Jedinečný príbeh mladej povojnovej generácie sa volá Trať mládeže. Po oslobodení republiky spod nadvlády hitlerovského Nemecka táto generácia rozhodne vstúpila do dejín. Spontánne, obetavo a s nadšením začala vytvárať svoju budúcnosť. Z budovateľov Trate mládeže žije už iba zopár jedincov. Dielo, ktoré vybudovali, však doteraz slúži svojmu účelu. Koncom októbra t. r. si pripomíname sedemdesiate výročie ukončenia tejto stavby. Nakoľko z generácie na generáciu spomienky na túto udalosť pomaly blednú, bolo by namieste zmieniť sa o tom, akú rolu zohrala v živote vtedajšej mládeže a spoločnosti.
Pamätná tabuľa v Banskej Štiavnici. Foto: Patrik Kunec / CC4
Po oslobodení, v období rokov 1945 – 1948, prebiehal na Slovensku zápas medzi relevantnými politickými stranami – demokratmi a komunistami – o politickú moc, o budúci vývoj Československa. V tomto prostredí, v ktorom mladá generácia vyrastala, situácie, ktoré konkrétne zažívala v rodine, škole, v práci, na ulici, formovali jej postoje a charakter. Duch doby doliehal na ňu na každom kroku. Jednoducho sa mu nedalo odolať. Značný vplyv na mladých ľudí mali intelektuálne a umelecké elity. Pod ich vplyvom mladí ľudia, čo sa nechceli vracať do minulosti, späť ku kapitalizmu, svoju budúcnosť videli v súradniciach ľudovej demokracie, ako ju formuloval Košický vládny program. Lepšiu alternatívu nevideli. V tom ich podporoval aj Zväz slovenskej mládeže, ktorý vznikol ako celonárodná organizácia slovenskej mládeže už v auguste 1945. „Rozvíjať, posilňovať a prehlbovať jednotu všetkých vrstiev slovenskej mládeže v duchu Slovenského národného povstania, v duchu ľudovodemokratickom a pokrokovom,“ tvorilo základný ideový rámec činnosti organizácie. Zväz slovenskej mládeže už od počiatku svojho vzniku predstavoval významný fenomén demokratickej angažovanosti mládeže. Ani po rokoch nemožno poprieť veľkú činorodosť vtedajších zväzákov, prejavy obetavosti, pracovného a vlasteneckého zanietenia mladých ľudí. Prejavovalo sa to najmä v ich budovateľských aktivitách pri obnove a rozvoji vojnou zničenej krajiny. Pracovné iniciatívy, ktoré vznikali priamo zdola, boli zamerané na rekonštrukčné práce. Z trosiek a rumovísk dvíhali dediny a mestá. Zachraňovali úrodu z polí, aby bolo pre všetkých dosť chleba. Obnovovali chod fabrík a závodov. Stavali cesty, mosty a železnice, ktoré zničili fašistickí okupanti. Za svoju generačnú úlohu Zväz slovenskej mládeže považoval mobilizovanie energie a nadšenia mládeže za industrializáciu Slovenska. Rozvoj brigádnického hnutia sa stal jeho prvoradou úlohou. Život krajiny vďaka tomu dostával iný rytmus a pravidelný tep. Neopakovateľnú úlohu v tom zohrala Trať mládeže. Aby sme správne pochopili konanie jej budovateľov, musíme ju vnímať v kontexte doby, v čase a priestore, v ktorom sa realizovala.
Stavba národnej vďaky
Mládež spolu s bývalými vojakmi a partizánmi znovu postavila fašistami vypálenú obec Baláže. Nazvala ju Stavbou národnej vďaky. Na stavbe pracovalo 355 brigádnikov a v krátkom čase, od mája do októbra 1947, postavili 41 rodinných domčekov. Pokroková slovenská mládež začala prácou, budovateľskými činmi uskutočňovať revolučný odkaz Slovenského národného povstania.
Zborník o Trati mládeže, Smena, 1950, 244 strán, 20 000 výtlačkov. Aj ďalšie ilustrácie sú z tohto zborníka a uvedeného zdroja.
Zdroj: Staroknih.sk
Na Stavbe národnej vďaky sa zrodila aj myšlienka Trate mládeže. Z iniciatívy prvých brigádnikov sa zišiel 26. a 27. októbra 1947 v Bratislave zjazd brigádnikov, na ktorom za účasti predsedu Slovenskej národnej rady a predsedu Zväzu slovenských partizánov Karola Šmidkeho vyhlásili stavbu železnice medzi Hronskou Dúbravou a Banskou Štiavnicou za celoslovenskú stavbu mládeže. Nazvali ju TRAŤOU MLÁDEŽE.
Myšlienka stavby Trate mládeže medzi členmi Zväzu slovenskej mládeže, povzbudenými prvými výsledkami a úspechmi, ktoré dosiahli v budovateľskom hnutí, sa stretla nielen so sympatiami, ale aj s chuťou zúčastniť sa na budovaní tohto diela. Ak sa pokúsime vmyslieť do atmosféry tých dní, nemôžeme nevidieť veľmi vzácny moment. Možno ho charakterizovať bez zveličenia tak, že myšlienka a duch Slovenského národného povstania medzi vtedajšími mladými ľuďmi žil, jestvoval a nadchýnal ich. Tí, čo sa povstania zúčastniť nemohli, pretože boli primladí, videli svoju príležitosť uplatniť sa, priložiť ruku k dielu. Všetci takto chceli dokázať, že im osud a tvár republiky leží na srdci, že im myšlienka budúcnosti svojej vlasti je nielen blízka, ale aj drahá. Dvadsaťročný brigádnik, študent a začínajúci básnik Milan Rúfus v tom čase o Trati mládeže napísal: „Kľúčom svojej nefalšovanej mladosti otvárame brány budúcnosti. A to je naše najväčšie poslanie. Byť teplým lúčom, ktorý sa derie cez mraky, vlievať svojím činorodým elánom vieru v pravdu, bratstvo a jednotu.“
Pod Traťou mládeže sa rozumie vybudovanie horskej železničnej trate v dĺžke 20,3 kilometra z Banskej Štiavnice do Hronskej Dúbravy. Predtým údolím medzi týmito dvoma mestami premával parný vlak po úzkokoľajnej železničnej trati, ktorá už nevyhovovala novým dopravným požiadavkám, legendárna štiavnická Anča. S výstavbou železničnej trate sa začalo ešte za Slovenského štátu, v októbri 1943. V dôsledku bojov, ktoré počas vojny prebiehali aj na Slovensku, v roku 1944 jej výstavba bola prerušená. Po oslobodení sa jej dostavby ujal Zväz slovenskej mládeže. V októbri 1947 prijal rozhodnutie, že stavbu dokončí do 28. októbra 1949, na počesť 31. výročia vzniku Československej republiky. Išlo o vážne rozhodnutie, ktoré železničný technický personál, špecialisti a inžinieri prijali s veľkými pochybnosťami, nakoľko ráz železnice bol horský, údolie bolo potrebné preklenúť niekoľkými mostmi a viaduktmi, vybudovať veľké násypy, preraziť hlboké skalné zárezy, vybudovať vyše tisíc metrov dlhý tunel, postaviť železničné stanice a iné objekty. Organizátori a budovatelia stavby si uvedomovali náročnosť úlohy. Boli si vedomí, že to od nich bude vyžadovať veľa oduševnenia a húževnatosti, námahy a nemalých obetí.
Riadiacim centrom výstavby železnice bola Ústredná rada Zväzu slovenskej mládeže, predsedom ktorej bol profesor Ernest Sýkora a Hlavný štáb brigád Trate mládeže na čele s veliteľom Bohumírom Tomanom. Od momentu rozhodnutia o stavbe mládeže bolo treba vykonať veľa organizačných, hospodárskych, technických a ďalších opatrení. Hodne času zabrali prípravné práce. Bolo treba vyškoliť organizátorov stavby, zabezpečiť nábor brigádnikov, ich ubytovanie, stravovanie, ošatenie, lekársku starostlivosť, hygienu. V marci 1948 ako prvá nastúpila roľnícka brigáda. Jej úlohou bolo vybudovať ubytovacie kapacity, sociálne zariadenia, prevádzkové budovy, sklady, dielne. Po nich prichádzali ďalší a ďalší, vrátane odborných brigádnikov, ktorí nainštalovali elektrické a telefónne vedenie a iné technické zariadenia. Dovedna za osemnásť mesiacov sa na stavbe vystriedalo, spravidla v mesačných turnusoch, vyše 47 tisíc brigádnikov. Spolu s nimi budovalo Trať mládeže aj okolo 1 600 brigádnikov zo zahraničia. Medzi brigádnikmi najpočetnejšie zastúpenie mali učni, stredoškoláci a vysokoškoláci. Z celkového počtu brigádnikov tvorili tri štvrtiny. Teda išlo o veľmi mladých ľudí, bez pracovných návykov a odborných skúseností. Priemerný vek brigádnikov bol 19,5 roka. Postarať sa o nich po všetkých stránkach nebola vec jednoduchá. Iba ako kuriozitu možno spomenúť koľko najrozličnejších organizačných úkonov si vyžadovalo zabezpečenie osobných náležitostí, ktoré dostávali brigádnici. Pracovný odev tvorili montérky, krátke nohavice, tepláky, ponožky, čiapka, rukavice, baganče a modrá zväzácka košeľa. Každý brigádnik dostával ďalej jedálenskú šálku, príbor a dve prikrývky. Brigádnici starší ako 18 rokov dostávali denne 5 cigariet značky Bystrica, mladší brigádnici a dievčatá dostávali cukríky. Pred príchodom na Trať mládeže, ako aj pri odchode domov dostával každý brigádnik úverovú poukážku na cestovný lístok. To všetko a ešte ďalšie veci bolo treba minimálne raz do mesiaca zabezpečiť. Náročné bolo aj obstarávanie stavebného materiálu, tisíce ton štrku a cementu, strojných zariadení, železných konštrukcií, ale aj obyčajných pracovných nástrojov, ako boli fúriky, čakany, lopaty a iné, keďže v tom čase všetkého bol nedostatok. Bez nadšenia, obetavosti, disciplíny a poriadku by nebolo možné zvládnuť a vybudovať také veľké dielo.
Hlavná bola práca
Na Trati mládeže bola hlavná práca. Tomu bola prispôsobená aj organizačná štruktúra a výkonný aparát zabezpečujúci administratívnu a technickú stránku fungovania stavby mládeže. Na hlavnom štábe brigád Trate mládeže bolo vytvorených niekoľko oddelení – organizačné, technické, hospodárske, zdravotné, kultúrne, telovýchovne a iné. Pracoval aj vlastný poštový úrad, krajčírska a obuvnícka dielňa, zdravotná ošetrovňa, zubná ambulancia, knižnica, tlačová služba. Bolo vytvorených deväť stálych táborov brigádnikov. Na čele každého tábora bol veliteľ. Tábor mal tri brigády, každú tvorili štyri čaty. Brigádnici dodržiavali presný režim dňa. Jeho jadrom bolo 6 hodín práce. Pracovalo sa na dve zmeny. Život brigádnikov pulzoval v ovzduší pracovného súťaženia. Denne vznikali nové pracovné rekordy. Brigádnici sústavne prekonávali normy. V tvrdej práci vyrastali opravdiví úderníci. Na Trati mládeže sa finančne neodmeňovalo. Po skončení jednomesačnej práce brigádnik dostával účastnícky odznak Trate mládeže, brigádnickú legitimáciu, modrú zväzácku košeľu a ročné predplatné Smeny. Ak splnil podmienky úderníckej súťaže, získal čestný názov Úderník a údernícky odznak s diplomom. Celkovo bolo čestným titulom Úderník vyznamenaných vyše deväťtisíc brigádnikov. Zlatou medailou Hrdina Trate mládeže bolo vyznamenaných 85 zväzákov, ktorí sa mimoriadne zaslúžili o včasné a úspešné ukončenie stavby.
Veľká pozornosť sa na Trati mládeže venovala aj vzdelávaniu, kultúrnej činnosti, telesnej výchove a športu. Brigádnici tu uskutočňovali svoje najrozličnejšie záujmy. Pričom v popredí stála vlastná tvorivá činnosť. V plnej miere sa tu rozvíjali schopnosti a talenty mladých ľudí v najrozličnejších smeroch. Utvoril sa tu osobitný, vlastný svet mládeže, ozajstné údolie radosti. Nikto z nich nežil sám pre seba. Cudzí im bol individualizmus a separatizmus. Žili v kolektíve a pre kolektív. Na Trati mládeže v 76. brigáde štvrtého tábora sa spojili dovtedy samostatné umelecké záujmové skupinky vysokoškolskej mládeže – zväzácky akademický spevokol, lafranconskí odzemkári a živeniari a pod patronátom Zväzu mládeže vytvorili súbor piesní a tancov Lúčnica, ktorá sa stala prvým priekopníkom rozvoja ľudovej umeleckej tvorivosti na Slovensku a existuje dodnes. O jej úspechy sa zaslúžili význační choreografi a hudobní skladatelia, ku ktorým patria Juraj Kubánka, Štefan Nosáľ, Tibor Andrašovan, Bartolomej Urbanec, Zdenko Mikula, Ľuba Baková a iní.
Trať mládeže nadchla tvorcov umenia
Odhodlanie mladých ľudí obnoviť život po katastrofálnej vojne, ich túžba po dôstojnom a radostnom živote nadchla aj viacerých najmä mladých umelcov, ktorí sa hlásili ku Zväzu slovenskej mládeže. Spisovatelia, básnici, výtvarníci, hudobníci, herci, spevácke a divadelné súbory svojou tvorbou prispeli k svojráznemu dobovému koloritu života, ktorý spoluvytvárala mládež. Spisovateľka Viera Markovičová-Záturecká venovala už v októbri 1948 brigádnikom Trate mládeže báseň Pochod mladých. /Už stíchla búrka, mizne temnota/ nuž hor´ sa, vstaňte, deti života/nám úsmev rána hlása jasný deň/ my v srdciach máme jeho pochodeň./ Blesk odvahy nám v oku žiari/ v líci planie kvet/my piesňou svojou rozozvučíme celý svet/ nuž vztýčte vlajky, vztýčte prápory, ten odkaz neste v šíre obzory!/ Nad hrôzou rabstva slnce vychodí/ nuž hor´ sa, vstaňte deti slobody/ a čujte ľudstva úpenlivý hlas/ zem spustošená k dielu volá vás… V čase budovania Trate mládeže jej venovali pozornosť mnohí starší básnici a prozaici – Fraňo Kráľ, Ján Poničan, Pavol Horov, Andrej Plávka, Jozef Horák, František Hečko, Vladimír Mináč a i. K mladých básnikom, u ktorých sa už počas brigády na trati prejavil výrazný umelecký talent, patria predovšetkým Milan Ferko, ktorý napísal poému Zväzácka česť /… My tvoriť život chceme/A ten aj zbudujeme/Na zväzácku česť/ a Milan Rúfus, ktorý privítal ukončenie Trate mládeže básňou Až pôjde tento vlak /…Až pôjde tento vlak/bude to ako rozhrešenie./Za všetky vlaky poznačené/jazvami krížov bielych,/ za všetky vlaky do zákopov/ za hrozné jatky ľudských práv/za všetky vlaky na Osvienčim/Terezín/Dachau/Birkenau…/Až pôjde tento vlak/bude to ako modlitba./ Modlitba práce pred oltárom/– pred majestátom človeka./ O Trati mládeže filmový režisér a scenárista Vladimír Bahna vytvoril celovečerný dokumentárny film Oceľová cesta. V máji 1948 začal vychádzať týždenník Zväzu slovenskej mládež Smena. Už v prvom čísle mladý novinár Gavril G. Gryzlov písal o návšteve hercov Slovenského národného divadla na stavbe, ktorá sa uskutočnila z iniciatívy Andreja Bagára. Aj ostatná dobová tlač, rozhlas a dokumentárny film venovali značnú pozornosť Trati mládeže.
Veľké víťazstvo práce
Hlavný štáb brigád Trate mládeže 22. októbra 1949 o 15:00 hodine oznámil, že bolo dosiahnuté železničné spojenie medzi Hronskou Dúbravou a Banskou Štiavnicou. Bolo to veľké víťazstvo práce. Víťazstvo desať tisícov nadšených mladých ľudí, ktorí za 18 mesiacov zápasili za najťažších podmienok o každý kubík zeme, o každý meter položených koľají. Údolím radosti prešiel prvý vlak. Vlak, ktorý do celej republiky zvestoval radostnú novinu: Trať mládež je dokončená!
Trať mládeže nebola iba obyčajným všedným pracoviskom. Bola to významná škola života. Brigádnici boli ľudia svojej doby. Konali s víziou, že napomáhajú spoločenskému pokroku. Po celý svoj život si so sebou niesli znamenie príslušnosti ku generácii, ktorá sa pričinila nevšednou mierou o rozkvet svojej domoviny, domov plný porozumenia a prosperity. Treba im priznať, že zažili veľký zmysluplný zápas za lepší život. Právom si zaslúžia uznanie a obdiv. Nedávno som sa stretol s profesorom Juraj Hraškom, DrSc., ktorý sa ako osemnásťročný študent zúčastnil na Trati mládeže a stal sa nositeľom čestného titulu Úderník Trate mládeže. Zaspomínal si na život v kolektíve, na vzájomné priateľské vzťahy medzi svojimi vrstovníkmi, ktorých spájala spoločná práca. Zbližovanie s ľuďmi dodnes pokladá za najsilnejší zážitok nielen zo zväzáckych brigád, ale i z celého svojho života. Svedčia o tom stopy, ktoré nezmazali ani desiatky rokov. Vzdať úctu takýmto ľuďom, našim predkom, rodičom i starým rodičom by sa malo stať morálnym príkazom správania dnešných generácii.
Trať mládeže tvorí súčasť našich kultúrnych tradícií. Jej erbovým znakom bola schopnosť spájať ľudí pre ušľachtilé a spoločensky prospešné ciele. Udržať kontinuitu s týmito kultúrnymi tradíciami predpokladá pochopiť, že všetko potrebné pre život možno získať iba poctivou a statočnou prácou. Taká bola Trať mládeže!
