Turecko a ľudské práva – pretrvávajúce problémy

17. decembra 2004 prijala Európska rada dosiaľ najkontroverznejšie rozhodnutie o možnom rozšírení Európskej únie. Dohodla sa na otvorení prístupových rokovaní s Tureckom, ktoré sa symbolicky odštartovali 3. októbra 2005. Žiadne rozhodnutie EÚ o jej možnom rozšírení dosiaľ nevyvolalo toľko rozporuplných reakcií. Treba však povedať, že právom. Medzi štátmi uchádzajúcimi sa o členstvo v EÚ sa totiž doteraz nevyskytol taký, ktorý by v tejto súvislosti vyvolával toľko otáznikov. Európska komisia vydala 9. novembra 2005 hodnotiacu správu o pokroku Turecka v jeho príprave na členstvo v EÚ. Znepokojenie vyvoláva predovšetkým tá jej časť, ktorá sa týka stavu dodržiavania ľudských práv a ochrany menšín. Hoci správa na úvod konštatuje, že reformný proces v Turecku v tejto oblasti pokročil, na ďalších miestach uvádza rad vážnych problémov, na ktoré dlhodobo upozorňujú Rada Európy, Human Rights Watch, Amnesty International a ďalšie medzinárodné organizácie. Je asi príznačné, že v období pred bruselským summitom Európskej rady v decembri 2004, v čase vášnivých diskusií o možnom začatí prístupových rokovaní s Tureckom bola záležitosť porušovania ľudských práv a ochrany menšín často zatlačená do úzadia inými, menej podstatnými témami (napr. náboženské či civilizačné odlišnosti). Pokrok, ale pomalý Hoci Turecko v sledovanom období (október 2004 – jún 2005) upravilo, resp. zrušilo niekoľko svojich zákonov a ratifikovalo niekoľko medzinárodných dokumentov týkajúcich sa ľudských práv, problémy pretrvávajú predovšetkým v oblasti ich reálnej implementácie. Týka sa to napríklad prípadov mučenia a iného neprimeraného zaobchádzania zo strany bezpečnostných zložiek. Od začiatku platnosti nového trestného zákona v júni 2005 sa síce početnosť týchto činov znížila, no podľa spomínanej správy „sú ešte vždy časté“. Veľkým problémom sa javí aj otázka vyšetrenia a potrestania týchto činov. Správa doslova hovorí o „neochote alebo neschopnosti“ súdov riešiť takéto obvinenia. „Znepokojujúci“ je aj počet prípadov neprimeranej policajnej brutality pri potláčaní verejných zhromaždení. V súvislosti s aj u nás medializovaným prípadom násilného rozohnania demonštrácie k Medzinárodnému dňu žien je zaujímavé to, že premiér Erdogan síce tento zásah označil za neakceptovateľný, no na druhej strane kritizoval aj činnosť médií, že tejto udalosti venovali prílišnú pozornosť. Vážne nedostatky má Turecko v oblasti slobody prejavu. Hoci hodnotiaca správa Európskej komisie konštatuje, že počet osôb perzekvovaných za tieto činy v poslednom období poklesol, stále sa objavujú nové prípady obvinených a odsúdených, a to dokonca už aj podľa nového trestného zákona. Kritizovaný je predovšetkým jeho článok 301, ktorý sa týka „urážky tureckosti, republiky, štátu, jeho základov a inštitúcií“. Podľa organizácie Reportéri bez hraníc bolo len za prvý polrok od začiatku jeho platnosti podľa neho obvinených 22 novinárov a spisovateľov. Medializovaný bol napríklad prípad Orhana Pamuka, ktorý bol v auguste 2005 obvinený za to, že v rozhovore pre švajčiarsky časopis spomenul, že Turci sú zodpovední za smrť 30-tisíc Kurdov a milióna Arménov. Pamuk bol zbavený žaloby až po intenzívnom tlaku zo strany medzinárodného spoločenstva, vrátane vysokých predstaviteľov EÚ. Podobný charakter majú v novom trestnom zákone napríklad aj články 299 a 300 – urážka prezidenta, resp. vlajky, články 277 a 285 v novom tlačovom zákone – ovplyvňovanie súdov, resp. porušenie dôvernosti pri vyšetrovaní či niektoré články zákona o ochrane pamiatky Kemala Atatürka. Podľa medzinárodnej organizácie PEN je v súčasnosti podľa týchto ustanovení v Turecku vyšetrovaných asi 60 novinárov, spisovateľov a vydavateľov. Hodnotiaca správa Európskej komisie konštatuje isté zlepšenie v oblastiach slobody zhromažďovania a združovania, no zároveň pripomína isté pretrvávajúce problémy. Týkajú sa napríklad pôsobenia organizácií na ochranu ľudských práv, ktorých predstavitelia sú často stíhaní najmä podľa spomínaného článku 301 trestného zákona. Správa uvádza, že od augusta 2004 bolo zaznamenaných 50 takýchto prípadov. Vzhľadom na to, že podľa článku 66 tureckej ústavy sú všetci občania Turecka zároveň príslušníkmi tureckého národa, je registrácia a pôsobenie politických strán a občianskych združení, ktoré majú vo svojej agende rozvíjanie národných či kultúrnych osobitostí národnostných menšín, výrazne limitované. Ich existencia nemá oporu v žiadnom zákone a preto sa tieto organizácie často stretávajú s problémami pri registrácii, s obmedzovaním možností získať finančné zdroje zo zahraničia alebo s inými reštrikciami zo strany štátnych inštitúcií. Tieto záležitosti sa však okrem obmedzovania slobody združovania týkajú aj ďalšieho okruhu problémov, ktorý vo vzťahu k možnému členstvu Turecka v EÚ vyvoláva dlhodobé rozpaky. Sú ním problémy týkajúce sa ochrany menšín. Kemalizmus a menšiny Moderná turecká štátnosť je postavená na kemalistickej ideológii. Jej základom je šesť princípov – republikanizumus, populizums, sekularizmus, reformizmus, centrálne plánovanie a nacionalizmus. Práve nacionalizmus sa na začiatku 20. storočia stal v Turecku novým zjednocujúcim princípom, ktorý mal nahradiť koncept „spoločenstva bratov vo viere“ modernejším konceptom jediného a nedeliteľného tureckého národa. Nacionalizmus je podobne ako ostatné piliere kemalistickej ideológie princípom vyjadreným aj v platnej tureckej ústave. Najvýraznejším prejavom tohto je už spomínaný článok 66, ktorý hovorí o tom, že všetci občania Turecka sú zároveň príslušníkmi tureckého národa. V tureckej ústave nájdeme mnohé ustanovenia týkajúce sa jeho unikátneho postavenia a ochrany „nedeliteľnej integrity štátu a jeho národa“, ale nenájdeme tam ani zmienku o menšinách. Práve dikcia týchto ustanovení a ich uplatňovanie v politicko-právnej praxi je dnes v Turecku bezpochyby najväčšou prekážkou pre akceptáciu európskeho štandardu ochrany menšinových práv. V tejto súvislosti asi neprekvapí ani fakt, že Turecko doteraz neschválilo základné európske dokumenty týkajúce ochrany menšín – Rámcový dohovor Rady Európy o ochrane národnostných menšín ani Európsku chartu regionálnych a menšinových jazykov. Hodnotiaca správa Európskej komisie konštatuje, že situácia v oblasti ochrany menšinových práv v Turecku „zostala za posledný rok nezmenená“. To fakticky znamená, že v tureckej legislatíve pre ne ešte stále neexistuje náležitá právna opora. Naopak, turecká ústava i niektoré zákony obsahujú ustanovenia, ktoré možno z pohľadu európskeho chápania ochrany menšinových práv považovať dokonca za vyslovene reštriktívne. Najviac sa to týka hádam používania jazyka – napr. podľa 3. článku ústavy je turečtina jediným úradným jazykom a 42. článok ju definuje ako jediný povolený vyučovací materinský jazyk. Známy je napr. prípad učiteľskej organizácie Egitim Sen, ktorá si medzi svoje ciele stanovila aj zabezpečenie výučby v materinskom jazyku. Na základe rozhodnutia súdu z mája 2005 ho musela zo svojej agendy vypustiť, lebo „sloboda zdužovania musí byť obmedzená ochranou národnej bezpečnosti, integrity krajiny a verejného poriadku… (a preto – pozn. autora) tureckým občanom nemôže byť poskytnutá výučba v inom než tureckom jazyku.“ Posun v chápaní národa Možno súhlasiť s tézou, že uplatňovanie kemalistických princípov prispelo k tomu, že Turecko prešlo od svojho vzniku relatívne úspešnou modernizáciou. Na druhej strane však treba pripomenúť, že Európa posunula – najmä za posledné polstoročie – chápanie takých pojmov, ako sú národ, národný štát a nacionalizmus, na úplne inú úroveň. Kemalistická ideológia, na ktorej stojí koncept modernej tureckej štátnosti, je preto v niektorých aspektoch už nie celkom dobre zlučiteľná so zásadami, na ktorých je budovaná súčasná EÚ. Pokiaľ ide o súbor občianskych, politických, hospodárskych či sociálnych práv, bude v Turecku potrebné pokračovať v nastúpených legislatívnych reformách a predovšetkým v ich dôslednej praktickej implementácii. V oblasti menšinových práv však Turecko potrebuje vážnu systémovú zmenu, ktorá sa bude týkať základných princípov jeho štátnosti. Je samozrejmé, že debata o prípadnom vstupe Turecka do EÚ sa musí nevyhnutne spájať aj s mnohými ďalšími otázkami (napr. pretrvávajúci vplyv armády na politický život, návrat kurdských utečencov, nedoriešený problém Cypru, hospodárske záležitosti, proces aproximácie práva či pripravenosť EÚ na toto rozšírenie). Zámerom tohto článku, samozrejme, nie je komplexný rozbor tejto problematiky, ale len upozornenie na isté systémové problémy v oblasti ochrany ľudských práv, ktorých neriešenie robí vstup Turecka do Európskej únie zatiaľ neprijateľným. Treba však pripomenúť ešte jeden dôležitý aspekt diskutovaného problému. EÚ totiž – minimálne za desať rokov určených na prístupové rokovania – prejde kus ďalšej cesty prehlbovania integrácie. Otázkou je, či bude Turecko aj za takýchto podmienok schopné akceptovať úniu v jej novej a zmenenej podobe. Bude napr. Turecko ochotné súhlasiť so vzdaním sa časti svojej suverenity aj v pre neho takých vitálnych oblastiach, ako je zahraničná a bezpečnostná politika, keď už teraz má problém udeliť svojim menšinám práva, ktoré sú v Európe štandardom už vyše desať rokov? Autor pôsobí na Inštitúte politológie PU