I. časť Postavenie detí a ich výchova Postoje rómskych rodičov k výchove detí sú podmienené odlišnou mentalitou, charakterizovanou väčšou emocionálnosťou, a majú teda oveľa bližšie k indickej než k západnej kultúre. Pri výchove je dieťa viac rešpektované vo svojich pocitoch a želaniach. Napríklad nechodí spať, keď o tom rozhodnú rodičia, ale keď sa samo cíti unavené. Tento model výchovy však v mnohom nevyhovuje podmienkam veľkomesta. Základnou črtou tradičnej rómskej výchovy je kolektívnosť. Tá sa v dôsledku nuklearizácie rómskej rodiny a zmeneného spôsobu bývania (širšia rodina žije rozptýlene na väčšom území) nemôže uplatňovať v plnej miere. Dôsledkom je potom správanie pre tradičnú rómsku spoločnosť celkom neprijateľné – prostitúcia, pasáctvo, drogová závislosť a podobne. Orientácia na širšiu rodinu v oblasti sociálneho života je u Rómov veľmi silná. Pevné ekonomické a sociálne väzby v rámci širšej rodiny vypovedajú o výraznej vnútornej solidarite. Rómska rodina často udržiava užšie vzťahy s príbuznými zo strany otca, čo potvrdzuje jej patrilokalitu. Veľký počet vznikajúcich interpersonálnych väzieb musí byť nevyhnutne upravený prísnymi pravidlami. Deti v rómskej rodine nemajú rovnaké postavenie. Preferovanie niektorého dieťaťa rodičmi je celkom otvorené a ostatné deti ho prirodzene akceptujú. Súrodenecké vzťahy detí sú oveľa menej poznamenané rivalitou. Dokonca sa dá povedať, že väzby medzi rómskymi súrodencami sú pozitívnejšie než medzi nerómskymi. Rešpektovanie najstarších súrodencov ako autorít s výsadným postavením v rodinnej hierarchii sa prejavuje aj tým, že sú im priznané určité kompetencie, ktoré z pohľadu majoritnej spoločnosti patria rodičom. Ďalšou zvláštnosťou rómskej rodiny je pomerne častý vznik koalícií medzi rodičovským a detským subsystémom. Výnimočné nie sú ani koalície dieťa – dospelý, kde vo funkcii dospelého vystupuje niekto zo širšej rodiny. Najčastejšie je to stará mama dieťaťa, ale i typ koalície strýc – synovec. Najstarší syn Mať veľa synov je pre rómsku rodinu určitým výrazom prestíže, ale i dôležitým faktorom na vyjadrenie fyzickej sily rodiny. Od najstaršieho syna sa okrem bežných mužských povinností očakáva, že sa bude podieľať na výchove svojich súrodencov. Predpokladá sa, že ako najstarší, a navyše muž, je nielen fyzicky silnejší, ale i rozumnejší a skúsenejší. Pre súrodencov je baro phral (veľký brat) autoritou rovnako ako otec. Zastupuje rodičov v ich neprítomnosti, pomáha s výchovou súrodencov, dohliada na nich, organizuje im prácu, poskytuje ochranu. Jeho výchovné právomoci sú v podstate totožné s rodičovskými. Môže deti trestať, udeľovať im príkazy či stanovovať zákazy. Má tiež právo vyjadrovať sa k výberu partnera svojej sestry. Rozhodujúce slovo v tomto ohľade má otec. Niekedy si brat zachová vplyv na sestru aj po jej svadbe, inokedy ho stráca v prospech jej manžela. K deťom súrodencov sa väčšinou správa rovnako ako k svojim vlastným. Úloha najstaršieho syna značne zosilnie jeho vstupom do sveta dospelých. Je to okolo 15-16 rokov, keď ho otec po prvýkrát vyzve, aby sa posadil k spoločnému stolu s ostatnými mužskými členmi rodiny. Najsilnejší vplyv na pôvodnú rodinu získa smrťou otca. Stane sa tak hlavou rodiny a často sa mu podriaďuje aj matka. Pokiaľ sa matka chce znova vydať, má rozhodujúce slovo pri schvaľovaní partnera a svadby. Spracované podľa: Markéta HÁJKOVÁ: Rodina a zvyky slovenských Rómov usadených v ČR, In Tatjana ŠIŠKOVÁ: Menšiny a migranti v Českej republike, Portál, Praha 2001
