Tučný politický dôchodok

Jeden z hrdinov filmu o básnikoch a ilúziách už dávno skonštatoval, že v trhovej spoločnosti sa peniaze, ktoré chýbajú napríklad v zdravotníctve alebo školstve, zákonite musia objaviť niekde inde. Pýtate sa kde? No trebárs vo vreckách politikov. Napríklad bývalý český premiér Stanislav Gross čelí škandálu vyvolanému otázkou, ako prišiel k akciám za desať- až stámilióny korún. Novinári sa rýpu v dotáciách, ktoré udelil, sledujú cestu akcií od jedného aktéra k druhému a čaká sa len na to, akú novú story si Gross vyfabuluje najbližšie, aby dokázal pôvod svojho majetku. Hovorí sa, že to, aký človek je, sa najlepšie ukáže vo chvíľach krízy. V prípade politikov platí, že to, čo v nich je, sa ukáže pár rokov po ich odchode z funkcie. A tak máme na jednej strane bývalých politikov, ktorí učia na vysokých školách alebo predávajú tehly, ale máme aj takých, ktorí zázračne zbohatli a dnes musia vymýšľať krkolomné rozprávky typu „ako chlapec z predmestia k miliónom prišiel“. Na Slovensku máme podobných expertov. Tí kladú základy u nás priekopníckej disciplíny – ako v trhovej spoločnosti premeniť politický kapitál na finančný. Je to oblasť, kde sa pre našich penzionovaných politikov otvára veľký priestor. Máme bývalého ministra, ktorý – nikto nevie z čoho – pobytuje na Mallorke. U ďalšieho je zas úplne nesporné, že dôchodkovú reformu robil nezištne po nociach a víkendoch z hlbokej obavy o osud našich občanov. V súčasnosti nám však títo obetaví odborníci z ministerských kresiel nemôžu, žiaľbohu, sprostredkovať svoju múdrosť. Lenže nevyužitý potenciál bývalých štátnikov by bola večná škoda nechať ležať ladom. Riešením by bolo azda založiť firmu, trebárs s názvom Capital Transfer Institute (anglický názov je dôležitý – dodá svetovosť). Tá by pomáhala budovať kapacity politikov na hladký prechod zo života obetavých pracantov do života rentierov. Takto vyškolení odborníci by mohli cestovať a navštevovať rôzne diskusné relácie, kde by bojovali napríklad za flexibilitu trhu práce a ospevovali vyrovnávanie s nárokmi trhu. Vychádzali by pritom zo starej pravdy, ktorú si oni už dávno osvojili – totiž že v trhovej spoločnosti najlepšie ochránia človeka pred trhom jedine peniaze. A keď už ich človek má, môže začať v spriatelených médiách vysvetľovať, ako je neplatené školstvo zlé, štátna zdravotná starostlivosť v podstate nehumánna a priebežné dôchodky kriminálne. Politici v tučnom dôchodku môžu vysvetľovať tým, ktorí nemajú, aké dobré je mať. A ako šikovne to dokázali oni.