Lester Brown, zakladateľ a dlhé roky vedúca osobnosť Ústavu na sledovanie stavu sveta vo Washingtone, konštatuje, že kým ekonomické indikátory ako investície, produkcia a obchod sú sústavne pozitívne, kľúčové environmentálne indikátory zaznamenávajú čoraz negatívnejší, miestami až katastrofálny, vývoj. Svetová ekonomika vo svojej súčasnej podobe nemôže dlhodobo pokračovať vo svojej expanzii, ak ekosystém, od ktorého je závislá, sa bude zhoršovať doterajším tempom. Podobne, ako stále rastúci rakovinový nádor ničí život podporujúce systémy tým, že deštruuje organizmus hostiteľa, ustavične expandujúca globálna ekonomika pomaly deštruuje svojho hostiteľa – ekosystém Zeme. Podľa E. F. Schumachera, autora bestselleru Malé je krásne – ekonomika, ako záležitosť pre človeka, súčasná ekonomika nestojí na vlastných nohách. Je to telo bez duše. Chýba nám metaekonomika, založená na chápaní širších vzťahov a súvislostí. Typickou črtou našej ekonomiky je podľa citovaného autora jej fragmentovanosť, vyplývajúca v prvom rade z protikladov medzi: – krátkodobými a dlhodobými cieľmi, – zjednodušenými, rýdzo trhovými hodnotami a skutočnými hodnotami, – podhodnotením „mimoekonomických“ hodnôt a ignorovaním fenoménu „spoločných pastvín“, – ignorovaním potreby autoregulačných mechanizmov. Aj keď ekonómovia už dávno vedia, že jestvujúci ekonomický systém je neudržateľný, len málo z nich súhlasí s vyššie uvedeným poznaním. Aký systém by bol udržateľný? Odpoveď je jednoduchá: systém, ktorého štruktúra rešpektuje limity, medze únosnosti, resp. zaťažiteľnosti prírodných systémov. Trvalo udržateľnú ekonomiku poháňajú obnoviteľné zdroje energie. Je to ekonomika založená na recyklácii, opätovnom využívaní. Kopíruje prírodu, kde odpady z jedného systému slúžia ako zdroj obživy pre iný. Ekologické princípy trvalej udržateľnosti sú dobre definované a zakladajú sa na solídnych vedeckých základoch. Tak ako lietadlo musí zohľadňovať princípy termodynamiky, ak chce letieť, tak musí ekonómia rešpektovať ekologické princípy, ak chce prežiť. A ekologické limity sú viac-menej známe. Kritika rastovej paradigmy Poznanie limitov prírodných systémov sa často chápe ako volanie po nulovom raste. Ale problém nestojí tak, či rast, alebo „nerast“. Otázka znie: Aký druh rastu? A kde? Rast založený na využívaní obnoviteľných zdrojov energie má perspektívu, kým rast založený na fosílnych palivách je kategoricky limitovaný ich obmedzenými zásobami, ale ešte akútnejšie potenciálnym – z hľadiska existencie a prosperity ľudskej spoločnosti neprijateľným – klimatickým kolapsom. Podobne je to s celou ekonomikou založenou na znovuvyužívaní odpadov, ktorá môže rásť oveľa dlhšie ako ekonomika založená na nevratnom vyčerpávaní zdrojov ekosystému Zeme. Rast vo sfére informačnej ekonomiky vytvára minimálny tlak na prírodné systémy Zeme, najmä v porovnaní s ťažkým priemyslom, na ktorom sa zakladal hospodársky rast v minulosti. Vychádzajúc z Dalyho (1990), jednou z príčin súčasného nežiaduceho stavu je ignorovanie rozdielu medzi rozvojom, ako kvalitatívnou zmenou, a rastom, ako kvantitatívnom nárastom. Takto chápaný rast môže, ale rovnako aj nemusí, byť nevyhnutnou podmienkou rozvoja (a v súčasnosti jestvuje čoraz všeobecnejšia zhoda v tom, že táto podmienka nie je dostatočná). Všetko závisí od odpovede na otázku, čo a za akých okolností by malo rásť. Je možné identifikovať minimálne štyri rôzne druhy rastu vo vzťahu k ekonomike: 1. Rast v zmysle „roztáčania“ fyzikálneho kolobehu látok a energie v ekonomike, nerozlučne spätý s rastúcou produkciou odpadov. 2. Rast v zmysle rastu HDP/HNP ako konvenčných mier hospodárskeho rastu. 3. Rast v produkcii biomasy. 4. Rast materiálneho blahobytu. Vo fyzicky konečnom svete riadenom termodynamickými zákonmi nekonečný či dokonca exponenciálny rast prvého typu nie je dlhodobo možný. Je celkom zrejmé, že práve tento typ rastu nesie zodpovednosť za súčasné environmentálne problémy. Podľa S. Postelovej a Ch. Flavina (1991) pri tvorbe koncepcie environmentálne trvalo udržateľnej ekonomiky je nevyhnutné vychádzať z toho, že limity niektorých foriem rastu sú nevyhnutné. Zvlášť vo sfére spotreby fyzických zdrojov. V protiklade k ilúziám mnohých ekonómov, v skutočnosti ekonomika nie je izolovaná. Pôsobí v rámci hraníc globálneho ekosystému s obmedzenou kapacitou produkcie pitnej vody, tvorby nového úrodného pôdneho horizontu a absorpcie znečistenia. Ako podsystém biosféry ekonomika nemôže nerešpektovať či prekonať svoje fyzikálne limity a naďalej zostať fungujúcou. Ak bude rast pokračovať v intenciách predchádzajúcich dekád, je len otázkou času, kedy globálne (eko)systémy skolabujú na následky vonkajšieho tlaku. Aj správa Brundtlandovej a kolektívu Naša spoločná budúcnosť (WCED 1987) upozorňuje na skutočnosť, že sú medze, ktoré nemožno prekročiť bez ohrozenia základnej integrity planetárneho systému. Dnes sme sa priblížili k mnohým z týchto medzí: musíme si byť dokonca vedomí rizika ohrozenia ďalšej existencie života na Zemi. L. Brown a kol. (1993) konštatujú, že doterajšie ekonomické aktivity, deštruujúce životné prostredie, sa podpisujú pod zníženie produktivity polí, lesov, trávnych porastov i rybolovu, pod rastúce náklady na skládky toxických odpadov, ako aj pod rastúce výdavky na liečenie tzv. civilizačných chorôb. Čoraz viac dôkazov nasvedčuje tomu, že produktivita planetárnych biologických systémov je vynárajúci sa limitujúci faktor rastu ekonomiky a zároveň aj rastu populácie. Najevidentnejšie je to v treťom svete, kde klesajúca produktivita lesov, trávnych porastov a v niektorých krajinách aj polí, kriticky znižuje už aj tak nízku životnú úroveň a regionálne či lokálne zvyšuje riziko hladomoru. Podľa štúdie Trvalo udržateľné Nemecko (WI 1995) otázka, či hospodársky rast treba zastaviť v záujme dosiahnutia environmentálnych cieľov, nie je správna, lebo nemieri na podstatu problému, ktorého sa týka tak zníženie úrovne spotreby, ako aj emisií. Nejde o nulový rast, ale o potrebné redukcie nežiaducej produkcie a spotreby. Autori navrhujú trvalo udržateľný dematerializovaný rast, podmienkou ktorého je vzťah definovaný nasledovne: ročný ekonomický rast = ročný rast produktivity zdrojov. V štúdii Trvalo udržateľná Európa sa prezentujú tri druhy ekonomického rastu. Prvým je tradičný ekonomický rast, ktorý v nijakom prípade nemôže byť trvalo či dlhodobo udržateľný. Kým nezredukujeme materiálové vstupy o 80 – 90 percent v záujme toho, aby sme sa dostali do medzí nášho environmentálneho priestoru, nijaký nárast spotreby surovín, energie a pôdy nie je trvalo udržateľný. Ďalej možno hovoriť o „odpojenom ekonomickom raste“, t. j. nárast HDP „odpojený“ (nezávislý) od korešpondujúceho nárastu environmentálnych vplyvov, taktiež ešte nemožno označiť za trvalo udržateľný. Aj keď hranice dematerializácie sa nedajú exaktne stanoviť, je jasné, že proces „odpájania“ nemôže pokračovať donekonečna. Navyše, tempá rastu môžu kompenzovať pozitívne efekty zvyšovania eko-efektívnosti. Posledným typom je „dematerializovaný rast“. Keďže potrebujeme celkovú redukciu materiálových vstupov o faktor 10 (teda desaťnásobne), v prípade ekonomického rastu úroveň dematerializácie by musela byť ešte väčšia. Na to, aby sa kompenzoval každoročný ekonomický rast o 1,5 percenta, eko-efektívnosť by musela počítať aj s potrebou tohto nárastu – na dôvažok k dematerializácii o faktor 10. V štúdii sa tiež konštatuje, že limity rastu a ich rešpektovanie sú nevyhnutnosťou. Rast sa v našej civilizácii chápe ako niečo, čo je podmienkou pre prácu, sociálne služby a pod. A navyše, rast sa chápe ako kritický ukazovateľ ekonomického úspechu, a to tak zo strany politikov, ako aj občanov. Takáto interpretácia má dôležitý psychologický vplyv. Na to, aby spoločnosť akceptovala spomalenie rastu, či dokonca jeho popretie, bude treba prekonať mnohé bariéry. Vlády tlačí potreba kontrolovať spoločenské tlaky, ktoré vyplývajú zo vzájomne súťažiacich záujmov rôznych spoločenských skupín. Navyše, rast sa často interpretuje ako stratégia na riešenie problémov nezamestnanosti. Ďalším dôležitým motívom je skutočnosť, že rast HDP/HNP sa chápe ako indikátor národného či medzinárodného úspechu: „čím vyšší rast, tým lepšia politika“. Mnohí ľudia s tradičným spôsobom myslenia súdia, že hospodársky rast je v skutočnosti tým najlepším predpokladom ochrany životného prostredia. Pritom nechápu ochranu životného prostredia ako prostriedok zvyšovania efektívnosti, ale ako významnú finančnú/nákladovú záťaž. Vlády sú ochotné alokovať určité zdroje na ochranu životného prostredia (podobne ako na verejné služby typu zdravotnej starostlivosti, verejnej dopravy, vzdelávania a pod.) len v prípade, ak ekonomika rastie. Ekonomika podľa vzoru prírody Počas rokov diskusií medzi ochrancami životného prostredia a zástupcami finančnej a hospodárskej sféry sa obyčajne hovorí iba o jednom kľúčovom probléme: Ako môžeme (za)chrániť životné prostredie? Ale musíme sa tiež pýtať: Ako môžeme (za)chrániť ekonomiku? Štyri charakteristické princípy, ktorými sa riadi príroda, indikujú možnosť reštrukturalizácie spôsobov nášho riadenia ekonomiky. Po prvé, príroda neprodukuje nijaké odpadové produkty v zmysle niečoho, čo nie je možné absorbovať a využiť v budúcnosti. Trvalo udržateľná ekonomika sa tiež postupne musí preorientovať na slnečnú energiu a iné obnoviteľné zdroje energie. Príroda umožňuje každému jednotlivcovi v rámci toho-ktorého biologického druhu určitú formu individuálnej aktivity, ale zároveň kooperatívne spája vzorce aktivity všetkých druhov. Kooperatívnosť a súťaživosť sú vzájomne poprepájané a udržiavané v dynamickej rovnováhe. Kritika zjednodušeného konceptu blahobytu Ako konštatujú Daly a kol., blahobyt (Welfare) je na rozdiel od bohatstva (Wealth) veľmi relatívny koncept, ktorý oveľa viac závisí od pozície (statusu) jednotlivca v určitom kontexte než od jeho skutočného (merateľného) materiálneho bohatstva. Zároveň upozorňujú na potrebu zavedenia alternatívneho, komplexnejšieho indikátora na meranie ľudského blahobytu, či ešte komplexnejšieho fenoménu ľudského blaha. Sami prichádzajú s Indexom trvalo udržateľného ľudského blahobytu (ISEW) a konštatujú, že kým ukazovatele ekonomického blahobytu vyjadreného prostredníctvom HDP v prepočte na obyvateľa v USA dlhodobo stúpajú, ISEW naopak vykazuje od začiatku 70. rokov pokles. Podľa štúdie Trvalo udržateľná Európa trpí indikátor HDP niekoľkými nedostatkami. Nikdy nebol konštruovaný ako skutočne komplexný ukazovateľ prosperity, hoci sa v súčasnosti zvykne za taký vydávať. Zaoberá sa len finančnými transakciami (aj to len evidovanými), takže nezahŕňa celú škálu mimoekonomických aktivít, ako je napr. práca v domácnosti, susedská pomoc, práca v rámci materskej dovolenky, dobrovoľná (brigádnická) práca, ako aj iné formy neplatenej práce. Výsledky niektorých štúdií ukazujú, že asi 50 percent práce takto nie je zahrnutých do HDP. Indikátor zároveň vykazuje trhovú hodnotu všetkých aktivít rovnako – t. j. zahŕňa tie, ktoré majú negatívny vplyv na kvalitu života, rovnako ako tie, ktoré pôsobia pozitívne. Prehliada zväčšujúce sa nerovnosti, ku ktorým dochádza pri distribúcii zdrojov a príjmov. Aj keď je predstavovaný ako absolútny indikátor, vyjadruje výhradne západné chápanie sveta a zjednodušené, rýdzo materiálne či materialistické, vyjadrovanie kvality života. Odráža toky, ale nie zásoby, takže nezohľadňuje problém exploatácie prírodných zdrojov a straty prírodných aktív. A nakoniec, ako anonymný, nediferencovaný a spriemerovaný nástroj nemá dostatočné väzby na konkrétnu realitu. V Dierenovej Správe Rímskemu klubu z roku 1995 sa okrem toho konštatuje, že HDP nereflektuje zmeny ľudského, sociálneho a organizačného kapitálu, neberie do úvahy rastúcu vzácnosť prírodných zdrojov, ktoré môže vážne ohroziť prax drancovania, malú pozornosť venuje vplyvom kvality životného prostredia na ľudské zdravie a blaho. Napriek evidentnej snahe nahradiť ukazovateľ HDP komplexnejším a pravdivejším ukazovateľom, s výnimkou Indexu ľudského rozvoja (HDI), ktorý jednostrannosť HDP vyvažuje charakteristikami zdravia a vzdelania, sa dosiaľ nepodarilo v globálnom meradle a na oficiálnej báze úspešne zaviesť nijaký alternatívny ukazovateľ na komplexné meranie rastu blahobytu či pokroku. (Pokračovanie v ďalšom čísle)
