Západoeurópske sociálnodemokratické strany prechádzajú v poslednom desaťročí radikálnymi ideologickými zmenami. Sme svedkami toho, ako sa tradičné idey demokratického socializmu spájajú s ideovým dedičstvom liberalizmu, pričom spojovacím mostíkom týchto dvoch tradícií je politický pragmatizmus rešpektujúci reality, teda obmedzenia a možnosti súčasnosti. Zostáva otvorenou otázkou, do akej miery je politika tretej cesty alebo nového stredu riešením špecifických problémov vedúcich krajín Európskej únie a do akej miery podnety z novej syntézy sociálnodemokratickej a liberálnej tradície majú širšiu a všeobecnejšiu platnosť.
Úvahy, autorstvo ktorých prevzali vodcovia najsilnejších sociálnodemokratických strán západnej Európy Tony Blair a Gerhard Schröder, ukazujú na jednu z možností spojenia trhu a štátu, slobody a zodpovednosti, rešpektu k indivíduu a solidarity. Pre ľavicové politické zoskupenia v transformujúcich sa krajinách, ktoré – ako sa ukazuje – veľmi ľahko opúšťajú opozičnú principiálnosť a programovosť a menia ju za pragmatizmus moci, to však môže byť výzva k premýšľaniu o základoch socialistickej politickej tradície.
Slová a činy
Každé politické zoskupenie má problémy s jednotou slov a činov. Toto napätie sa zreteľne prejavuje pri prechode z opozície do vlády. Vtedy sa ukáže nielen to, že kritizovať je ľahšie ako konštruktívne niečo robiť, ale i to, že značná časť zámerov zostáva čisto v rétorickej rovine a vlastne ani niet prostriedkov, ako by sa dala „uskutočniť“. Tento rozpor medzi sľubmi a realitou sa dá ilustrovať na každom politickom zoskupení, ktoré už prešlo z opozície do vlády. Po príklady nemusíme ísť ďaleko, stačí čítať denníky.
Škvrna patriaca k podstate látky
Sú však politické zoskupenia, kde problém vzťahu medzi slovami a činmi je hlbší, kde dokonca akoby tvoril podstatu ich politickej existencie. Socialistická tradícia politického myslenia a konania patrí práve k tým, kde rozpor medzi myslením a konaním akoby patril k jej „podstate.“ Dejiny tejto politickej tradície sa dajú rozprávať aj ako sled rôznych pokusov odstrániť alebo aspoň zmierniť tento rozpor medzi slovami a činmi.
Socializmus je vlastne prvá moderná ideológia, teda taká, ktorá za svoj referenčný rámec považuje modernú (kapitalistickú) spoločnosť a pokúša sa riešiť jej problémy. Konzervativizmus a liberalizmus majú svoj referenčný rámec mimo modernej spoločnosti: konzervatívec si predsa len myslí, že „dobre“ už bolo a modernú spoločnosť vidí skôr ako produkt rozpadu tej „dobrej“, ktorá kedysi tu bola. Úlohou politiky je potom spomaľovať rozpad, prípadne uchovávať stopy niekdajšej „dobre usporiadanej spoločnosti“. Liberál zasa bráni modernú spoločnosť pred jej vonkajšími nepriateľmi, či už nepriatelia pochádzajú z minulosti, alebo vznikajú v dôsledku ľudskej nerozumnosti v súčasnosti. Len socialista sa vzťahuje k modernej spoločnosti ako takej, niet v ňom nostalgie po tom, čo bolo „kedysi“ a vychádza z toho, že moderná spoločnosť svoje problémy spôsobuje sama a to vnútornou „logikou“ vývoja.
O zhavranených bratoch
Socialistické hnutie sa vždy rozdeľovalo aspoň na dve krídla: na revolučné a reformné. Teda na tých, ktorí sa domnievali, že problémy modernej, kapitalistickej spoločnosti je možné zásadným spôsobom riešiť. To tým, že odstránime ich hlavné zdroje, predovšetkým „anarchiu“ vyplývajúca zo súkromného vlastníctva, z toho, že výroba je koordinovaná až trhom. Na druhom krídle socialistického hnutia boli tí, ktorí sa domnievali, že kapitalistická ekonómia („slobodné trhové hospodárstvo“) je nezrušiteľným rámcom existencie súčasných spoločností a napriek všetkým nedostatkom dáva aj tým, ktorých jediným vlastníctvom je pracovná sila, predsa len viac možností pre uplatnenie sa a pre získanie slušných podmienok života ako predchádzajúce hospodárske formy alebo hospodárske formy, ktoré trh ako formu koordinácie vyraďujú. Preto treba kapitalizmus reformovať, „krotiť“ a nie odstraňovať.
V hre je už len jeden
Spor medzi tými, ktorí chceli kapitalizmus odstrániť, a tými, ktorí ho chceli len „krotiť“, prebiehal viac ako poldruha storočia. Dnes sa dá definitívne povedať, že ho prehrali tí, čo kapitalizmus chceli odstrániť. Už dávno ho prehrali teoreticky a nie tak dávno aj prakticky, teda ekonomicky a politicky. O tom, ako pochopiť túto prehru sa iste ešte dlho (zrejme až do konca vekov) budú viesť teoretické spory. To však nič nezmení na tom, že politika „veľkého odmietnutia kapitalizmu“ bude v dohľadnom čase patriť skôr medzi kuriozity ako medzi reálne politické alternatívy. V politickej hre zostali len reformné strany, teda tie, ktoré sa nechceli kapitalizmus odstrániť, ale len „krotiť“. Za hlavný nástroj tohto krotenia považovali štát: išlo o to, aby štát kompenzoval slabé miesta trhu a to buď tým, že niektoré sféry ekonomiky prevzal do svojej správy, alebo tým, že prerozdeľovaním dôchodkov (napr. progresívnym zdanením) vyrovnával nerovnosti, ktoré trhová koordinácia ponuky a dopytu nevyhnutne vytvára.
Krotenie trhu štátom a krotenie štátu trhom
Reformná ľavica položila dôraz na vytváranie štátu, ktorý by „krotil“ trh, kompenzoval jeho nedostatky. Pozadím úspechu tejto politiky bol traumatický zážitok hospodárskej krízy z konca dvadsiatych a začiatku tridsiatych rokov. Päťdesiate a šesťdesiate roky dnes môžeme označiť ako „zlatý vek kapitalizmu“, keď sa zdalo, že konečne sa našiel spôsob spolupráce medzi „neviditeľnou rukou“ trhu a „viditeľnou rukou“ štátu. Dnes tento typ politiky zreteľne naráža na hranice a to v dôsledku súbehu niekoľkých faktorov. Tým najdôležitejším je zrejme fakt, že súčasný štát v dôsledku procesov globalizácie stráca „silu“, stráca schopnosť kontroly nad kapitálovými tokmi a tým sa znižujú aj možnosti financovania sociálneho štátu. Inými slovami, štát už nemá dosť prostriedkov na veľkorysosť. Globalizácia je zrejme hlavný faktor „oslabovania“ štátov, prítomné sú však aj iné. Ukázalo sa, že „krotenie“ trhu štátom musí poznať mieru, ľahko sa totiž môže stať, že sa z trhov stratí to, čo robí trh trhom, teda podnikavosť, iniciatívnosť. Okrem toho, nevyhnutne sa začína prejavovať „logika byrokratizácie“, ktorá vedie k tomu, že úradníkov je stále viac a viac, sú stále dôkladnejší a preto štátny aparát je stále drahší a drahší, ťarbavejší a niekedy sám spôsobuje viac problémov ako je schopný riešiť. Ekonomická efektívnosť sa dá pomerne jednoducho merať. Stačí porovnať náklady a výnosy. Efektívnosť štátneho aparátu sa meria ťažšie a preto aj korekcie jeho činnosti obyčajne prichádzajú neskoro. Skrátka, ani v západnej Európe už štát nie je to, čo býval. Dôrazne na to upozornila aliancia liberálov a konzervatívcov na začiatku sedemdesiatych rokov a práve kritika neefektívnosti štátu ich na konci sedemdesiatych rokov vyniesla v rozhodujúcich krajinách – USA, Veľkej Británii, Nemecku – k moci. Osemdesiate roky boli v znamení „zatlačovania“ štátu a uvoľňovania spoločenského priestoru trhu, i keď ako sa ukazuje ex post, často išlo viac o rétoriku ako o skutočnosť. Jednoducho sa ukázalo, že štát je, príliš hlboko zabudovaný do štruktúr západných spoločností, než aby sa bolo možné od neho politicky „oslobodiť“ a dať trhu (prípadne tomu, čo sa nazýva „občianska spoločnosť“) voľnú ruku. Liberalizmus sa teda namiesto odstránenia sociálneho štátu musel uspokojiť s úlohou jeho „krotenia“.
Cesta k moci
Reformní socialisti zatlačení do opozície sa po celé osemdesiate roky venovali „ohováraniu“ trhov. Ukázalo sa však, že to nie je cesta, ktorá by viedla opäť do vládnych kresiel. Západoeurópska spoločnosť sa totiž zmenila: prijala dôraz na výkon a osobnú zodpovednosť, uznala, že treba neustále hľadať spôsoby ako zabrániť „rozrastaniu“ štátu. Socialisti si uvedomili, že „dôležitosť jednotlivcov i podnikov pri vytváraní bohatstva sa podceňovala. Slabé stránky trhov sa zveličovali a ich silné stránky sa brali na ľahkú váhu“. Zmena vzťahu k trhu ako spôsobu koordinácie ekonomických aktivít je zrejme jedným z najvýznamnejších obratov v socialistickej tradícií. Tá bola – dokonca i vo svojej reformistickej verzii – voči trhom vždy podozrievavá a chápala ich ako nevyhnutné zlo.
O čom je teda tretia cesta
O tomto je vlastne tretia cesta: politiky „krotenia“ trhu a politiky „krotenia“ štátu narazili na hranice. Rétorika „ohovárania“ trhu jednoducho stratila zmysel, veď trh dnes treba skôr udržovať, oživovať ako „obmedzovať“. Tak isto stratila zmysel rétorika „ohovárania“ štátu: načo ohovárať niečo, čo nevyhnutne potrebujeme, a čo vlastne dnes musíme „udržovať“ čo už len preto, aby sme udržali predpoklady fungovania trhu. Ide teda o politiku, ktorá by podporovala trhové hospodárstvo, ale pritom ho neabsolutizovala, ktorá by si bola vedomá obmedzených možností štátu, ale nepodceňovala ho. Tretia cesta nie je pre politických romantikov, je to skôr cesta pre tých, ktorí si myslia, že najlepšou politikou je mať v poriadku účtovníctvo a najhoršou dostať sa do červených čísel.
Trhové hospodárstvo nie je trhová spoločnosť
Zároveň však, a to je zrejme základná výpoveď manifestu Tretia cesta, si reformní socialisti uvedomili, že podpora trhového hospodárstva sa nemusí stotožniť s podporou trhovej spoločnosti, ba že pokus o vytvorenie „trhovej spoločnosti“ veľmi ľahko môže vyústiť do oslabenia trhového hospodárstva. Moderné trhové hospodárstvo totiž zrejme predpokladá mnohé, čo sa nedá „získať“ na trhu: právny štát, iniciatívnosť, vzdelanie, vedu, technologické inovácie. Keď môže v niečom štát pomôcť, tak je to práve pri vytváraní týchto predpokladov modernej ekonomiky. Okrem toho, trh, pokiaľ je naozaj trhom a nie len krycím menom pre faktické monopoly, má svoj spôsob spravodlivosti, ktorý nemožno vopred odmietať a ktorý v mnohom stojí vyššie ako spravodlivosť úradníka, ktorý rozdeľuje každému „rovnako“, alebo podľa „politických pokynov“. K. Marx kdesi hovorí, že vlastne máme na výber len dve možnosti: buď nás ovládajú „veci“ alebo ľudia. K tomu pridáva ešte tretiu možnosť, totiž niečo ako slobodné zospoločenštenie. Dnes si už však už veľmi nevieme predstaviť, čo to vlastne malo byť. Keď odhliadneme od týchto snov, a keď si teda máme možnosť vybrať, či budeme pod nadvládou „veci“ (ceny na trhu, právnej normy, objektívne merateľného výkonu) alebo ľudí (svojvôle nadriadených, politickým pokynom straníckeho sekretariátu, vôli záujmových skupín) tak si asi každý rozumný človek vyberie „vec“. I keď dobre vie, že bohviečo to nie je, vždy je to však lepšie ako „vôľa“ iných. Trh teda nie je len o výkonnosti, ale aj o slobode voliť, o možnosti pokúsiť sa sám určovať podmienky svojho života.
