Triumf oportunistov

Rakúski pravicoví populisti predávajú polovičné pravdy a resentiment ako vôľu ľudu. A sú v tom úspešní. Voliči populistickej pravice v Rakúsku oslavujú. Obaja ich stranícki vodcovia, Hans-Christian Strache a Jörg Haider, sedia s vypnutou hruďou v televíznych štúdiách. Je to ich deň. Spoločne získali takmer tretinový podiel hlasov – sú len krok od toho, aby reprezentovali najsilnejšiu skupinu voličov. Čo po víťazstve Napriek tomu sa však zo svojho nečakane veľkého víťazstva nemôžu až tak tešiť. Pretože – čo chcú týmto víťazstvom dosiahnuť v reálnej politike? Ako premenia svoju moc na konkrétny podiel na štátnej moci? Ešte stále nie sú bez konkurentov. Ešte stále nie sú dosť silní na to, aby dosiahli na najvyššie priečky moci. Zatiaľ sa len usilujú dostať do pozície menšieho partnera jednej z vládnych strán. Alebo sa dať zneužiť ako niekto, kto zabezpečí vláde parlamentnú väčšinu. Lenže toto víťazstvo je pre nich len predzvesťou väčších triumfov – a to im dáva sebadôveru, hoci aj trochu aj kalí radosť. Pondelok bol pre pravicu v Rakúsku tradične modrý. Časť na vytriezvenie. Čas na strávenie triumfu a čas vyvarovať sa chýb, ktoré urobili pred deviatimi rokmi, keď sa dali prirýchlo a priochotne zlákať do aliancie s jednou zo „systémových strán“, ako nazývajú strany mainstreamu. Tentoraz budú pravdepodobne premýšľať dlhšie. Čas hrá v ich prospech. Zúfalá veľká koalícia Sociálni demokrati a konzervatívci, obaja zbavení časti moci, sa hneď pustili do vzájomného bičovania. V ich predstavách sú dve krajne pravicové strany iba nástrojmi ich intríg, ako keby boli Strache a Heider iba dvoma nepeknými chuligánmi dobrými len na to, aby sa nimi vzájomne strašili v rozhovoroch. Tento ohraničený horizont zvedie nutne dve kedysi štátotvorné strany do koalície porazených, ktorá už síce premrhala bývalú dvojtretinovú väčšinu, no stále ešte kontroluje tesne nadpolovičný počet miest v parlamente. Tento pakt zo zúfalstva zabalia do pekných rečí štátno-politickej nutnosti a takmer okamžite začnú hrať svoju starú hru, ktorá bude ďalej vyčerpávať finančné zdroje štátu. Krajná pravica použije túto fázu na to, aby opäť vybudovala jednotnú stranu, zlúčila rivalské frakcie. Tieto dve skupiny – viedenské jednotky politického mavericka Stracheho, i korutánska aliancia okolo starého bojovníka Heidera – sa odlišujú asi tak, ako radikáli (Strache) a realisti (Heider) v Strane zelených. Nedokážu sa zhodnúť iba na tej najpravejšej (a teda pre nich najsprávnejšej) ceste k presadeniu amalgámu hlúpych resentimentov, ktoré reprezentujú. Len rozdiel v miere radikalizmu viedol kedysi k rozpadu Strany slobodných, ktorá bývala taká silná, ako dnes tieto dve skupiny spolu. Štvavá masa Rakúsku krajnú pravicu nezjednocuje žiaden kompaktný pohľad na svet. V svojej podstate nie sú ani neonacistami, ani veľkonemeckými romantikmi, hoci sú v nich zastúpené marginálne aj tieto skupiny. V pravom slova zmysle nie sú ani politickými stranami – sú zmesou rozdielnych, niekedy dokonca protirečivých, predsudkov. Sú rovnako proletárski, ako buržoázni. Obe využívajú viac či menej charizmatického lídra, ktorý sa stavia do pozície anjela pomsty za sociálne vytláčaných. Obe si budujú mladý, dynamický obraz, hoci väčšina pozícií, ktoré zastávajú je spiatočnícka. Úspešne mobilizujú proti EÚ, proti cudzincom – hoci v tomto bode musia robiť vždy rozdiel medzi želanými a neželanými skupinami – a najnovšie aj proti fantómu islamského ohrozenia, proti nepriateľom a proti elite. Dávajú tvár a hlas sociálnym frustráciám rakúskych príležitostných rebelov. Preto neponúkajú nijaké jasné argumenty, ale divoký mix poloprávd a resentimentov, ktoré vydávajú za vôľu ľudu. Aj preto sú pre svojich politických súperov takým ťažkým orieškom. Človek by v nich chcel odhaliť klasický nacistický vzor. No k nemu im chýba potrebná radikálna rozhodnosť a ideologický fanatizmus. Sú politickými oportunistami, ako často populisti bývajú. Najviac sa podobajú sociálnym formáciám, ktoré Elias Canetto nazval „štvavou masou“. V knihe Masa a moc o nich píše: „Je to nadšenie slepých, ktorí sú najslepejší práve vtedy, keď si myslia, že zrazu začali vidieť.“ Hrozba sprava A to robí z rakúskej radikálnej pravice podstatnú hrozbu etablovanému politickému systému, pretože nemôžu byť konštruktívne zapojení do procesov bez toho, aby nestratili dynamiku. Ich cieľom nie je reforma štátu a spoločnosti. Zaujímajú sa predovšetkým o ustavičné zostrovanie svojho populistického katalógu požiadaviek. Aby to mohli dokázať, bude rásť tlak na opätovné spojenie dvoch radikálne pravicových skupín. Posledným termínom je rok 2010. V Korutánsku sa konajú regionálne voľby a Jörg Heider pripravuje triumfálny návrat. Nateraz zjednocuje okolo svojej osoby v tejto alpskej juhorakúskej krajine asi 40 percent voličov. Má však dosť času na to, aby sa zahojili staré rany a aby sa originál Heider zmieril so svojou kópiou Strachem. Článok bol uverejnený v internetovom vydaní týždenníka Der Ziet, www.zeit.de Redakčne upravené