Treba o nej debatovať

Pavol Weiss je fenomén. Weissova najnovšia kniha fenoménom nie je. Hoci, mohla by byť, lebo jej ide (zatiaľ nevedno, či len) o jedno – byť čitateľsky príťažlivou. Byť čítavou, čitateľskou knihou. Napísať takú knihu – to si vyžaduje disciplínu, askézu. Niežeby napísať čokoľvek iné by si sebakázeň nevyžadovalo. Vždy je však otázka, koho máte pred očami, keď sa podrobujete dobrovoľne naordinovanej sebadisciplíne: seba alebo adresáta? Už aj v našich končinách čoraz viac spisovateľov chce písať pre čitateľa – zákazníka. To nie je zavrhnutiahodná ambícia. Treba o nej debatovať. Ako o fenoméne. Fenoménom teda nie je konkrétna kniha – kniha Pavla Weissa – ale žáner, snaha. Úsilie kultivovať čitateľsky atraktívny pokrm. Pavol Weiss sa za takéto svoje úsilie vôbec nehanbí, preto predstavuje fenomén, množinu tých, čo o písaní začínajú zmýšľať takýmto spôsobom. Nie je teda osamoteným fenoménom; bol by ním, keby skráčal do veleslávneho Klubu spisovateľov a tam by ho, všetci svorne, ako nejaký osirelý samorast, vystavovali zrakovým šípom nevraživosti. Úspech druhého sa netoleruje ľahko. Weiss zatiaľ síce nie je fenomenálne úspešným autorom, no isté je, že za svoju túžbu po úspechu sa nehanbí. Ba viac: intenzívne buduje imidž úspešného spisovateľa. To je, z pohľadu zaprdených zástancov nedotknuteľnosti a posvätnosti večných literárnych hodnôt, jedna monumentálna nehoráznosť! Budovať si úspech? To je amorálnejšie, než úspech skutočne dosiahnuť! Budovať si svoj literárny úspech… V šírom svete, v tom neslovenskom či máloslovenskom, je to vec úplne bežná. Samozrejme, vrtochy šíreho, mimoslovenského sveta nemôžu byť smerodajnými zárukami zdravia: veď čo ak sa veľký svet už dávno vymkol zo svojich kĺbov? Bežné nemusí byť chutné. Tak či onak, Pavol Weiss sa, kostrbato povedané, sebamenežuje. Čiže knihu nielenže napíše, ale sa aj postará o jej zviditeľnenie, spopularizovanie. Výroba spisovateľského imidžu je vo veľkej miere vec spisovateľova. Výroba imidžu spisovateľovej knihy… nuž, to by mala byť asi kompetencia vydavateľa alebo nejakej PR agentúry. Slovenský vydavateľ, najmä ak „podniká“ so štátnymi peniazmi, sa zriedkakedy podujme na výrobu nápaditej reklamy. Mal by spisovateľ v takej situácii čušať a pateticky snívať o tom, že k večným hodnotám obsiahnutým v jeho knihe si čitateľ (azda) nájde cestu (aj) sám, časom, možno až o sto rokov? Na Slovensku ešte stále máme veľmi schematické predstavy o tom, aký má byť pravý spisovateľ. Takže hľaďme. Naozajstný majster slova by nemal byť neskromný, nemal by byť priveľmi bohatý a nemal by sa zaujímať o to, či sa jeho knihy budú dobre predávať. Nemal by sa podstrkávať do čitateľovej pozornosti. Má čupieť v kúte za pecou a pokorne vyčkávať, až si ho nejaký ten čitateľ či literárny kritik všimne. Naozajstný spisovateľ má byť ošumelý, dotrhaný, utrápený, zakomplexovaný, hladný, trochu diabolský. Skrátka: nie bohatý, ale rohatý. Pavol Weiss vyššiemenovanými atribútmi nedisponuje. Nie je rebel, nie je trhan, nie je zmučený básnik. Nepíše teda preto, aby svetu predostrel svoje frustrácie a nepíše ani o utrpení nepochopených intelektuálov či o živote ľudí z periférie. Píše, takpovediac, od (spoza) „prestretého stola“. Je to prehrešok? Odpoviem okamžite: nie, je to jeho vec. Ak sa mu pritom podarí nájsť čitateľa, ktorý bude milovať len jeho spôsob písania, potom kde je problém? Uznávam, že táto recenzia ešte stále nepodala dostatok informácií o tom, aká je Weissova najnovšia, v tomto roku už druhá kniha. Analýze, zhodnocovaniu, prerozprávaniu sa panicky vyhýbam. Ale predsa len čosi v skratke, aby predsa len ovca aj vlk: V novele Pomsta ide o pomstu. O jej zosnovanie a rafinované zrealizovanie. V hre je nedostatok sebavedomia, láska, samoľúbosť, bezcitnosť, žiarlivosť. V hre sú tri postavy: Pomstiteľ, Príčina pomsty a Obeť pomsty. Ďalej je tu napätie medzi sebavedomým, „rýchlym“ bohatstvom (svetom reklamného biznisu) a neistou, poväčšine ťarbavou a smutnogrotesknou chudobou (svet neúspešného knihovníka – literáta). Peniaze, štipka sexuálneho napätia, emócie. Je tu teda všetko, čo román o pomste nevyhnutne potrebuje. Možno tej psychokresby protagonistov je pomenej. Pointu, samozrejme, neprezradím. Niežeby bola až taká dôležitá: pointy sú dôležitejšie pre poviedky, než pre romány. (To som teda strelil /po/riadneho capa, čo?) V románe – v tomto prípade novele — sa čitateľ „vezie“ životom. Plieskanie biča, práskanie pištole na poslednej strane nehrajú až takú impozantnú rolu. V „dlhšej“ próze „sedí“ teda čitateľ v zájazdovom autobuse a autor mu naľavo i napravo ukazuje zo života to, čo jeho spisovateľská „citlivosť“ považuje pre čosi za zvláštnosť. Autor, ako každý turistický sprievodca, má svoje silné i slabé stránky. Niečomu venuje viac, niečomu menej pozornosti. Turista, ktorý si zaplatil zájazd, je občas zvedavý na detaily, ktorým sprievodca nevenoval až toľko pozornosti. Buď preto, lebo mal málo času, alebo mu nenapadlo zapodievať sa tým. Stáva sa. Tí, ktorí s určitou dávkou nevraživosti a možno aj závisti Weissa už kamsi „zakategorizovali“, sa teraz určite pýtajú, či Pomsta stojí za to, aby sa o nej písali recenzie. Odpoviem trošku vyhýbavo: Pavol Weiss a jeho knihy stoja za to, aby sa o nich aspoň uvažovalo. Pretože do prostredia slovenského knižného diania prinášajú celý rad otázok. Netýkajú sa toho, či má literatúra budúcnosť. Nesúvisia s problémom smrti a zmŕtvychvstania slovenského románu či novely. Nepátrajú po tom, ako sa má a ako by sa mohlo písať. Nelámu si hlavu nad kvalitou. Nie sú zvedavé na reformné či revolučné možnosti žánru. Netúžia podobný druh písania zasadzovať do nejakých „tradičných“ estetických schém. V mnohých podobách sa pýtajú na jedno a to isté: prečo by sa nedalo písať (okrem iného aj) takto a prečo by sa malo stále – azda už len z akejsi trápnej zotrvačnosti — prskať nad tým, že tovarom nie je len kniha, ale aj to, čo má spisovateľ v hlave? (Pavol Weiss: Pomsta, LCA, 2004, 143 strán)