vstúpilo s Veľkou Britániou, Irakom, Iránom a Pakistanom do Bagdadského paktu. Pakt bol v roku 1959 po vystúpení Iraku premenovaný na CENTO (Central Treaty Organization). Po vystúpení Iránu a Pakistanu bola organizácia v roku 1979 rozpustená.
Špecifickým prvkom tureckej politiky boli opakované vojenské prevraty. Prvý bol v roku 1960. Jednou z hlavných príčin prevratu boli narastajúce ťažkosti po skončení pomoci z Marshallovho plánu a predseda vlády A. Menderes plánoval navštíviť Moskvu s prosbou o pomoc. Pučisti mali podporu USA a A. Menderesa popravili. Druhý prevrat bol v roku 1971 v podmienkach hospodárskych ťažkostí a vnútropolitického napätia a charakterizuje sa aj ako „vojenské memorandum 12. marca“, keď na jeho základe pučisti donútili k odstúpeniu premiéra S. Demirela. K tretiemu prevratu v podmienkach vyostreného vnútropolitického napätia sprevádzaného násilím došlo v septembri 1980. Časť spoločnosti síce prevrat privítala ako ukončenie násilia, ale viedol ku krutým represáliám. Počty uväznených sa uvádzajú od 250 tisíc do 650 tisíc osôb a bolo popravených vyše 500 ľudí. Takmer 1,7 mil. obyvateľov sa zaradilo na „čierne zoznamy“.
V auguste 1984 začala na juhu a juhovýchode Turecka partizánsku vojnu Kurdská strana pracujúcich. V roku 1987 sa na tomto území vyhlásil výnimočný stav. Postup tureckej moci voči Kurdom je mimoriadne brutálny. V bojoch, ktoré s prestávkami trvajú až doteraz, zahynulo okolo 40 000 osôb.
V júli 1974 vtrhli turecké vojska na Cyprus po tom, ako tam Národná garda za podpory junty gréckych „čiernych plukovníkov“ uskutočnila vojenský prevrat. Cieľom puču bolo vyhlásenie Cyperskej helénskej republiky a jej únie s Gréckom. Boje trvali do augusta 1974, po čom ostrov zostal rozdelený na grécku a tureckú časť. Na tureckej časti bola v novembri 1983 vyhlásená Severocyperská turecká republika, ktorú uznalo jedine Turecko.
Turecko bolo v roku 1960 zakladajúcim štátom Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (známej pod skratkou OECD), čo posilnilo jeho ekonomickú naviazanosť na Západ. Do procesov európskej integrácie sa začalo zapájať už v roku 1959.
Vývoj v Turecku po rozpade bipolarite do konca 20. storočia
Po rozpade bipolarity a zániku ZSSR ako najväčšieho suseda sa geopolitická váha Turecka zvýšila a v nových podmienkach sa stalo regionálnou veľmocou. Vďaka svojej polohe sa nachádza vo viacerých regiónoch, ktoré protirečivým spôsobom spája (premosťuje) a kde po rozpade narástlo napätie a dochádzalo ku konfliktom. Dva regióny sú pomerne veľké (blízkovýchodný a stredomorský /niekedy východno-stredomorský/) dva sú menšie (čiernomorský /niekedy čiernomorsko-kaspický/ a kaukazský). Okrajovo zasahuje aj do balkánskeho regiónu. Zvýšila sa aj geopolitická citlivosť tureckých úžin Bosporu a Dardanel. Ankara v medzinárodných vzťahoch vystupovala ako súčasť Západu, ale realizovala aj svoje záujmy a po rozpade bipolarity začala prejavovať nové ambície.
Sekulárne Turecko sa po iránskej revolúcii v roku 1979 stalo aj akousi „svetskou“ protiváhou radikálneho islamizmu na Blízkom východe, ktorý však Západ pokrytecky tajne podnecoval. V roku 1996 uzavrelo zmluvu o strategickom partnerstve s Izraelom, čo vyvolalo negatívne reakcie v arabských štátoch.
Turecko získalo v decembri 1999 v EÚ štatút kandidátskej krajiny, keď o vstup do Európskeho hospodárskeho spoločenstva požiadalo už v roku 1959 a zopakovalo to v roku 1987, ale žiadosť bola zamietnutá kvôli nestabilným politickým a hospodárskym pomerom. Hodnotenie Turecka v Bruseli bolo protirečivé a negatívne ho ovplyvnili nielen opakované vojenské prevraty, ale aj porušovanie ľudských práv či iné „deficity“ v liberálnej demokracii.
Vnútropolitické pomery sa však začali meniť a silnelo pochybovanie o prospešnosti kemalizmu pre štát a jeho obyvateľstvo. Vo februári 1997 došlo k ďalšiemu „mäkkému“ vojenskému prevratu – zasiahnutiu vojakov do politiky, ktorý sa označuje aj za postmoderný prevrat. Opäť išlo o memorandum, ktoré stanovilo požiadavky na zmeny v politike vlády Strany blahobytu, inklinujúcej k islamizmu, ktorá vyhrala v decembri 1995 voľby a dostala sa k moci v júni 1996. Generáli vyjadrili vážne obavy z islamizácie spoločnosti a procesov, ktoré ohrozovali kemalizmus. Vo voľbách v apríli 1999 zvíťazili socialisti (Demokratická ľavicová strana), ale v novembri 2002 sa uskutočnili predčasné parlamentné voľby. Výrazne v nich zvíťazila Strana spravodlivosti a rozvoja (ďalej len AKP – skratka z tureckého názvu Adalet ve Kalkinma Partisi), ktorá vznikla v roku 2001 ako umiernená odnož islamistických strán a hnutí zakázaných v roku 1998 a mohla zostaviť jednofarebnú vládu.
Na čelo AKP sa dostal R. Erdoğan, ktorý bol jej spoluzakladateľom (od marca 1994 do novembra 1998 vykonával funkciu primátora Istanbulu za Stranu blahobytu). Za recitáciu básne, ktorú súd považoval za podnecovanie k násiliu a náboženskej alebo rasovej nenávisti, dostal desaťmesačný trest odňatia slobody, z ktorého si v roku 1999 odpykal len štyri mesiace. Kvôli trestu sa však musel vzdať funkcie primátora a mal zakázanú aj účasť v parlamentných voľbách v roku 2002.
(Pokračovanie)
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
